PAVOL JANÍK

Odmyslieť si od literatúry jazyk nie je asi dosť dobre možné. Dúfam však, že si spisovatelia svojou autoritou vytvoria vážnosť – ak už nie v celej spoločnosti, tak aspoň vo vzťahu k splnomocneným vykladačom spisovnosti slovenského jazyka. Treba ich sústavne uvádzať do rozpakov, nie pre nich samých, ale pre samu reč, aby sa prirodzene rozvíjala a čo najlepšie slúžila nielen literatúre, lež vôbec na dorozumievanie a vyjadrovanie i tých slovami najťažšie vypovedateľných stavov, vecí a javov, medzi nimi i tých, o ktorých sme doteraz nevedeli, alebo tých, ktoré jednoducho dosiaľ nejestvovali.

Normotvorba áno, ale nie despotické a feudálne zákonodarstvo. Žiada sa mi zvolať: viac tolerancie, slobody, otvorenosti, demokracie a internacionalizmu v slovenčine! Aby sme nezostali na posmech celému svetu, a najmä samým sebe. Aby sme sa i jazykom priblížili svetu a držali s ním krok, nie aby sme sa ním umelo a uvzato pred svetom, a to v prvom rade hneď skraja už pred českým prostredím uzatvárali. Pravdaže – nemienim zľavovať z nárokov na základnú jazykovú kultúru.

Ide mi len o to, aby sa normatívnosť neprejavovala najmä nezmyselnými kampaňami osobitne proti slovám, ktoré pochopiteľnou zhodou okolností jestvujú i v češtine. Po týchto hlučných ťaženiach zostáva len zvírený prach, ktorý nepočuteľne a neviditeľne pomaly sadá na potichu a nebadane opustené neudržateľné pozície. Veď ak si spoločenský oblek neposlovenčujeme írečitou výšivkou, ani automobil, televízor, chladničku či výťah neprizdobujeme rázovitými ornamentmi, potom azda i našou populárnou piesňou nebude iba pieseň ľudová a naším literárnym jazykom v čase komputerov, kozmických výskumov a biotechnológii nebude len pastierske ujúkanie a zbojnícky výskot.

Nechcem sa zmieňovať o konkrétnych prípadoch, kotrmelcoch a križiackych výpravách, ktoré už vstúpili do súčasnej ústnej ľudovej slovesnosti v podobe anekdot. Nechcem ani vytvárať nové humoristické príspevky o modrej bielizni, a teda modrizni, ani červenej zelenine, čiže červenine. Ba ani o štátnej, verejnej, medzinárodnej či osobnej bezstarostnosti, pretože zo slova bezpečnosť na diaľku razí česká péče. Ani o osebe, lebo v osobe tiež počuť český základ (národ sobě). Nebudem sa ani pohrávať s vytváraním významových dvojíc: rukavice – nohavice, rukávy – nohávy, ponožky – poručky, ktoré poskytujú pestrú škálu spoločenskej zábavy. Pozornosť nebudem venovať ani zvláštnemu procesu prijímania cudzích slov v našom jazyku, v ktorom na prvý pohľad zaujmú protichodné tendencie: fonetický prepis slov džem, džez, džús a prísne slovenská výslovnosť slov bufet, busta, debut, komuniké.

Prichodia mi však na um všakovaké nezrovnalosti vo výkone a uplatňovaní našej normatívnosti. Napriek dobrým nápadom by nám nemalo nič napadnúť ani čosi nápadité. Napriek tomu, že sa výkonným práporčíkom jazykovej čistoty väčšmi páčia črty ako (naostatok vraj knižné) rysy našich tvárí, majú naše postavy naďalej obrysy, a nie občrty, ba čo viac k našim povahovým črtám patrí veľkorysosť, nie veľkočrtosť. Napriek úsiliu nerobiť na zákazku, ale na objednávku, sú kupujúci v obchodoch naďalej väčšmi zákazníkmi ako objednávateľmi. O objednávkach sa však jedná iba na trhu, na vyššej úrovni sa o nich už rokuje. Napriek tomu, že sa v solídnych inštitúciách nejedná, ale koná a rokuje, na súde sa naďalej pojednáva, a to počas pojednávania. Rokovanie o takých závažných otázkach, ako je mier alebo lyžiarsky zájazd, sa zasa uskutočňuje vyjednávaním, v niektorých prípadoch dokonca ide o (nie však: jedná sa o) rokovanie vyjednávačov.

V rozvíjaní rozmanitých hnutí za normalizáciu slovenského jazyka, organizovaných najrozličnejšími povolanými a oprávnenými osobami podľa ich momentálnych a módnych predstáv, by bolo možné pokračovať. K údelu spisovateľov patrí zodpovednosť' za osudy jazyka, za jeho potrebnú pestrosť, tvárnosť, farebnosť a mnohorakosť. Preto som si dovolil vymyslieť slovo spisbár. Je v ňom trocha irónie, ale je v ňom i čosi z rezbára, umelca zaoberajúceho sa rezbou. Nuž akože inak by sa mal nazývať umelec zapodievajúci sa spisbou?