PAVOL JANÍK
Z viacerých hľadísk som postupne venoval pozornosť faktu, že som detstvo a podstatnú časť dospelosti prežil na bratislavskej prominentnej ulici Palisády, ktorá sa tiahne od Prezidentského paláca k hradu. Lenže medzičasom nič nie je také, ako bývalo kedysi. Na mojej rodnej ulici už dávno nie je lipová aleja, v postranných uličkách priľahlej vilovej štvrte pred dlhým časom zrušili úseky vyhradené na sánkovanie. Voľakedy jedno či dve autá pripadali na dom s ôsmimi bytmi, dnes má motorové vozidlo v priemere každý dospelý člen domácnosti. K tomu zastavali takmer každý centimeter štvorcový voľných pozemkov, kde predtým bola zeleň. Zmizli aj niekdajšie skratky pre chodcov – chodníky a schody spájajúce ulice v kopcovitom teréne. Výsledkom je neodškriepiteľná skutočnosť, že teraz bývať vo vychýrenej štvrti má zmysel len z prestížnych spoločenských dôvodov a komfortné podmienky majú iba diplomatické misie a zbohatlícke vily s dostatkom vlastných garáží a s ďalším nadštandardným príslušenstvom.
Dve desaťročia bývame v Petržalke, na ktorú sa lepší ľudia z centra mesta vždy pozerali zvrchu. Ale aj tu sa veci vyvíjajú – ak sa časti Dvory pokladali za jej začiatok, Háje za stred a Lúky za koniec, tak v súčasnosti sa inzerujú novostavby s názvom Slnečnice ako stred Petržalky, hoci sa nachádzajú až za spomínanými Lúkami. To už svedčí o novom urbanistickom nazeraní, lebo uvedená lokalita sa možno nachádza v strede, ak sa za Petržalku považujú aj vzdialenejšie mestské časti Jarovce (Jarrendorff), Rusovce (Karlburg) a Čunovo (Sandorff). Veď aj sídlisko Petržalka vzniklo nielen na pôvodnom území rovnomennej obce – historicky známej najmä ako Engerau, ale aj na viacerých bývalých dunajských ostrovoch, spomedzi ktorých sa zachoval napríklad názov Ovsište (Insula Habern). Do úvahy treba vziať aj nový úkaz, ktorým je dynamické slovenské osídľovanie okolitých rakúskych i maďarských obcí a miest.
V minulosti som sa už zmieňoval o niektorých prednostiach Petržalky – najmä o rozsiahlom podiele zelene, troch jazdeckých kluboch vrátane dostihovej dráhy, množstve tenisových kurtov a iných športovísk, školských a zdravotníckych zariadení a pribúdajúcich obchodných centrách. To všetko evidentne využívajú aj obyvatelia protiľahlého brehu Dunaja, teda pôvodnej Bratislavy (do roku 1919 po nemecky Pressburg, po slovensky Prešporok).
Rád pridám aj objektívny výhľad z nášho štvorizbového bytu na siedmom poschodí. Z jednej strany bezprostredne vidíme farskú záhradu evanjelického kostola, Chorvátske rameno Dunaja a priľahlé jazero Draždiak s lužnými lesmi v pozadí; z odstupu vidno malokarpatské vŕšky – od Devínskej Kobyly po Kamzík vrátane Slavína a hradu. Z opačnej strany sa priamo pred nami nachádza lesopark, vo väčšej vzdialenosti sa rozprestierajú polia a malebná rakúska dedinka Kittsee. V prípade veľmi priaznivej viditeľnosti sa na horizonte zjaví najvýchodnejšia alpská dvojtisícovka Schneeberg. Vzhľadom na obojstrannú orientáciu bytu sa každý deň môžeme kochať neuveriteľnými východmi a západmi slnka – s prihliadnutím na náš denný režim si užívame predovšetkým nádherné dlhé červenkasté a zlatisté súmraky.
Už som publikoval návrh, aby sa Petržalka vyhlásila za centrálny park s výrazným obmedzením ďalšej výstavby, ale som realista, preto len skonštatujem, že – bez ohľadu na predsudky obyvateľov Starého Mesta – v Petržalke žijeme v skutočnom centre Bratislavy, z ktorej sa síce nikdy nestane veľkomesto, hoci nepochybne sa bude rozširovať i zahusťovať. Niekdajší bratislavský prvý obvod rád prenechám snobom, ktorí síce odišli z dediny, ale dedina neodišla z nich.