PAVOL JANÍK

V súvislosti s úmrtím prekladateľa z angličtiny, prozaika a dlhoročného redaktora časopisu Romboid Pavla Vilikovského (27. 6. 1941 – 10. 2. 2020) sa namiesto nekrológu vraciam k mojej recenzii Duša si zvyká na telo, v ktorej reflektujem jeho knihu Eskalácia citu (Tatran 1989). Moje hodnotenie pôvodne vyšlo v denníku Smena 4. 6. 1990.

-

Pavel Vilikovský nepatrí k tým prozaikom, ktorí si potrpia na prehnané rozširovanie súpisu svojich publikovaných prác. Čitateľ mal doteraz možnosť stretnúť sa s ním iba niekoľkokrát, ale zakaždým to stálo za to. Po úvodnom knižnom vystúpení v roku 1965 nasledovalo ďalšie až v roku 1983 a v minulom roku hneď tri. Bez rozpakov možno povedať, že jeho diela sú kultúrnymi udalosťami, na aké sa len tak ľahko nezabúda. Je jedným z mála mužov, ktorí slovenskej literatúre sprístupňujú nové územia, skúmajú jej krajné možnosti, nosnosť v extrémnych podmienkach pri maximálnej významovej a tvarovej záťaži. A pri tom si napodiv zachovávajú istú ľahkosť a aj o tých najtrúchlivejších veciach nehovoria smrteľne vážne. V každom okamihu priznávajú, že ide iba o istý druh hry.

Napriek tomu, že sa autor na scéne zjavuje v takom zvláštnom rytme, nie je nijakým amatérom, iba ak v tom najlepšom a celkom bezprostrednom zmysle – teda milovníkom umenia. Naopak, jeho nevšedné znalosti znásobené dlhoročnou profesionálnou praxou prekladateľa z angličtiny a redaktora literárnej revue Romboid sa priamo odrážajú i zúročujú vo vlastnej tvorbe. Knižka, ktorú pod názvom Eskalácia citu vydal Tatran, obsahuje poviedky z debutu a z rukopisu, pochádzajúce z obdobia asi do polovice sedemdesiatych rokov. Sú svedectvom nielen uvážlivého, zrelého autorského prístupu a nezmerateľného talentu, ale aj ovzdušia uplynulých dvoch desaťročí. Téma však pre autora nie je podstatná, oslobodzuje sa od nej. Jej primárnu čitateľskú atraktivitu využíva na svoje oslňujúce umelecké výkony, na výpravy do nedostupných a neprebádaných oblastí literárnej inštrumentácie.

Udalosť chápe ako predmet skúmania z rozličných uhlov pohľadu, rozdielnymi výrazovými prostriedkami, žánrovými polohami, rôznymi tóninami, rozmanitými jazykmi. Tak vzniká zvláštne napätie medzi jednotlivými vrstvami textu, medzi štýlovými rovinami, ba i samými slovami nerovnakého pôvodu. Z tohto stretania nesúrodých prvkov a zlúčením vzniká svojbytný svet, univerzálny časopriestor blízky modernej filmovej reči. Tá istá skutočnosť mení skupenstvo, svoj rozumový význam i citovú hodnotu podľa toho, či sa nám vyjavuje prostredníctvom úradného záznamu, policajného protokolu, novinovej správy, vecného rozboru, intelektuálnej úvahy, náhodného svedectva, dievčenského románu alebo očami účastníkov neraz v príbehu stojacich proti sebe. Z prenikavých pozorovaní vyvodzuje závažné i odvážne závery o človeku, o kríze, ohraničenosti a podmienenosti medziľudských vzťahov a najmä vzájomnej komunikácie. Azda nie zhodou okolností je osou tohto ľudského i neľudského vesmíru pohlavnosť – nástojčivá, neprekonateľná, trýznivá, povznášajúca, oduševňujúca, ale aj vedúca k nenapraviteľným tragédiám a nevýslovným krutostiam.

Pohlavie nemá pamäť; ženie sa, slepé, stále vpred. Iba tak môže dochádzať k opakovaniu toho istého úkonu, vždy s novou nádejou, sebazábudne…“

Od tohto bodu sa odvíjajú a s ním súvisia mnohé ďalšie človečenské vlastnosti, prednosti i slabosti, ktoré autor podrobuje neľútostnej analýze, pričom si dáva záležať na viac-menej latentnej tragikomickosti. Sprievodnou črtou je aj určitý detektívny rámec vyplývajúci z povahy veci.

Je to kniha predovšetkým pre náročného čitateľa, ale každého premýšľavého, vnímavého a trpezlivého záujemcu odmení hĺbkou poznania a umeleckého zážitku. Pre tých, ktorí chcú mať k literatúre bližšie, je učebnicou o obmedzených možnostiach človeka žiť a reflektovať neznesiteľnosť a nezmyselnosť svojho bytia. A to je viac ako módny pocit.