PAVOL JANÍK

Pre mnohých je dnes už zrejme nezrozumiteľný vtip z čias bývalého režimu, podľa ktorého budovateľmi socializmu sú pracujúci s mesačným príjmom do 2 tisíc korún, propagátormi socializmu sú zamestnanci s platom do 4 tisíc, užívateľmi socializmu sú ľudia so mzdou do 6 tisíc a osoby zarábajúce viac ako 6 tisíc mesačne sú majiteľmi socializmu.

V súčasnosti aj v ľavej časti politického spektra, teda priamo z vládnucej strany Smer – sociálna demokracia, verejne vystupujú majitelia veľkých priemyselných podnikov, akoby boli majiteľmi štátu. Tvária sa, akoby sa narodili priamo so stoličkami šéfov gigantických fabrík prirastenými k ich veľkomožným zadkom.

Pravda je, že na začiatku 90. rokov minulého storočia u nás mali zopár miliónov korún iba niektorí prominentní veksláci, mäsiari, pumpári, taxikári, čašníci a umelci. Časť spomedzi nich, ale najmä z iných vplyvných spoločenských kruhov sa stala vlastníkmi ziskových tovární na základe politických rozhodnutí a môžeme sa len domnievať, že aj na základe korupčného konania. Pravdaže – na uvedené skupiny, skupinky a jednotlivcov si nikdy nik netrúfne. Príslušné orgány sa s hlučnou medializáciu zaoberajú tým, ako kto koho podplatil jablkami, sladkosťami alebo inými drobnými bakšišmi, pričom je zrejmé, že náklady na represívny aparát a jeho tajné operácie niekoľkonásobne presahujú výšku spomínaných úplatkov komickej hodnoty.