JOZEF ŠPAČEK
Aj školy majú svoje príbehy, či osudy. Týka sa to aj snáď najznámejšieho slovenského gymnázia, hoci s nedlhou históriou existencie, považovaného za prvé naozaj slovenské – gymnázia v Revúcej.
Práve túto časť slovenskej histórie pútavo spracoval skúsený autor, predstaviteľ detskej literatúry a literatúry faktu Ondrej Sliacky. Svoju knihu, nazvanú REVÚCKE GUĽKY (Vydavateľstvo Matice slovenskej, s. r. o., Martin 2022, ilustrácie Ján Kurinec, 127 strán) venoval významnému výročiu – 160 rokov od vzniku tejto inštitúcie – hoci jej plodná a prepotrebná história sa odvíjala len v krátkom časovom úseku, v pohnutých časoch, kedy sme zápasili o holú národnú existenciu.
O úlohe takej školy pre Slovensko a Slovákov, akou sa stalo revúcke gymnázium, vedeli svoje už štúrovci a práve oni sa snažili vykresať iskry, z ktorých sa rozhorel plamienok, nielen v Revúcej, no i v Kláštore pod Znievom a Martine.
Sám Ľudovít Štúr sa o potrebe venovať pozornosť školskej problematike v slovenskom duchu náležite vyjadril na ustanovujúcom zhromaždení spolku Tatrín v roku 1844 pri odmietnutí zastaraného uhorského školského systému, navrhujúc vypracovať koncept, „podľa ktorého by sa mládež slovenská vychovávala a vzdelávala a síce predne: za ľudí ako občanov sveta, potom za ľudí ako občanov uhorských, naposledok za ľudí zvláštnych učených.“
Trvalo osemnásť rokov, kým sa v Revúcej Štúrove slová začali napĺňať. Za zakladateľov treba považovať najmä dve výrazné osobnosti tých čias – Štefana Marka Daxnera a Mateja Nandrášiho. Popri nich však nemožno nespomenúť jedného z oficiálnych zriaďovateľov gymnázia, evanjelického biskupa Štefana Cékuša, ktorý však v príbehu školy zohral neslávnu dvojúlohu…
V pamätný deň – 16. septembra 1862 – privítal v revúckom kostole túto novú inštitúciu, tak prepotrebnú v neľahkých časoch, slávnostnou rečou August Horislav Škultéty, potvrdený v úlohu správcu revúckeho gymnázia. O. Sliacky ju v svojej knihe tlmočí v plnom znení, zachovajúc jej mimoriadne slávnostný ráz. Aj dnes majú svoj význam tri, takpovediac existenčné, otázky, súvisiace so vznikom gymnázia, ktoré v svojom prejave okrem príležitostných a adoračných pasáží Škultéty položil a aj na ne zasvätene odpovedal: „Prečo ho bolo treba založiť? Či ho budeme v stave zvelebiť? A v akom duchu má ono pôsobiť?“ V odpovedi na prvú otázku zdôraznil najmä potrebu možnosti vzdelávať sa, šíriť osvetu medzi slovenským pospolitým ľudom v rodnom jazyku, nakoľko v doterajších vzdelávacích inštitúciách, porovnateľných s gymnáziom, sa kládol a kladie väčší dôraz na latinčinu a maďarčinu, konkrétne slovami: „Preto hľa! Bolo treba založiť toto slovensko-evanjelické gymnázium, aby sa tu mládež prostredníctvom reči slovenskej vzdelávala a pripravovala na život tak, žeby v cirkvi evanjelickej a slovenskom národe v stave bola rozširovať osvetu a vzdelanosť, ktorá nám doteraz chýbala a chybí.“
V odpovedi na druhú otázku sa zaoberal viac menej praktickými otázkami zabezpečenia riadneho chodu novej školy – postavením novej budovy školy, nakoľko vlastnú ešte nemá, zabezpečením učebných pomôcok, ako aj vyučujúcich – učbárov. Taktiež zdôraznil potrebu zriadenia alumnea – zaopatrenia chudobnejších žiakov, zabezpečenia bývania a stravovania. Práve študenti-alumnisti rozšírili slávu vynikajúceho mäsovo-múčneho jedla, revúckych guliek. Ako píše O. Sliacky, dokonca aj Martin Kukučín, jeden z absolventov učiteľskej prípravky, existujúcej v Revúcej pri gymnáziu, sa týchto guliek nevedel dojesť pri svojom návrate na Slovensko z Punta Arenas…
A odpovede na tretiu otázku ohľadne duchovnej orientácie školy boli jednoznačné – v duchu čisto ľudskom, v duchu národnom, v duchu vlasteneckom i duchu evanjelicko-kresťanskom (v tejto súvislosti je asi namieste pripomenúť, že si takéto otázky určite nepoložili zakladatelia nových škôl rôzneho typu u nás po roku 1989, nakoľko už nemnohé zanikli…)
O. Sliacky ako nadmieru skúsený autor využíva v svojej knihe striedanie esejistických, dokumentačných a rozprávacích pasáží. Využil bohaté znalosti zo slovenskej histórie 19. storočia, ako aj pozoruhodnosti z gemerského regiónu. Spomína dokonca aj návštevu tohto kraja Boženou Němcovou, ktorá sa spolu s lekárom a spisovateľom G. K. Zechenterom-Laskomerským zúčastnila pohrebu doktora Gustáva Reussa.
Z ďalšiu zaujímavú „českú stopu“, začlenenú do príbehu revúckeho gymnázia treba spomenúť skutočnosť, že významným spôsobom podporili jeho vznik českí vlastenci, ktorí usporiadali zbierku, tá vyniesla 634 zlatých a záslužný čin vykonala aj Matica česká, ktorá darovala gymnáziu zbierku časopisov, kníh a máp.
Väčšinu knihy tvoria pasáže, v ktorých priblížil výjavy z gymnaziálneho života niektorých „učbárov“ a niektorých študentov. Využil dôkladnú znalosť potrebných pramenných materiálov, ako sú napr. spomienky A. H. Škultétyho, či S. Bodického. Čitateľ sa môže v takýchto pasážach dozvedieť o tom, aký prísny školský poriadok – presne definovaný ako „Zákony pre slov. ev. a. v. gymnásium vo Veľkej Revúci“ – platil pre študentov uvedenou ukážkou priamo z triedy nových tvárí revúckeho gymnázia, keďže ich s týmito zásadami zoznamuje sám správca ústavu, A. H. Škultéty.
Medzi inými mali študenti zakázané napr.: Hra v karty sa prísne zakazuje, rovnako aj akákoľvek iná hra o peniaze, alebo tiež Po horách sliediť, vtáky vyberať, lapať ryby, v záhradách, na poli a kdekoľvek inde i najmenšiu škodu spraviť sa chráň.
Tieto „zákony“ pôsobia úsmevne, ako aj zážitky suplikantov, to jest študentov, ktorí sa cez prázdniny pobrali „suplikovať“ do rôznych častí Uhorska, najmä na Dolnú zem, teda prosiť o príspevky pre gymnázium, pričom nemali vždy úspech, ale rozhodne netrpeli núdzou o zážitky a nové poznania, či dokonca známosti s dievčatami navštívených rodín, končiace neskôr až sobášom, čo sa „prihodilo“ M. Bodickému aj jeho suplikačnému druhovi Abafimu. Dobrodružstvo iného druhu prežili dvaja priatelia – revúcky notár Štefančok, pokladník gymnázia, vyzval na Nový rok 1867 svojho priateľa profesora Zocha na sánkovačku do Jelšavy, kde bolo viac snehu ako v samotnej Revúcej. Nezažili len pri snehových radovánkach, reťazec tragicko-komických udalostí sa začal odvíjať v jelšavskej krčme, kde nezostalo len pri potúžení sa trúnkom, ale aj pri preukázaní hrdej povahy Ivana Zocha najprv v krčme v konflikte s domácimi krčmovými povaľačmi, ale i pri koburgovskom kaštieli, kde samopašne vystrelil z pištole… Nasledovalo vyšetrovanie týchto dvoch „dobrodruhov“ a zásluhou intrigánskych jelšavských slúžnych a gemerského prokurátora Létašiho boli obaja uväznení v Plešivci, odkiaľ ich prepustili až 7. marca.
Aj tento incident zohral o pár rokov neskôr svoju úlohu, priblíženú autorom v už vôbec nie úsmevne ani dobrodružne, skôr tragicky pôsobiacej kapitole Inkvizícia alebo Znivočenie, v ktorej sa dozvedáme o priebehu udalosti, ktorá sa odohrala v dvorane gymnázia a po nej prišlo k neslávnemu rozhodnutiu o zatvorení veľkorevúckeho gymnázia.
Na zasadnutí patronátneho konventu, ktorému predsedal Štefan Marko Daxner ako hlavný gymnaziálny dozorca, mala však hlavné či rozhodujúce slovo vyšetrujúca komisia na čele s už spomenutým superintendentom Štefanom Cékušom.
Dôvodom k vyšetrovaniu bolo obvinenie, že gymnázium je vedené v duchu panslavizmu a protivlastenectva.
Daxner sa v úvode zasadnutia snažil v právnickom duchu spochybniť obsah listu jednej časti „údov protestantsko-ev. autonómnej a bližšie V. Revúckej cirkvi“, v ktorom sa o. i. tvrdilo, že „ohniskom panslávskej propagandy je tunajšie evanjelické veľgymnázium“.
Toto konštatovanie bolo pre vyšetrujúcu komisiu dostačujúce, aby po vypočutí si obsahu listu od štyridsiatich dvoch prednejších mešťanov Revúcej a osvedčenia od štyroch „najväčších vládateľov V. Revúckych“, jednoznačne odmietajúcich vyššie uvedené obvinenia a po vypočúvaní správcu školy A. H. Škultétyho, profesorov S. Ormisa, B. Zocha, L. Čulíka, M. Kovalevského, K. Viesta a R. Homolu, v ktorom dominovali otázky, založené na klebetách, intrigách, mystifikáciách a insinuáciách, prišlo k najhoršiemu.
Dekrét Jeho cis. Kráľ. Veličenstva daný 24. augusta v Mníchove potvrdzuje rozhodnutie evanjelických konventov a rozpúšťa gymnázium vo Veľkej Revúcej, rozhodujúci podnet k tomuto kroku mali na svedomí viacerí spomenutí i nespomenutí gemerskí Slováci, čo je konštatovanie nielen paradoxné, zlosť vyvolávajúce, no predovšetkým tragicky pravdivé. Áno, takí sme boli. Ale platí len ten minulý čas?! Po tomto verdikte nastali pre nás jedny z najťažších čias v našich boľavých dejinách, slávne revúcke guľky dostali nežiadanú trpkú príchuť…
O. Sliacky dokázal v svojej najnovšej pútavou formou priblížiť veľmi zaujímavý úsek našich dejín, priblížil príbeh školskej inštitúcie, ktorá pripravila do neľahkého zápasu za národnú svojbytnosť nové generácie vzdelaných Slovákov a napriek relatívne krátkemu trvaniu sa predsa len nezmazateľne zapísala do histórie.
(Písané pre Literárny týdenník)