MÁRIA VÁCLAVJAKOVÁ

Dňa 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Odvtedy uplynulo 75 rokov. V každej dobe, ktorá je rozhodujúca pre osud národa a vlasti, sa odkrývajú charaktery ľudí. Podobne ako sa oddeľuje pri mlátení obilia zrno od pliev. To delenie sa rodí v bolesti, preto je jasné a pravdivé. Kto chápe dejinné súvislosti, váži si činy svojich predkov. Mier, pokoj a blahobyt nie je samozrejmosťou. Je výsledkom práce, odhodlania, odvahy a obetí, ktoré si treba vážiť a obdivovať.

Môj obdiv patrí aj mojím starým rodičom. Ukryli medzi vlastných sedem detí mladé dievča. Nikdy o tom nehovorili, dozvedela som sa to až dlho po vojne od matky. Slovenské národné povstanie možno hodnotiť z rôznych hľadísk, ale ani jedno nevyjadrí podstatu dejov, ktoré sme sami nezažili. Obecné poučenie zostáva: „plevy odveje vietor a zrno vždy znova zarodí“.

 

Odvaha

Bolestná deliaca čiara

Ako slzy slepých očí

Ktoré nikdy neuvidíš

Ani neprekročíš

To má byť osud človeka?

Kto má právo stvoriť otroka?

Na perách márna prosba

Pri pohľade späť

Do rozpačitých očí

Dav mlčí

Žiadna odpoveď

Ty otváraš náruč

Hneď

Ty čo skrývaš dobro v duši

Podáš teplú dlaň

Veď ty dobre vieš

Zo sĺz šťastie neukuješ