JOZEF ŠPAČEK

Český historik Zdeněk Doskočil venoval po Michalovi Macháčkovi, autorovi biografie Gustáv Husák, svoju bádateľskú pozornosť ďalšej významnej osobnosti slovenských dejín 20. storočia, akou bezosporu bol politik, básnik a novinár Ladislav Novomeský. Výsledkom viacročnej práce je monografia V žaláři a vyhnanství, Ladislav Novomeský v ére stalinizmu a poststalinizmu (nakladatelství Lidové noviny, Praha).

Ide o komplexný pohľad na životné osudy tohto výnimočne erudovaného ľavicového intelektuála, ktorému sa tragicky vyvinul životný osud práve v období, kedy sa moci chopila komunistická strana, v ktorej mal svoje miesto už od roku 1925 a zastával prácu redaktora vo vtedajších ľavicových periodikách. Autor podáva ucelený pohľad na jeho životné osudy už od narodenia, aj keď sa týmto obdobím života L. N. zaoberalo viacero autoriek a autorov. Doskočilov pohľad na obdobie pred uväznením, pobytom v žalári a následným vyhnanstvom v Prahe je však najdôslednejší, čiastočne nadväzuje a podstatne rozširuje príspevky, obsiahnuté v knihe z pozostalosti Štefana Druga Väzeň vlastných súdruhov - Z väzenských rokov básnika Novomeského z roku 2014, zostavenej Jánom Gavurom.

Ťažiskovými pasážami sú etapy života L. N., vymedzené obdobiami 1945-1950, 1950-1955. Hneď po skončení II. svetovej vojny je básnik vtiahnutý do vysokej politiky, do funkcie povereníka pre oblasť školstva a osvety. V tejto funkcii si počínal nanajvýš úspešne, ide o obdobie, kedy vznikol celý rad nových národných inštitúcií práve z jeho podnetu, napr. vysoké umelecké školy ako VŠMU, VŠVU, tiež Slovenská národná galéria, vznikla knižná edícia Hviezdoslavova knižnica. Tiež stál pri založení denníka Národná obroda, pomáhal J. Smrekovi s obnovením časopisu ELÁN, prijal tiež funkciu predsedu Spolku slovenských spisovateľov, stál na čele Matice slovenskej.

Ako dlhoročný a disciplinovaný člen komunistickej strany sa snažil všetky svoje povinnosti v tomto období, ktorých sa mu nakopilo až neuveriteľne veľa, plniť dôkladne a zodpovedne. Po februári 1948 sa však pomaly začalo všetko nielen okolo jeho osoby meniť k horšiemu. Súhrn rôznych okolností vnútorných i vonkajších, meniaci sa ľudovodemokratický režim na stalinský zasiahol kruto aj do jeho životných osudov.

Viacerí slovenskí ľavicoví intelektuáli boli najprv na pôde KSČ tvrdo kritizovaní za príklon k buržoáznemu nacionalizmu, za podceňovanie robotníckej triedy a potrebe ideologickej bdelosti voči zahraničným i vnútorným nepriateľom nášho štátu a za rôzne chyby pri výkone svojich funkcií. Za touto iniciatívou boli predstavitelia tzv. tvrdého stalinského jadra v KSČ a KSS, konkrétne V. Kopecký, L. Kopřiva, V. Široký, Š. Bašťovanský, K. Bacílek, R. Strechaj, P. David a iní, L. Novomeský po svojej rehabilitácii spomína aj slovenských politikov Ľ. Benadu a J. Osohu.

Na straníckom fóre žiadali od G. Husáka, L. Novomeského a ďalších sebakritiku ohľadne ich chýb a ideologických postojov. Napriek tomu, že tak vyzvaní učinili, nestačilo to, po straníckom fóre prišiel útok aj zo strany spisovateľov či vlastne vtedajších komunistických ideológov J. Špitzera a J. Šefránka.

Svoj záujem o kritizovaných činiteľov už naplno prejavila Štátna bezpečnosť, sústreďujúca kompromitujúci materiál, využívajúc rôznych svedkov, vrátane takých pochybných osôb a osobností, ako bola napr. „československá Mata Hari“ Věra Hložková alebo dokonca i spisovateľ a prekladateľ M. Mittelman-Dedinský…

Stalinistický obludný stroj na výrobu nevinných politických obetí pod kepienkom hľadania vnútorného nepriateľa natiahol svoje chápadlá tentoraz najmä na predstaviteľov DAVu, teda komunistickej intelektuálnej elity. Postupne sa vo väzení ocitli po R. Slánskom, V. Clementisovi a iných politických špičiek, spájaných s tzv. protištátnym centrom, aj „buržoázni nacionalisti“ G. Husák, L. Novomeský, D. Okáli, I. Horváth a ďalší.

Strastiplná etapa v živote Ladislava Novomeského, určite tá najťažšia, akú zažil, sa začala vlastne ešte pred samotným uväznením, keďže požiadal o návštevu u prezidenta K. Gottwalda, ktorý bol v medzivojnovom období niečo ako jeho starší radca pri novinárskej práci v ľavicovej tlači, mali vtedy veľmi srdečný vzťah. Lenže Gottwald bol už iný, rezervovaný až chladný, neprejavil záujem hlbšie sa zaujímať o jeho obavy zo situácie, v ktorej sa ocitol. Básnika a politika už čaká len väzenská cela, utrpenie fyzické i psychické, strádanie a vynútenie priznanie sa k absurdným vykonštruovaným činom, za ktoré bol nielen odsúdený, ale ešte aj svedčil v procesnej mašinérii oproti svojim druhom Clementisovi a Husákovi.

Autor podrobne mapuje toto absurdné obdobie na základe štúdia dostupných materiálov. Udivuje v podstate všetko, čo sa v Ruzyni odohrávalo, napr. aj taký detail, keď za Novomeským pred vynúteným priznaním prichádza do cely K. Bacílek, aby ho pri víne a cigarete presvedčil, nech sa prizná, že je to v záujme strany. Po „po priznaní viny“ mu zmierňujú režim, môže dokonca na papiere písať básne, tie sa však stratia.

Proces prebehol v roku 1954, rozsudok znel – 10 rokov väzenia. V decembri 1955 mu prerušili výkon trestu, najprv na 15 dní, potom do februára 1956, kedy bol po 5 ročnom väznení podmienečne prepustený, musel však žiť v Prahe pod policajným dozorom.

Z väzenia vyšiel s podlomeným zdravím a ťaživými psychickými pocitmi zo situácie, keď stál pred súdom nielen ako ten, koho zlomili a prinútili k priznaniu sa k vykonštruovaným absurdným zločinom, ale aj ako svedok proti svojim priateľom a najbližším politickým súputníkom.

Od roku 1956 do roku 1963 pracuje v Památníku národního písemnictví ako referent pre výstavy. Tu okrem plnenia si pre neho nezvyklých pracovných povinností píše i prekladá, napr. poéziu B. Pasternaka či prózu V. Vančuru Markéta Lazarová.

Správu o jeho prepustení do Bratislavy zrejme ako jeden z prvých do Bratislavy priniesol básnik Ivan Kupec, ktorý ho prekvapujúco pri svojej návšteve v Prahe zbadal na ulici. Odvtedy ho začali niektorí slovenskí spisovatelia v Prahe nielen navštevovať, ale aj intervenovať za jeho návrat na Slovensko. Boli to Pavol Horov, Karol Rosenbaum, Ivan Kusý i niektorí ďalší.

Do Bratislavy sa však L. Novomeský vrátil až v roku 1963, kedy bol oficiálne rehabilitovaný. Mohol znova vstúpiť do komunistickej strany, v máji 1963 bol prijaty za člena Zväzu československých spisovateľov, začal pracovať v Ústave slovenskej literatúry SAV, v roku 1964 mu udelili titul národný umelec. Vydáva postupne básnické poémy a zbierky – Vila Tereza, Do mesta 30 minút, Stamodtiaľ a iné.

Z. Doskočil píše aj o tom, ako sa k Novomeskému správali tí, ktorí ho pred uväznením spolu obviňovali z činov, ktoré nespáchal. Zmieňuje sa o J. Špitzerovi, ktorý sa úprimne kajal zo svojich hriechov. Novomeský bol veľkorysý, dokonca sa so Špitzerom spriatelili. Kajal sa aj autor nenávistných veršov M. Lajčiak, aj jemu veľkoryso odpustil.

O postojoch z tých temných čias takých aktérov, ako boli napr. politológ J. Šefránek či akademický maliar Š. Bednár ako autor hanlivých karikatúr sa Z. Doskočil nezmieňuje. Podrobne približuje aj ďalšie pôsobenie rehabilitovaného politika a básnika ako nespochybniteľnej morálnej autority z konca 60. rokov, kedy sme prežívali turbulentné časy Pražskej jari, okupácie ČSSR, zápas o federáciu.

Tesne pred vypuknutím vážnej choroby v r. 1970 (mozgová mŕtvica) sa jeho postoje, obhajujúce zásady socializmu a orientácie Československa na spojenectvo so ZSSR a potrebe byť pevnou súčasťou socialistického tábora v podstate zneužili na obhájenie rozbiehajúcej sa normalizácie. Fakticky až do svojej smrti v roku 1976 už nemohol osobne nijako reagovať na tento proces.

V knihe sú uverejnené aj pasáže a dokumenty, svedčiace o úsilí rodinných príslušníkov pomôcť zmeniť situáciu odsúdeného, kedy sa obracali na našich najvyšších predstaviteľov s prosbou o omilostenie, ako aj listy z väzenia, adresované blízkym osobám – manželke, dcére, matke. Z. Doskočil tiež vybral viaceré ukážky z jeho básnickej tvorby, oživujúce celú obsiahlu biografickú monografiu. Publikácia sa zaradila do pomerne obsiahleho zoznamu kníh o živote a diele Ladislava Novomeského, no ako jediná komplexne a odborne nanajvýš korektne objasňuje smutné obdobie v jeho živote, vystihnuté pojmami „žalár“ a „vyhnanstvo“, ktoré by mali patriť do čias hlboko minulých, no skutočnosť bola však bolestne iná.

 

(Napsáno pro internetové SLOVO)