MIROSLAV BIELIK

Vstup do nového roku 2020 bol v žiariacich farbách ohňostrojov plný optimizmu, očakávaní nových úspechov a čoraz lepšieho zajtrajška. Ani najväčší pesimisti sa neodvážili povedať, že už kdesi utajene tikajú biologické hodiny epidémie, ktoré s nebývalou rýchlosťou rozkrútia pandémiu a paradoxne spomalia tempá sociálnoekonomického behu našej civilizácie či zastavia lineárny vzostup spoločností na všetkých kontinentoch. V globalizujúcom sa svete popretkávanom informačnými systémami všetkých možných i netušených druhov, od prvých signálov a utajovaných zistení skazonosného vírusu, cez, pre nás pyšných a učičíkaných Európanov, až nepochopiteľné, drastické (nedemokratické) opatrenia „komunistickej Číny“ na zamedzenie šírenia koronavírusu, by k nám vari skôr dobehol starogrécky maratónec s apelom, ako informačné vlny opodstatnených varovaní. Čudujme sa, vyspelé ľudstvo a opatrenia sa riešia, ako v staroveku, keď už máme trójskeho koňa za hradbami. Nuž, doba všemožných informácií…

Dodajme však, že doba informatizácie, globalizácie je súčasne aj dobou nerovnováhy sveta, narušeného biologického poľa človeka, veľkých a priepastných sociálnych rozdielov, doba stálych vojnových konfliktov a vývoja nových a nových smrtiacich zbraní, veď na existenciu jadrových zbraní sme už zvyknutí, vrátane v úzadí ukrývaných biologických, chemických, ekologických či kozmických systémov. A to si vyžaduje nové a nové percentá na zbrojenie, ale len zlomky na ochranu obyvateľstva, na zdravotníctvo, výskum, vývoj prostriedkov proti ustavične narastajúcim novým ohrozeniam človeka v dnešnom i budúcom svete. Stratili sme, v čase plesania nad nebývalými možnosťami ekonomického a technického rastu ľudstva, zmysly pre možné ohrozenia. V dejinách ľudstva sa to stalo neraz, a s fatálnymi následkami strašidelných vojen, epidémií až k cholerám zúriacim ešte v 19. storočí a smrtonosnej španielskej chrípky pred sto rokmi.

Po rozmarnom plesovom čase prichádza, akokoľvek to pomenujeme, obdobie pôstu, stíšenia, očakávania a s hrozbami šíriaceho sa koronavírusu aj čas mimoriadnych opatrení štátu. Je to nová, bolestná i alarmujúca skutočnosť, s ktorou sa musí disciplinovane vyrovnať každý z nás, rovnako i celá spoločnosť. Isto, možno povedať, že nás mali varovať a pripravovať skôr, váhala Svetová zdravotná organizácia (WHO), váhal štát a stále váha Európska únia. Pribudnú analýzy príčin a najrôznejšie prognózy, no priznajme si, váhal skoro každý. Premkla nás istota, že čas pandémií v dnešnej vyspelej civilizácii už nehrozí, veď „siahame k hviezdam“. Teológovia, filozofi a psychológovia majú k tomu svoje vysvetlenia. A čo my, spisovatelia?

V dejinách literatúry je mnoho nezabudnuteľných diel reflektujúcich hrôzy sveta a opakujúcich sa katastrofických udalostí, vrátane smrtiacich epidémií napr. v renesančnej dobe, v čase epidémií moru a cholery ešte v nedávnom 19. storočí. Nepochybne, čitateľské vedomie atakuje nová doba povrchovo „akčnými telerománmi“, klasika je, žiaľ, pre väčšinu mladších iba povinná záťaž. A predsa sa vo vyhranenej situácii, aká nastala po ohrození koronavírusom, ozýva v biologickom poli človeka vnútorný nepokoj s nutkaním siahnuť po knihe, v ktorej je stvárnená v inom historickom čase analogická životná situácia. V tom je nakoniec sila a zmysel literatúry.

Neprekvapila ma teda informácia z Talianska spred dvoch-troch týždňov, že z kníhkupectiev bol úplne vykúpený Mor Alberta Camusa. Na pultoch našich kníhkupectiev (pravda, teraz zatvorených) je kniha Gabriela Garcia Márqueza Láska v čase cholery. Isto je o ňu záujem, lebo na internete je oznam, že „pre obmedzenia koronavírusom aktuálne nevieme garantovať dostupnosť produktu“. V knižniciach (teraz tiež nedostupných) leží jedna z najlepších kníh svetovej literatúry o desnej cholere v Provensálsku v 30-tych rokoch 19. storočia a uchovaní ľudskosti a nádeje v beznádejnej dobe od francúzskeho spisovateľa Jeana Giona Husár na streche.

A čo z našej literatúry? Kde je zabudnutý Jozef Nižnánsky s románom Cholera (vydaný v roku 1934, viaže sa na roľnícke povstanie na východnom Slovensku roku 1831), prózy klasikov a súčasná literatúra?

V čase stíšenia majú zmysel hlbšie zamyslenia nad súčasným svetom a človekom v ňom i nad človekom samým s jeho vlastným svetom. Má zmysel čítať a čítať, vracať sa k zabudnutým i zabúdaným dielam, marčokovsky povedané, zhovárať sa s textami. A písať…!