JOZEF ŠPAČEK

Občas sa v literatúre udejú nie celkom obvyklé udalosti. Za jednu práve takto označiteľnú možno považovať knihu dialógov NAVZDORY ČASU (ilustrovala Tereza Kovandová, vydala Česká citadela s.r.o., Praha 2019, 1. vydanie, 216 s.), ktoré si vymieňali v mailovej korešpondencii dve osobnosti z českej kultúrnej a literárnej scény s veľmi odlišnými postojmi k nedávnej minulosti (máme na mysli druhú polovinu 20. storočia a súčasnosť) Eva Kantůrková a Petr Žantovský. Ako je známe, E. Kantůrková (1930), významná prozaička a scénaristka, bola do r. 1970 členkou KSČ, potom sa stala disidentkou, neskôr aj hovorkyňou Charty 77.

Známe sú jej prózy Smuteční slavnost, Přítelkyně z domu smutku, Pán věže, Jan Hus, ktoré sa dočkali filmového či televízneho spracovania. Po r. 1989 opäť vstúpila do politiky a neprehliadnuteľne účinkovala a účinkuje najmä v spisovateľských kruhoch. P. Žantovský (1962) sa realizuje ako novinár, básnik a vysokoškolský pedagóg. Pred rokom 1989 publikačne pôsobil aj v oficiálnej kultúrnej sfére, zároveň však vydával a literárne samizdaty. Istý čas viedol aj nakladateľstvá Melantrich a Votobia. Často publikuje aj na Slovensku, v LT má svoju pravidelnú rubriku. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tieto dve osobnosti, vekovo i životnými skúsenosťami účinkujúce v úplne odlišných priestoroch, by len ťažko mohli nájsť spoločnú reč a dôvody na obsiahle epištolárne dialógy. Opak je však pravdou, z ich mailovej korešpondencie vznikla kniha vskutku nekaždodenná. Potvrdili tak skutočnosť, že dve výnimočne disponované intelektuálne osobnosti môžu viesť zmysluplný dialóg, aj keď v nemnohých témach nemajú a ani nemôžu ani zďaleka súhlasné názory. V ich epištolách sa striedajú témy aktuálne i nadčasové, občas sa obzrú aj do minulých čias, či už súvisiacich s osobným až rodinným zázemím, alebo so spoločenskou situáciou, ohniskovým či zlomovým bodom je, dosť samozrejme, pre oboch november 1989, nevyhli sa však asni inému zlomovému roku, akým bol nesporne rok 1968. Žantovský je kritickejší k ponovembrovému vývinu u nás, hoci ani jeho partnerka v dialógu ani zďaleka nedáva zapravdu „pražskej kaviarni“, ktorá udáva ideový nielen mediálny tón v českej súčasnosti, ale zároveň vyjadruje názor, že sama chce patriť k pravdoláskarom i onej povestnej kaviarni… Ale odlišuje sa od tejto českej „elity“ aj napríklad v tom, že zamatovú revolúciu považuje zhodne s Žantovským za prevrat. Obaja nemôžu tiež pochopiť a prijať zmeny v politickom myslení a pôsobení V. Havla po r. 1993, najmä jeho smutne známy výrok o „humanitárnom bombardovaní“ Srbska. Zhodujú sa tiež v názore, že by sa literatúra v Česku – a nielen tam – už mala prestať deliť na oficiálnu, ineditnú a exilovú, pretože literatúrou možno nazvať len tú naozaj kvalitnú. Výrazne odmietavo sa vyjadrujú k mediálnym pokusom pošpiniť charakter spisovateľa M. Kunderu, E. Kantůrková pridáva vysvetľujúci exkurz k tejto „kauze“, ktorá svojho času rozvírila hladinu v českých nielen intelektuálnych kruhoch. Nevyhýbajú sa ani vyslovene filozofickým témam, vyslovujú zaujímavé postrehy napr. o pravde ako filozofickej kategórii, reagujúc tak zároveň na úvahy o samotnom slove „pojem“ v najširších súvislostiach. E. Kantůrková spomína o. i. najmä Majstra J. Husa, keďže je autorkou románu i scenáru k najnovšiemu filmu o ňom. Odvoláva sa však v tejto súvislosti aj na inú osobnosť z literárneho sveta v časti Chvála pravdy: „Přijímám onu skvělou větu Franze Kafky: nemůže každý pravdu vidět, ale každý může být sám pravdou. Kafka, ten skeptik a tvůrce kontradikčních světů, v ní předem člověku odpouští nedostatečnost a omezenost jeho poznání, a současně mu neubírá na rozměru jeho originální individuality: může být sám sobě svou pravdou.“ (s. 150) V literárnych i neliterárnych odvolávkach a citáciách neostávajú len na domácej pôde, zasvätene sa vyjadrujú k politickým i historickým skutočnostiam v Nemecku či USA, obaja sa obsiahle vyjadrujú aj o postojoch k súčasnému Rusku, keďže rusofóbia nie je pre Čechy – a nielen pre Čechy – ničím neznámym. Svoje názory podfarbujú už zmienenými znalosťami, získanými obdivuhodnou čitateľskou skúsenosťou a rozhľadenosťou v oblasti beletrie, ale aj politológie, sociológie či psychológie. Dokázali tak prejaviť nie až také časté vlastnosti intelektuála z dnešných neľahkých a neprehľadných čias – otvorenosť, pravdivosť, zodpovednosť za svoje vyslovené názory a najmä za svoje činy, ako aj schopnosť vnímať argumenty partnera v dialógu a zaujať k nim stanovisko, hoci aj nesúzvučné. Kniha NAVZDORY ČASU by tak mohla slúžiť ak príklad vzácnej empatie a tolerancie partnerov, ktorí zaujímajú pozície v podstate do značnej miery protikladné.