MÁRIA VÁCLAVJAKOVÁ
Dňa 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Odvtedy uplynulo 75 rokov. V každej dobe, ktorá je rozhodujúca pre osud národa a vlasti, sa odkrývajú charaktery ľudí. Podobne ako sa oddeľuje pri mlátení obilia zrno od pliev. To delenie sa rodí v bolesti, preto je jasné a pravdivé. Kto chápe dejinné súvislosti, váži si činy svojich predkov. Mier, pokoj a blahobyt nie je samozrejmosťou. Je výsledkom práce, odhodlania, odvahy a obetí, ktoré si treba vážiť a obdivovať.
Môj obdiv patrí aj mojím starým rodičom. Ukryli medzi vlastných sedem detí mladé dievča. Nikdy o tom nehovorili, dozvedela som sa to až dlho po vojne od matky. Slovenské národné povstanie možno hodnotiť z rôznych hľadísk, ale ani jedno nevyjadrí podstatu dejov, ktoré sme sami nezažili. Obecné poučenie zostáva: „plevy odveje vietor a zrno vždy znova zarodí“.
Odvaha
Bolestná deliaca čiara
Ako slzy slepých očí
Ktoré nikdy neuvidíš
Ani neprekročíš
To má byť osud človeka?
Kto má právo stvoriť otroka?
Na perách márna prosba
Pri pohľade späť
Do rozpačitých očí
Dav mlčí
Žiadna odpoveď
Ty otváraš náruč
Hneď
Ty čo skrývaš dobro v duši
Podáš teplú dlaň
Veď ty dobre vieš
Zo sĺz šťastie neukuješ