PAVOL JANÍK
Už neraz som reflektoval nesporné tvorivé zručnosti svetoznámeho autora špionážnych bestsellerov Daniela Silvu a zároveň som poukázal na čoraz výraznejšie nedostatky, stereotypy i priame opakovanie viacerých formulácií a celých pasáží najmä v jeho najnovších dielach, preto v prípade pätnástej knihy o izraelskom agentovi Gabrielovi Allonovi s názvom ANGLICKÝ ŠPIÓN (Slovenský spisovateľ, Bratislava, preklad Alena Redlingerová, zodpovedná redaktorka Katarína Jusková) pokladám za potrebné sústrediť pozornosť na širšie súvislosti úpadku knižnej kultúry nielen v globálnych rozmeroch, ale aj v našom inštitucionálnom prostredí.
V načrtnutom kontexte je dozaista nezabudnuteľný výrok vtedajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa, ktorý hneď na úsvite obnovy kapitalizmu v Československu vyhlásil, že spisovateľ je podnikateľ.
Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ založili v roku 1951 ako štátnu ustanovizeň zameranú na publikovanie pôvodnej tvorby a kvalitných prekladov hodnotných inojazyčných diel. Od svojho vzniku sa spájalo so zvučnými menami literárnej scény. Aktuálny zápis v Obchodnom registri Slovenskej republiky v mnohých aspektoch signalizuje súčasnú situáciu. Citujem – Slovenský spisovateľ, akciová spoločnosť Slovenský spisovateľ a.s. Teda bez interpunkcie medzi celým a skráteným názvom, bez čiarky pred skratkou a bez medzier medzi písmenami v skratke, čo plne zodpovedá bežnej nekultúrnosti v administratívnej praxi nášho štátu a jeho orgánov. Akciovka má trojčlenné predstavenstvo a rovnaký počet členov dozornej rady. Ani jeden z nich nie je tvorivou osobnosťou, všetci majú len ekonomické či organizačné skúsenosti, vrátane JUDr. Ladislava Serdahelyho, ktorý je zároveň riaditeľom Literárneho fondu – a to už od roku 1984, čo predstavuje svojrázny rekord.
Smutnou realitou fondu je maximálna suma mesačného štipendia pre spisovateľov 330 eur – poskytnúť sa môže iba raz za dva roky a najviac na obdobie 6 mesiacov. Pre porovnanie – priemerné platy zamestnancov fondu (naposledy zverejnené v roku 2013) sú takmer trojnásobné a trvalé. Ťažko nespomenúť východiskový stav, keď za socializmu spisovatelia čerpali z fondu štipendiá vo výške priemeru svojho príjmu (v prípade významných autorov aj niekoľko rokov – k dlhodobým štipendistom fondu patril napríklad ústredný dramaturg Slovenského filmu zaslúžilý umelec Peter Jaroš).
Vráťme sa k hlavnej téme recenzie, ktorou je najnovšia knižka zo série o agentovi Gabrielovi Allonovi – s jej pozoruhodnými prednosťami, ale aj s rozmanitými problémami v origináli i v preklade.
Hneď v tiráži vydavateľstvo uvádza ako ekvivalent akciovej spoločnosti anglickú skratku Ltd., tá však zodpovedá nášmu označeniu s. r. o. Nedbalosť je veľmi mierna charakteristika edičnej činnosti, ktorej výsledkom je – popri iných negatívach – viacero chýbajúcich čiarok, prípadne vety typu: „VIEM sa o seba VIEM postarať,“ alebo „Dnes UŽ nikto UŽ nečíta noviny.“ Ako vidieť – dnes už nikto ani poriadne nekoriguje knihy. Prejavuje sa tiež v podivuhodných spojeniach – napríklad: „…s ceduľou, na ktorej stojí…“ (namiesto – „na ktorej je napísané“), respektíve: „…reštaurácie Georgian Restaurant…“ (akoby slovo „restaurant“ nebolo zrozumiteľné aj bez prekladu).
Do kategórie povrchnosti dozaista patrí zaradenie Alexeja Rozanova, ktorý v celej knihe vystupuje ako dôstojník SVR, ale v závere knihy ho – nevedno či autor alebo prekladateľka – presunie do FSB. Rozdiel medzi spomínanými organizáciami je presne taký ako medzi CIA a FBI.
Opäť nechýba nezmyselné tvrdenie: „…izraelská tajná spravodajská služba s dlhým a zámerne zavádzajúcim názvom, ktorý nehovoril nič o skutočnej náplni jej práce. Zamestnanci ju volali iba Inštitút.“ Znova musím konštatovať, že sa nazýva Ha-Mosad le-Modi’in u-le-Tafkidim Mejuchadim (Inštitút pre spravodajstvo a špeciálne operácie), čo presne vystihuje jej poslanie a korešponduje so všeobecne známym skráteným pomenovaním Mosad (Mossad).
Nepochopiteľné je použitie minulého času, akoby už Mosad nejestvoval. To sa týka aj iných inštitúcií – napríklad: „Vládna centrála pre komunikácie GCHQ bola britská verzia americkej NSA.“ Poznamenávam, že predmetom činnosti GCHQ (Government Communications Headquarters – Ústredie vládnych komunikácií) a NSA (National Security Agency – Agentúra národnej bezpečnosti) je SIGINT (Signals intelligence – elektronické spravodajstvo), teda kybernetická vojna a telekomunikačná špionáž.
V knihe sa zasa objavuje zmienka o korzickej jasnovidke so stopercentnou úspešnosťou pri predpovedaní budúcnosti. Tým Daniel Silva opakovanie znižuje vlastný profesionálny status niekdajšieho zahraničnopolitického žurnalistu a autora skvelého špionážneho debutu, ktorý pôvodne vyšiel pod názvom The Unlikely Spy (Nepravdepodobný špión) v Londýne v roku 1997 a u nás so zmeneným titulom Prísne tajné ho vydal Slovenský spisovateľ v roku 2011 (preklad Dušan Janák, zodpovedná redaktorka Katarína Jusková). Predstavuje to naozaj nepríjemný kvalitatívny pokles a prakticky zmenu žánru.
Navyše – ojedinelá zmienka o jasnovidke nenašla tentoraz v diele nijaké ďalšie uplatnenie či rozvinutie a tobôž vypointovanie, čo je v príkrom rozpore so známou poučkou Antona Pavloviča Čechova, ktorý povedal: „Ak sa v prvom dejstve hry objaví na scéne puška, v poslednom musí vystreliť.“ Jednoducho – je to závažný nedostatok z hľadiska autorskej stratégie.
Daniel Silva pokračuje v priehľadnom propagandistickom klišé zameranom najmä proti Rusku (ktorému podsúva aj atentát na britskú princeznú Dianu), Iránu, Venezuele či Líbyi. V skutočnosti práve líbyjský vodca v závere svojho pôsobenia začal spolupracovať so Západom, ktorý ho však vzápätí zvrhol, nechal zlynčovať rozvášnenou skupinou ozbrojencov a v krajine – namiesto sľubovanej demokracie – nastolil mocenský chaos spojený s občianskou vojnou medzi rozličnými kmeňmi, teda rozpútal bezohľadný teror a nesmierne utrpenie civilného obyvateľstva.
Tí, čo venujú pozornosť rusko-izraelským vzťahom aj v súvislosti so Sýriou, vedia, že Moskva a Jeruzalem korektne komunikujú a dôsledne koordinujú svoje bezpečnostné aktivity, takže farbisté vykresľovanie vzájomného vyvražďovania sa ruských a izraelských agentov riadené z najvyšších úrovní štátnej hierarchie vyznieva ako nevydarená karikatúra z lacného bulvárneho plátku, ktorý zbožné želania Bieleho domu vydáva za historické fakty. Do naznačeného kontextu vhodne zapadá replika šéfa britskej Tajnej spravodajskej služby (Secret Intelligence Service – SIS, zvyčajne označovanej MI6): „Pri práci v MI6 sa rýchlo presvedčíš, že noviny takmer nikdy nepíšu pravdu.“
Animálna nenávisť k Rusku a Rusom sa prejavuje v celej štruktúre publikácie, vrátane záverečnej poznámky, kde autor vysvetľuje, čo je v diele fiktívne a čo zodpovedá skutočnosti. Patologický postoj Daniela Silvu najvýrečnejšie vyjadruje jeho výrok: „Iba Rus môže byť taký krutý.“ Po tomto tvrdení si s úľavou môžu vydýchnuť sadisti, masoví vrahovia, teroristi a nacisti všetkých neruských národností.
Treba už len zdôrazniť, že kultúrny priemysel (čo je v súčasnosti módny pojem, ktorý s obľubou používajú aj európske ministerstvá kultúry) charakterizuje najmä neznalosť umeleckých atribútov, vyjadrovacích prostriedkov i zobrazovaných reálií. A je skôr súčasťou informačnej vojny ako tvorby duchovných hodnôt.