PAVOL JANÍK

Už sme si chtiac-nechtiac zvykli, že najmä z pravej časti politického spektra a zo západných končín spravidla počuť prívlastky komunistický či postkomunistický aj v súvislostiach, v akých je ich používanie veľmi vzdialené skutočnosti. O to väčšmi prekvapí, keď sa aj z kruhov slovenskej ľavice ozve napríklad spojenie komunistická Čína.

Po prvé – komunistické boli a sú niektoré politické strany, ale komunistická nebola ani jedna krajina na svete. Komunizmus bol a je teória, ktorá zatiaľ nikdy a nikde nevstúpila do praxe – ani v izraelských kibucoch, založených na sionizme a socializme, rovnosti, kolektívnej výchove a spoločnom vlastníctve. Pojem komunizmus vždy označoval iba veľmi hmlistú predstavu o mimoriadne vzdialenej budúcnosti.

Po druhé – aktuálna propaganda západnej proveniencie cieľavedome a zavádzajúco používa termín komunizmus na pomenovanie reálneho socializmu. Zhovievavo pripusťme, že by malo ísť o krajiny, v ktorých monopolne vládli komunistické strany, ale ani to zďaleka nie je presné. V niektorých štátoch sovietskeho bloku sa uplatňovali iné názvy vládnucich strán – napríklad Jednotná socialistická strana v Nemeckej demokratickej republike (Východnom Nemecku), Zjednotená robotníctva strana v Poľskej ľudovej republike, Socialistická robotnícka strana v Maďarskej ľudovej republike.

Po tretie – v podmienkach našej krajiny popri Komunistickej strane Československa oficiálne pôsobili v rámci národného frontu a na parlamentnej úrovni ďalšie štyri politické strany – Československá strana lidová, Československá strana socialistická, Strana slobody (oslovovala najmä voličov katolíckeho vierovyznania) a Strana slovenskej obrody (v marci 1948 vznikla z Demokratickej strany a v decembri 1989 sa vrátila k pôvodnému názvu Demokratická strana). To uvádzam iba preto, aby sme aj dnes vedeli, kto je kto.

Po štvrté – len si skúsme predstaviť, že by – napríklad – koncom 70. či 80. rokov uplynulého storočia niekto označoval Nemecko, Taliansko a Rakúsko ako postnacistické respektíve postfašistické štáty. Už si málokto zrejme pamätá, že aj Rakúsko bolo rozdelené na štyri okupačné zóny vrátane hlavného mesta Viedeň, a to až do roku 1955. Potom na základe sovietsko-amerického dohovoru vyhlásilo neutralitu, a preto nie je v NATO. Nehovoriac o pravicových diktatúrach vo viacerých ďalších európskych krajinách a na ostatných kontinentoch.

Po piate – ak ekonomický systém v socialistických krajinách mal v postate charakter štátneho kapitalizmu, tak hospodárstvo Čínskej ľudovej republiky sa medzičasom inkorporovalo do globálneho kapitalizmu bez prívlastkov.

Po šieste – už v časoch reálneho socializmu sa konštatovalo, že niektoré rodiny úspešne preplávali cez niekoľko režimov, čím sa nemyslelo iba na monarchiu, prvú Československú republiku, obdobie počas II. svetovej vojny a po nej, ale aj na jednotlivé etapy vývoja po roku 1948 – najmä turbulencie v konkrétnych desaťročiach (50., 60, 70. a 80. rokoch), v ktorých možno ešte zreteľne odlíšiť pomery v prvých či druhých poloviciach uvedených dekád.

Po siedme – situáciu asi najvýstižnejšie charakterizovali nezabudnuteľné súdobé anekdoty. V jednej sa na Sibíri stretli traja väzni – prvý sa svojho času negatívne vyjadril o súdruhovi Popovovi, druhý sa svojho času pozitívne vyjadril o súdruhovi Popovovi a ten tretí bol súdruh Popov. Podľa Archimedenkovho zákona je každý súdruh z funkcie vytláčaný silou, ktorá sa rovná váhe súdruhov ním z funkcií vytlačených.

V tomto zmysle sa za posledné tri desaťročia nič podstatné nezmenilo. Opisovanie neomylného politického a majetkového konjunkturalizmu od novembra 1989 po súčasnosť by iste bolo príliš zdĺhavé. Dôležité je, aby sme si uvedomili, že význam slov je naozaj spoločenská dohoda a každý si ich môže vysvetľovať po svojom, čo je a bude zdrojom mnohých nedorozumení.

Preto vyvstáva otázka, či v prostredí slovenskej ľavice sa väzba komunistická Čína objavuje omylom, alebo sa ňou sleduje nejaký zámer.