PETER ŠTRELINGER

Všetci štrajkujú: lekári, zdravotné sestry aj učitelia. Tajomnou „persónou“ týchto štrajkov bol aj „známy expert na farebné revolúcie“, voľakedajší minister „zahraničných vzťahov“ na počiatku 90. rokov – „Pavol Demeš“, ktorý sa francúzskemu novinárovi „chválil“, že vývozcami „farebných „pučov“ do Gruzínska, Srbska, Bieloruska a najmä na Ukrajinu – sú Slováci. Nevymýšľal si. Pred časom som napísal dosť rozsiahlu reportáž o slovenskom „držiteľovi know–how“ farebných revolúcií – Milanovi Ničovi, organizátorovi think-tankov (mozgovní), ale aj o ďalších „žoldnieroch“ v službách amerických nevládnych nadácií. Pričom skoro vo všetkých týchto prevratoch, najmä v krajinách bývalého „sovietskeho bloku“, mali peniaze a svoje špinavé „paprče“ americké tajné služby či populárni „organizátori tzv. otvorenej spoločnosti“, sponzori chaosu v Európe, napríklad George Soros!

Ako zástupca spisovateľského stavu si myslím, že medzi štrajkujúcimi chýbali – slovenskí spisovatelia. Ich bieda je všeobecne známa: sú totiž na chvoste záujmu spoločnosti. Vykorisťujú ich vydavatelia, kníhkupci, filmári, televízie aj reklama. Na počiatku každého literárneho diela je totiž spisovateľ, autor námetu, literárnej predlohy či výsledného literárneho scenára. Odmena za túto prácu bola odjakživa mizerná.

Viete, koľko je zvyčajný honorár pre spisovateľa, ktorý napíše román, knihu poviedok, či zbierku básní? Nebudem vás naťahovať – 1000 EUR! Na svojom najnovšom románe som pracoval asi päť rokov. A vydavateľ mi predložil zmluvu na spomínanú tisícku; síce ponúkol aj neveľký podiel na predaji knihy, pričom tých tisíc euro sa pri záverečnom vyúčtovaní odpočíta od výslednej odmeny! Skúste si to, prosím rozpočítať na hodiny: mzda slovenského spisovateľa sa ráta – na haliere!

Nepoznám autora, ktorý by sa uživil literatúrou. Písanie je hobby, ktoré sa pestuje popri iných zamestnaniach. Ako varenie, záhradkárčenie, či chov holubov a králikov. Sám som bol celý život učiteľom, archivárom, referentom v spisovateľskej organizácii, redaktorom novín, alebo rozhlasu. Všade som chodil na plný úväzok – a v noci som sedel pri písacom stroji (počítači) a „ďobkal do klávesnice“. Celý život som mal kvôli tomu konflikty s manželkou, že sa jej nevenujem; tá prvá dala jednoznačne najavo, že moje maniere znášať nebude, a rozviedla sa so mnou. Tie ostatné sa mi tiež z času na čas vyhrážali, napokon rezignovali. Vnímali ma ako „chorého maniaka“, ktorý sa zhovára sám so sebou, gestikuluje rukami pri chôdzi, nezdraví svojich známych, nedbá o svoj zovňajšok, atď., atď.,

Dnes som dôchodca. Ale moje ťažkosti, moje spory s najbližšími nepominuli, ba skôr naopak – ešte narástli. V dnešnom trhovom hospodárstve ak prinesiete manželke za päťročnú prácu tisíc euro, tak vás vysmeje do očí: Stálo ti to za to? Tie prebdené noci? Zničená chrbtica? Zvýšený krvný tlak a opuchnuté oči a nohy? Musím byť sebakritický – manželka má pravdu! Mali sme štrajkovať, tak ako učitelia, zdravotné sestry, lekári, rušňovodiči, baníci. Hej, dobre sa to povie – štrajkovať! Ale – proti komu? A koľko by sa nás zišlo na takomto proteste? Päť, desať!? Píše síce kde-kto, modelky, futbalisti a hokejisti po skončení kariéry, politici po neúspechoch vo voľbách, ale aj známe prostitútky a pornoherečky! A práve ich diela sú často – bestsellery! Ľudia chcú vedieť, s kým spávala takáto „pani ľahkých mravov“, ktorý úspešný muž bol neverný manželke?

Aj honoráre týchto príležitostných autorov sú oveľa vyššie než odmeny renomovaných spisovateľov! Ak neviete, v dnešnej dobre sa práve podaktorí „renomovaní“ autori nechávajú najímať ako nádenníci a „píšu“ takéto „pofidérne“ pamäti. Aj ovca je celá, aj vlk sýty! Modelka, či futbalista alebo skrachovaný politik majú slávu – a anonymný autor – peniaze! Lenže o tieto problémy sa na americkej ambasáde nezaujímajú. Veď ako by sa to dalo využiť pre nejaký „farebný puč“? No nijako! Opäť zopakujem myšlienku Svetozára Hurbana Vajanského, od ktorého smrti uplynie v lete sto rokov: „Každé remeslo má zlaté dno, len slovenský spisovateľ má – hovno!“