PAVOL JANÍK

Vo verejnej komunikácii sa čoraz zreteľnejšie významovo posunul pojem kaviareň, pričom je zrejmé, že už nejde len o pohostinské zaradenie, ale aj o označenie záujmov, názorov a predstáv ľudí, ktorí majú dostatok času, aby ho trávili záhaľčivým spôsobom. V minulosti sme poznali hanlivé spojenia typu kaviarenskí povaľači a krčmové reči, teraz už nadobudol v mediálnom prostredí výsadné postavenie hlas kaviarne bez prívlastkov – s výnimkou geografických adjektív: pražská kaviareň, bratislavská kaviareň a podobne.

Trocha zabúdame, že prvé kaviarne vznikli po roku 1550 v Istanbule. Od polovice 17. storočia sa začali udomácňovať v celej Európe. Ku koncu 18. storočia sa z nich stali priestory politických diskusií, v 19. a 20. storočí sa vyprofilovali ako miesta stretnutí predstaviteľov umenia a kultúry. Od konca 80. rokov minulého storočia sa v našich končinách stali obľúbenými strediskami vekslákov, ktorí sa v nasledujúcom procese privatizácie zmenili na podnikateľov zrastených so štruktúrami organizovaného zločinu.

Spoločenská kasta, ktorá sa s pocitom vlastnej nadradenosti necháva charakterizovať symbolickým pomenovaním kaviareň, si teda môže pokojne vybrať z pomerne širokej palety možností, na ktoré historické tradície nadväzuje – od rozširovania vplyvu Osmanskej ríše cez nezáväzné politické táranie až po výstrelky bohémskeho života či streľbu skutočných mafiánov.

Aké je však východisko zo skľučujúcej situácie, do ktorej nás spoločnými silami uvrhli navzájom znepriatelení i zákulisne finančne spriaznení chvastúni všetkých ideologických odtieňov? Nezanedbateľná časť radikálnej ľavice vníma ako jediné riešenie zmenu existujúceho systému, lenže každý spoločenský systém je produktom konkrétnych ľudí a zodpovedá dosiahnutému stupňu civilizačného vývoja. Systémy nie sú samospasiteľné, o ich kvalite rozhoduje kvalita ľudí na dôležitých pozíciách, čo zodpovedá všeobecne známym skúsenostiam s úlohou jednotlivých historických postáv vo vzdialenejších i nedávnych dejinách.

Žiaľ, po desaťročiach zhubného mediálneho vplyvu už verejnosť vôbec nie je schopná a ochotná odlíšiť skutočné osobnosti, za ktorými sú dosiahnuté výsledky v určitých profesijných oblastiach, vrátane preukázateľného medzinárodného renomé, od čírych produktov informačného priemyslu, marketingových stratégií, propagandistického pôsobenia, bezduchej mašinérie straníckych centrál a osobných priateľov politických lídrov, ktorí majú plné ústa demokracie a plné vrecká pokútne získaných peňazí.