PAVOL JANÍK
Kniha Roberta Buchara s českým názvom REVOLUCE 1989 a s podtitulom Utajené informace ze zákulisí (Nakladatelství Brána, Praha) má pôvodné pomenovanie And Reality Be Damned… What Media Didn’t Tell You about the End of the Cold War and the Fall of Communism in Europe (Strategic Book Publishing, Durham). Takže originálne vydanie je označené A skutočnosť buď zatratená… Čo vám médiá nepovedali o konci Studenej vojny a páde komunizmu v Európe.
Hneď úvodom treba poznamenať niekoľko paradoxných okolností. Robert Buchar sa narodil v roku 1951 v Hradci Králové. Vyštudoval fotografiu na Strednej priemyselnej škole grafickej v Prahe a kameru na pražskej FAMU. V roku 1980 emigroval do USA. Text z angličtiny preložila Hana Catalano. Čiže dielo českého autora vyšlo najprv v angličtine a následne v preklade do jeho materčiny. Vezmime do úvahy autorovo vzdelanie, ktoré je obrazového zamerania, teda nie literárneho, historického či politologického charakteru. Pripočítajme zaužívanú anglofónnu terminológiu transponovanú do češtiny. Súhrn načrtnutých súvislostí vyúsťuje do nežiaduceho výsledku, ktorým je faktografický a pojmový zmätok, čo pri pokuse o dokumentárne svedectvo prináša apriórnu nespoľahlivosť.
Deklarovaným cieľom knihy je odhaliť, že režim v Československu a v ďalších krajinách z niekdajšej sovietskej záujmovej sféry zmenila Moskva prostredníctvom 1. správy (rozviedky) KGB (Výboru štátnej bezpečnosti ZSSR). Z uvedeného predpokladu autor vyvodzuje záver, že príslušné štáty ostali v neviditeľnom područí ruských tajných služieb, ktorých skrytá moc naďalej ohrozuje samu existenciu západnej civilizácie, vrátane USA. Do celkového kontextu patria aj známe inštitúcie kontrolované KGB a jej nástupníckymi organizáciami – počnúc Chartou 77, Prognostickým ústavom ČSAV a Obrodou cez Občianske fórum, Verejnosť proti násiliu a vlády národného porozumenia až po vznikajúce nové politické formácie a ich kľúčových predstaviteľov. Jednoducho – v Bucharovom buchare na čarodejnice všetko do seba perfektne zapadá, aj keď sa to niekedy prieči očividným geopolitickým dôsledkom – napríklad rozširovaniu NATO (teda vojenskej a bezpečnostnej infraštruktúry USA) smerom na východ, medzičasom už na územia krajín, ktoré vznikli rozpadom bývalého Sovietskeho zväzu.
Inými slovami – ohrozený bol predovšetkým Zväz sovietskych socialistických republík, ktorý sa v rámci systémových zmien rozpadol, čím Rusko prišlo aj o svoje územia z obdobia cárskeho absolutizmu, kým v súčasnosti je pod tlakom ešte stále najväčšia krajina na svete – Ruská federácia.
Prejdime od vzájomnej globálnej nedôvery a nedôveryhodnosti k názorným detailom. V spojitosti s rozviedkou KGB sa používa zdanlivo čudná skratka FCD, ktorá sa do českého prekladu zjavne dostala z angličtiny (First Chief Directorate, doslova Prvé hlavné riaditeľstvo, v ruštine je to Pervoje glavnoje upravlenije, v našich končinách Prvá hlavná správa). Tiež sa uplatňuje funkcia riaditeľa KGB, ale v ruštine bol šéf KGB predsedatěl, teda u nás predseda.
V prípade východonemeckej Stasi autor tvrdí: „V dřívějších letech se organizace označovala také jako Staatssicherheitsdienst (Státní bezpečnost).“ Pravdaže – Stasi je len skratka úplného názvu, pričom Staatssicherheit znamená Štátna bezpečnosť a Staatssicherheitsdienst Služba štátnej bezpečnosti.
Pri Alexandrovi Dubčekovi autor uvádza: „V roce 1964 se stal předsedou Komunistické strany Slovenska a v roce 1968 předsedou Komunistické strany Československa.“ Len poznamenajme, že šéfom KSS bol od roku 1963 a najvyššie funkcie na čele oboch uvedených organizácií sa vtedy nazývali prvý tajomník ústredného výboru (teda nie predseda KSS či KSČ).
Aby sme neskončili v nekonečnom mori drobných a podrobných nepresností, upriamme pozornosť už len na postavu generála Alojza Lorenca, pri ktorom autor vyhlasuje: „Stručně řečeno, Lorenc byl odpovědný za všechny aktivity bezpečnostních orgánů, špionáže a kontrašpionáže.“ Azda treba upozorniť na to, že autor neuvádza ani jeho primárnu vedeckú odbornosť, ktorou je kryptografia, v ktorej vynikal nielen v domácich, ale aj v medzinárodných rozmeroch. Ako prvý námestník federálneho ministra vnútra riadil celý rezort iba v neprítomnosti ministra, inak mu NEpodliehali viaceré významné organizačné zložky – napríklad špionáž (1. správa FMV), ochrana ústavných činiteľov (5. správa FMV) či útvary vyšetrovania Štátnej bezpečnosti (ŠtB).
Od maličkostí, ktoré naozaj dosť výrečne dokresľujú úroveň neserióznosti obskúrnej publikácie, nie je ďaleko k jej kľúčovému dubióznemu posolstvu. Autor povrchne označuje všetky ľavicové, mierové, protivojnové i teroristické organizácie ako súčasť pôsobenia sovietskych a následne ruských tajných služieb, kým zároveň ospravedlňuje americké vojny vedené kdekoľvek na svete, ako aj antikomunistické hystérie v USA, vrátane mccarthizmu. Azda si ani neuvedomuje, že tým spochybňuje predovšetkým sám seba a svoj pokus o hľadanie objektivity v subjektívnych výpovediach predstaviteľov spravodajskej komunity.
Kniha nevdojak potvrdzuje principiálny rozdiel medzi hlavnými rivalmi veľmocenského súperenia. V Rusku si nemožno ani len predstaviť, že by v súčasnosti niektorá ustanovizeň niesla meno Stalina, hoci zvíťazil v Druhej svetovej vojne, ale budova centrály FBI (tajnej polície a kontrarozviedky USA) sa nazýva J. Edgar Hoover Building – podľa človeka, ktorý založil a neuveriteľných 37 rokov riadil federálny úrad vyšetrovania, pričom vo funkcii prežil 8 prezidentov, ktorých držal v šachu na základe zhromažďovania kompromitujúcich materiálov o všetkých politicky aktívnych osobách.