PAVOL JANÍK

Karel Pacner, ktorý dlhé roky propagoval úspechy sovietskej vedy, techniky a kozmonautiky, sa po roku 1989 vyprofiloval ako vyhranený odporca všetkého ľavicového a ako skúsený znalec problematiky spravodajských služieb – pravdaže v rámci naznačenej dôslednej obhajoby Západu a apriórnej kritiky Východu. O jeho faktografickej nespoľahlivosti však z množstva objemných kníh stačí citovať tri vety z publikácie Osudové okamžiky Československa, kde na strane 654 tvrdí:

Spisovatel Ľubomír Feldek, za Husáka umlčený, řekl, že na Slovensku začína nový zápas – zápas o demokracii. Bude spjat i s bojem za vytvoření skutečné tržní ekonomiky. Když vyzval Slobodníka, aby kvůli své činnosti proti partyzánům koncem války odstoupil, ministr ho zažaloval.

Tak po prvé – Ľubomír Feldek nebol za Husáka umlčaný, ale mu udelili titul zaslúžilý umelec, bol vedúcim redakcie pôvodnej a prekladovej poézie v kľúčovom vydavateľstve orientovanom na súčasnú literatúru a zastával významné funkcie v Slovenskom literárnom fonde a zväze spisovateľov. Sám seba označoval za muža MK, teda ministerstva kultúry. Viem to z prvej ruky, keďže sme mali veľmi dobré osobné i susedské vzťahy a pôsobil som na spomínanom ministerstve, ktoré viedol jeho priateľ básnik Miroslav Válek.

Po druhé – vôbec si neviem predstaviť, že by sa Ľubo Feldek vyjadroval k ekonomickým otázkam, nanajvýš k výške honorárov – napríklad vo svojej skvelej satirickej básni Nežní lyrici.

Po tretie – Dušana Slobodníka deväť rokov väznili v sovietskom gulagu, pretože sa ako 14-ročný na základe povolávacieho rozkazu zúčastnil na brannom kurze. Zo Sovietskeho zväzu sa vrátil so znalosťou viacerých jazykov vrátane exotických. Postupne sa etabloval ako rešpektovaný prekladateľ a literárny vedec. K ovládaniu cudzích jazykov viedol aj svojich dvoch synov. Jeden z nich je dnes prominentný diplomat, ktorý pôsobil ako veľvyslanec v dôležitých krajinách NATO – napríklad vo Veľkej Británii.

Po štvrté – Ľubo Feldek privítal vznik samostatnej Slovenskej republiky básňou Eštebák sa objal s esesákom, čím mal na mysli premiéra Vladimíra Mečiara a ministra kultúry Dušana Slobodníka. Ten autora básne zažaloval za urážku na cti.

Namiesto záveru – keby Karel Pacner nesústredil absolútne nezmysly v jedinom odseku, mohol ostať uznávaným autorom literatúry faktu, ktorého možno brať vážne aj v súvislosti s jeho záľubou v prezentovaní činnosti tajných služieb a pozadia vysokej politiky. Teraz mu už doslova nemožno veriť ani slovo.