PAVOL JANÍK
Na uvedenú okrídlenú a vo verejnom priestore často poletujúcu vetu som si nevdojak spomenul, keď som s odstupom niekoľkých rokov opäť siahol po knihe, ktorú v angličtine napísali Paul Dowswell a Fergus Flemming pod pôvodným názvom True Spy Stories (Pravdivé špionážne príbehy) a ktorú s mierne obmeneným českým názvom ŠPIÓNI – PRAVDIVÉ PŘÍBĚHY (preklad David Mraček) dvojjazyčne vydala INFOA v edícii Zrcadlový text – Mírně pokročilí v roku 2006.
Odvtedy síce pretieklo dosť veľa vody dolu domácimi i zahraničnými riekami, ale desať životných osudov populárnych i menej známych aktérov špionáže nestratilo nič na svojej aktuálnosti, príťažlivosti a v neposlednom rade na svojej poučnosti. Ak práve jednou významovou rovinou sentencie „Nikdy nie je neskoro“ je možnosť i potreba napriek meškaniu upozorniť na zaujímavý knižný projekt, tak druhou sémantickou vrstvou citovaného výroku je nevyhnutnosť principiálne varovať a dôrazne vystríhať adeptov vzrušujúceho a nebezpečného remesla pred jeho takmer stopercentnými a neodvratnými rizikami.
Vraví sa tiež, že dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije, čo je pre väčšinu literárne a inak frekventovaných špionážnych prípadov absolútne charakteristické. Aj typické príklady najúspešnejších majstrov neviditeľného veľmocenského šachu sa spravidla končia odhalením s tragickými dôsledkami. Môžeme sa iba domnievať, že tí najúspešnejší z najúspešnejších agentov zostanú navždy zahalení tajomstvom archívov, azda i preto, že sa vzhľadom na svoj kľúčový strategický význam do nijakých písomných dokumentov a záznamov nikdy nedostali – z obavy o možný únik informácií, ktorý vždy reálne hrozí.
A práve v tom je zakopaný pes – prioritou každej spravodajskej služby je infiltrovať iné (nepriateľské i spojenecké) výzvedné organizácie, až potom nasledujú sekundárne témy, akými sú informácie o zbraniach hromadného ničenia a dôležitých vojenských rozhodnutiach. Po nich prichádzajú na rad terciálne poznatky o pripravovaných a realizovaných skrytých významných politických opatreniach, a až na chvoste záujmu špionážnych inštitúcií sa nachádzajú všetky ostatné klebety z pozadia spoločenského i súkromného života prominentov, ktoré možno využiť ako podporné prostriedky pri dosahovaní prvoradých cieľov.
Všetky tajné služby a ich predstavitelia predpokladajú, že ktokoľvek z vlastných radov môže pracovať pre druhú stranu, preto má každý vedieť iba to, čo potrebuje pre výkon svojej misie. Ospevovanými i zatracovanými hrdinami špionáže bývajú ľudia priamo v teréne, teda osoby s nasadením života pôsobiace v priamom kontakte s protivníkom v jeho vlastnom prostredí. Spravidla majú mimoriadne osobnostné a intelektuálne schopnosti a vedia o nich (jazykové dispozície, chápanie najmodernejších výsledkov vedy a techniky, fotografická pamäť). Preto sa im ťažko pripúšťa, že za ich prípadným neúspechom nemusí byť chyba či zrada niektorého z ich nadriadených.
Vzhľadom na uvedené okolnosti a nástrahy špionáže sú inštrukcie centrály pre agentov zámerne nejasné alebo zavádzajúce, najcitlivejšie tajomstvá (napríklad mená agentov vo vplyvnom postavení) nepoznajú ani najvyšší politickí predstavitelia, ktorí riadia činnosť spravodajských služieb svojho štátu.
Ale to sa už vzďaľujeme od trocha triviálnejšie, banálnejšie a zjednodušenejšie koncipovaných príbehov oneskorene recenzovanej knihy. Možno len dávam jej potenciálnym čitateľom do rúk nové kľúče, ktoré mu pomôžu čítať aj medzi čierno-bielymi riadkami učebnicových schém špionážnej literatúry.