PAVOL JANÍK

Vzhľadom na dlhoročné skúsenosti s internetovými diskusiami k článkom uverejneným v elektronických verziách rozličných médií si každý súdny človek musí položiť otázku, aký cieľ vlastne sledujú redakcie alebo vydavatelia tým, že poskytujú priestor na verejnú prezentáciu nezmyslov, ktorých autori zväčša zostávajú v anonymite, keďže sa spravidla skrývajú za prezývky.

V tejto súvislosti treba oceniť napríklad noviny Slovenský rozhľad či týždenník Únie českých spisovateľov Literatura.Umění.Kultura, ktoré principiálne neumožňujú diskusie k publikovaným príspevkom. Navyše si dovolím spomenúť edičný projekt DAV DVA, kde po dohode s redakciou tiež k mojím článkom nie sú povolené komentáre.

V prípade iných médií sú bežným úkazom polemiky, ktoré medzi sebou vedú nejaké ustálené pseudonymy, pričom ich vzájomné osočovanie nijako nesúvisí s témou uverejneného článku. Tak sa akýkoľvek vecný, faktograficky podložený a logicky zdôvodnený príspevok s racionálnym rozsahom čoskoro znehodnotí tým, že sa utopí v mori invektív, ktoré niekoľkonásobne presahujú rozmery samotného článku, jeho tematického zamerania – nehovoriac o hraniciach zdravého rozumu, dobrých mravoch, pravdivosti či štylistickej a jazykovej úrovni.

Vždy sa oprávnene konštatovalo, že každé zverejnené dielo si žije vlastným životom bez ohľadu na svojho autora. O článkoch v kybernetickom priestore to platí ešte väčšmi a výraznejšie.

Internetové prehliadače využívajú prvky umelej inteligencie, ale aj tá je produktom človeka, a v praxi sa robotické spracovanie údajov naďalej kombinuje s ľudskou činnosťou. Podstatou vyhľadávania na internete sú reťazce slov vrátane mien osôb s predikciou textu, ktorá používateľovi ponúka najpravdepodobnejšie možnosti. Napríklad – XY spisovateľ.

Anonymní diskutéri však nielen vytvoria nové pojmové kategórie typu – XY v spojení s akýmikoľvek pejoratívnymi či dehonestujúcimi výrazmi, ale aj spochybňujú až anulujú reálne profesijné väzby vyhláseniami na spôsob: XY sám o sebe tvrdí, že je spisovateľ.

Skúsené mienkotvorné médiá tzv. hlavného prúdu si dobre uvedomujú načrtnuté problémy, preto jednoducho blokujú diskusiu v prípade článkov, keď očakávajú reakcie, ktoré by poškodili záujmy redakcie – osobné, názorové či politické.

Vyvstáva oprávnená otázka, prečo rovnako nepostupujú aj niektoré periodiká a portály, ktoré chcú byť alternatívou spomínaných hromadných oznamovacích prostriedkov. Naozaj ich zodpovední predstavitelia vôbec nechápu, že pôsobia sami proti sebe, keď svojim oponentom každodenne poskytujú platformu na anonymné očierňovanie?