PAVOL JANÍK
Desaťročiam, ktoré nasledovali po ozbrojenom vystúpení v rámci Slovenského národného povstania, nechýbali dramatické zvraty – a to aj vo vzťahu k hodnoteniu tejto významnej udalosti našich moderných dejín. Ak sa pred prelomovým rokom 1989 už ustálil spoločenský postoj k SNP a vyzeralo to tak, že už k nemu vlastne niet čo dodať, že už o ňom vieme naozaj všetko, v rámci zmeny politického systému sa i veci zdanlivo skamenené, raz a navždy vytesané do pomníkov a naveky odliate do bronzu znova dali do pohybu.
Zoči-voči úsiliu postľudáckych kruhov urobiť z 29. augusta 1944 najčernejší deň slovenskej histórie, ale aj zoči-voči pretrvávajúcim tendenciám zľahčovať konkrétne zločiny, ktoré sú vraj nevyhnutným sprievodným javom všetkých ozbrojených konfliktov, i zoči-voči prehliadaniu reálnych geopolitických súvislostí a dlhodobých geostrategických dôsledkov SNP, treba k jednému z kľúčových a osudových momentov našej minulosti zaujať zreteľné, zrozumiteľné a nanajvýš racionálne stanovisko. Treba jednoznačne konštatovať, že Slovenské národné povstanie predstavuje náš vlastný autentický a rozsahom neprehliadnuteľný príspevok k celoeurópskemu protifašistickému odporu.
Určité mocenské kruhy sa už pokúšali vygumovať Slovenské národné povstanie z histórie – zdanlivo paradoxne, ale v skutočnosti úplne logicky spolu s tzv. slovenským buržoáznym nacionalizmom a jeho predstaviteľmi, ktorých osudy sa organicky spájali práve s Povstaním.
To sa písali 50. roky 20. storočia a vo vlne represálií, ktoré rozpútal a ktorým neskôr i sám tragicky podľahol generálny tajomník KSČ Rudolf Slánsky (otec niekdajšieho veľvyslanca Českej republiky v Slovenskej republike) boli brutálnemu mučeniu na úrovni metód hitlerovskej nemeckej štátnej tajnej polície vystavení poprední slovenskí ľavicoví intelektuáli – napríklad fenomenálny básnik Ladislav Novomeský a významný politik Dr. Gustáv Husák. Práve on ako bývalý stalinský väzeň a neskorší hlavný normalizátor sa na základe vlastných skúseností najväčšmi pričinil, že dôsledky vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v auguste 1968 nemali monštruózny charakter.
S nárastom politického sebavedomia, ktoré vyústilo do slovenskej nezávislosti, začiatkom 90. rokov začalo určitým kruhom Slovenské národné povstanie pre zmenu vyhovovať ako symbol odporu proti slovenskej štátnosti. Treba otvorene pripomenúť, že hra s touto kartou sa ešte neskončila – nielen v niektorých zahraničných mocenských laboratóriách, ale ani v centrálach niektorých slovenských politických strán a ich zoskupení.
Principiálne nezmierenie sa s pronacistickým politickým režimom a hrubým porušovaním ľudských práv nemožno stotožňovať so zavrhnutím idey národnej svojbytnosti. Treba tiež jednoznačne konštatovať fakt, že súčasná demokratická Slovenská republika sa nehlási ku kontinuite so Slovenskou republikou z vojnového obdobia, ale k demokratickej tradícii československého štátu, ktorého sukcesiou sa vytvorila. Pripomeňme i okolnosť, že o obnove Československa po II. svetovej vojne, ako aj o jeho začlenení do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu sa reálne rozhodlo už pred vypuknutím Slovenského národného povstania v rámci povojnového usporiadania Európy na báze dohody víťazných mocností. Súčasťou tohto procesu bolo uznanie Benešovej exilovej čs. vlády v Londýne a historická zmluva medzi E. Benešom a J. V. Stalinom z roku 1943.
Ak má byť Slovensko zvrchovaný a demokratický štát, musí mať prirodzenú ambíciu etablovať sa ako všeobecne rešpektovaný subjekt vlastných dejín, teda nemá zostávať iba v pozícii objektu cudzích záujmov. Na to by mali myslieť súčasní slovenskí politici nielen pri oslavách výročia Slovenského národného povstania, ktorému nepochybne prináleží pevné a čestné miesto v novodobej histórii našej vlasti, pretože dáva jej štátnopolitickým východiskám nezmazateľný punc spontánneho odmietania všetkých foriem totalitarizmu.