Příspěvky z konference Mezinárodního fóra Vyslanci Slovanstva

1. Slovanská literárna vzájomnosť - minulosť bez budúcnosti?
Prof. Dr. Ivan A. Čarota

2. Globalizácia a globálne myslenie
Prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc.

3. Slovensko po rokoch opätovne na rázcestí
Akademik prof. JUDr. Milan Čič, DrSc.

4. K architektúre Európskej únie
Mgr. art. Pavol Janík, PhD.

5. Ke koexistenci slovanských a židovských kultur
PhDr. Alexej Mikulášek

6. Eurointegrácia - objektívny vývojový proces alebo mýtus?
Doc. PhDr. Jozef Mravík, CSc.

7. Falošné nádeje a zavádzajúce mýty
Ing. Štefan Murín

8. Nádeje s príchuťou blenu
PhDr. Ján Tužinský, PhD.



    Slovanská literárna vzájomnosť - minulosť bez budúcnosti?
    prof. Dr. Ivan A. Čarota

    Autor je literárny historik, slavista, člen Spolku bieloruských spisovateľov, spoluzakladateľ medzinárodnej organizácie Vyslanci Slovanstva.

    Problematikou slovanskej vzájomnosti sa zaoberám už dávnejšie (pozri napr.: Idea slovanskej vzájomnosti a bieloruskosť. In: Bielaruskaja dumka č. 3/1998, s. 117 – 125; č. 4/1998, s. 53 – 60; Osobitosti definície národných špecifík a širších kontextov v literárnom vedomí Bieloruska 1990. rokov. In: Slovanské literatúry v svetovom kontexte. Materiály 3. Medzinárodnej vedeckej konferencie Slovanské literatúry v kontexte svetovej literatúry. Č. 2. Minsk, BŠU 1999, s. 13 – 16; Slovanskosť ako súčasť bieloruskej národnej identity (pokus o prehľad na základe literárnych diel) In: Slovanské literatúry v svetovom kontexte. Materiály 5. Medzinárodnej vedeckej konferencie, venovanej 80. výročiu Bieloruskej štátnej univerzity (Minsk, 16. – 18. októbra 2001). V 3 dieloch. D. 1. Minsk, 2001, s. 178 – 183; Idea slovanskej vzájomnosti: Historický obsah a reminiscencie. In: Svjataja Rus, č. 3/2000, s. 12 – 19; Slovanská vzájomnosť: bieloruský pohľad. In: Vsemirnaja literatura, č. 1/2001, s.. 77 – 89; O vlasti, Európe a globalizácii. Reflexie Bielorusa. In: Vsemirnaja literatura, č. 11/12, 2002, s. 151 – 166; Podstata otázky národnej identity pre súčasné slovanské literatúry In: Kuľašovskija čytanni (Kuľašovove čítania). Materiály medzinárodnej vedeckej konferencie Tvorba A. Kuľašovova a súčasné problémy osvety a vzdelávania konaná v dňoch 6. a 7. februára 2002. Mogiľov, 2002, s. 5 – 9; ? národnom, štátnom a svätom. In: Novaja kniga Rossii, č. 5/2001, s. 2 – 6; ? Európe, Bielorusku a Srbsku. In: . 2001, 1 – 15. júla, diel 1037, s. 14 – 15; O vlasti, Európe a globalizácii (Reflexie Bielorusa) /Preložila Dagmar Kovářová. In: Víchor globalizácie. Bratislava: Jamex, 2002, s. 5 – 26; Povaha a obrazotvornosť Bielorusov (Niektoré zvláštnosti) /Štúdiu z ruštiny preložila Oľga Duhanová, časť z bieloruštiny Natália Kyseľová, zo srbčiny Ján Jankovič. In: Labyrint sveta a Slovania (Slovensko – Európa – svet). Bratislava: CCW, 2003, s. 21 – 45). Ale uvedomovanie si toho, že zďaleka nie všetky dôležité skutočnosti sú zohľadnené, tým viac patrične premyslené, nás núti obrátiť sa k nej znova. V komplexnom celku všetkých zložiek daného problému pre mňa, ako pre vedúceho Katedry slovanských literatúr – aj z povinnosti, aj zo srdcovej záležitosti – je obzvlášť zaujímavá jedna stále aktuálna otázka, ktorú sa teraz pokúsim priblížiť.
    Bolo by ťažké diskutovať o tomto probléme, ako aj o ďalších s ním spojených, bez zovšeobecneného (nech aj schematického, ale v žiadnom prípade nie tendenčne zameraného) pohľadu na konkrétny historický obsah idey slovanskej vzájomnosti a jej dobové realizácie až po súčasnosť. Potrebujeme preto ak nie fundovanú systematizáciu, tak aspoň relatívne odskúšanú fixáciu určitých etáp formovania a existencie slovanskej vzájomnosti.
    Nemáme ambície poskytnúť fundovanú a plnohodnotnú systematizáciu v rámci tejto jednej štúdie. Je však možné a aj potrebné označiť základné zákonitosti procesov, ktoré sú predmetom nášho záujmu, berúc do úvahy prinajmenšom komplexy tých predpokladov, ktoré charakterizujú určité etapy. Pritom vedome zjednodušujeme chronologizáciu, ako aj zohľadnenie niektorých ďalších príznakov. Podľa nášho názoru by sa to dalo znázorniť následovne.

    9. – 12. storočie:

    Vďaka svätým Cyrilovi a Metodovi, následne aj ich žiakom, sa vyčleňuje jednota – Slovania ako osobitný Boží národ s výraznou identifikáciou zabezpečenou osobitným jazykom, ktorý sa časom uznal za svätému rovný, s kresťanskou vierou byzantského pôvodu.

    12. – 1. polovica 19. st.:

    Formuje sa východná, južná a západná slovanská skupina (subjednota), ale ešte celé stáročia nestráca svoj význam kategória „slovanská epická jednota“, ktorá sa u pravoslávnych Slovanov nazýva „spoločná knižnosť“, pretože používali v podstate ten istý fond bohoslužobných, agiografických a duchovno-osvetových textov; okrem toho, uskutočňovali sa aj vzájomné vplyvy, ktoré boli veľmi dôležité pre rozvoj svetskej literatúry. Časom však cirkevná slovančina, ktorá plnila úlohu jednotného písomného jazyka iba pre časť Slovanov, nadobudla rozličné varianty (tzv. redakcie). Priblížili ju k živým nárečiam, z ktorých sa postupne sformovali samostatné jazyky. Koniec tohto obdobia znamená pre väčšinu slovanských národov národnú obrodu, v ktorej idea vzájomnosti zohráva výrazne pozitívnu úlohu; mimochodom, v priebehu niekoľkých storočí sa robili viaceré pokusy o vytvorenie nového celoslovanského jazyka, avšak čím ďalej, tým sa ostrejšie prejavovala opozícia Východ – Západ, Slavia orthodoxa – Slavia latina.

    Polovica 19. – polovica 20. st.:

    Aktívne prebieha proces formovania slovanských národov; uskutočňuje sa definitívna kodifikácia samostatných národných jazykov a ich ustálenie vo všetkých funkčných sférach mimo Cirkvi. Je obzvlášť dôležité aj to, že sa odohráva obnovenie alebo stanovenie štátnych útvarov slovanských národov, konkrétnejšie vytvorenie troch federatívnych štátov, ktorých základ tvorili Slovania: ZSSR, Československo, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (Juhoslávia), hoci vzťah k slovanskej jednote je vždy korigovaný vzťahmi k „Západu“ a „Východu“.

    2. polovica 20. storočia:

    Všetci Slovania sa ocitli v socialistickom tábore, preto „táborová“ spoločnosť je v určitom slova zmysle superetnická. V tejto dobe sú zaužívané pojmy „juhoslovanská literatúra“ a „československá literatúra”, ale cirkevná slovančina, ktorá na začiatku zohrávala integračnú úlohu, definitívne zapadla prachom, pričom postupne zanikli všetky predpoklady pre jej oživenie alebo obnovenie. Jazykom medzislovanskej komunikácie (a spravidla aj sprostredkovateľom v ustálení rozmanitých literárnych kontaktov) sa stala ruština; okrem toho rusistika získala významný medzinárodný status, čo v určitej miere ovplyvňuje aj vývoj slavistiky ako celku aj na upevnenie pozície Slovanov medzi ostatnými národmi vo svete.

    Koniec 20. – začiatok 21. storočia:

    “Tábor” je celý zruinovaný a rozháraný; cirkevná slovančina sa udržuje iba v sakrálnej funkcii, ktorá má význam iba pre časť z ďalšej časti Slovanstva, t. j. pre pravoslávnych, ktorí si zachovali vieru. Avšak aj u nich, nehľadiac na následné obrodenie Cirkvi, sa nachádza pod tlakom sekularizovaného spoločenského vedomia, ktoré skutočne ignoruje „zastaralú cirkevnú slovančinu“. Aj ruština ako medzinárodný (aj medzislovanský) komunikačný prostriedok sa zaťato ignoruje, historický obsah idey slovanskej jednoty prechádza obdobím dôslednej revízie, ba dokonca sa začína odmietať samotná príbuznosť Slovanov – nech vraj každý slovanský národ vlastnými silami, so svojou suverenitou a sebestačnosťou smeruje do ďalšieho raja na zemi.
    Všetci chcú do raja, ale... ako vieme, hriechy nepustia.
    Nehovoríme však o tom, ale o svojom literárnom a filologickom: zdá sa, že pre nás sa stal úplne bežným, ba dokonca nenahraditeľným termín „svetová literatúra“, nehľadiac na jeho neurčitosť z hľadiska určenia kontinua, hoci napr. pojem „slovanské literatúry“, ktorý predsa len označoval v minulosti určité kontinuum, dnes vnímame ako historizmus. Upriamim vašu pozornosť aj na jednu lingvistickú zvláštnosť: prvý z týchto termínov sa používa v jednotnom čísle, druhý – v množnom.
    Keď zoberieme do úvahy celý komplex podmienok, ktoré istým spôsobom predurčovali vývoj kultúr slovanských národov za socializmu, musíme poznamenať, že v tej dobe Slovania mali o sebe predstavu, hoci nie úplnú a nie vždy adekvátnu, ale predsa viac vyhranenú ako vo vzťahu k iným národom. To isté môžeme povedať aj o literárnych vzťahoch a vzájomných vplyvoch. Kvôli objektivite však nesmieme zabúdať na to, že tieto vzťahy sa spravidla realizovali podľa nariadení zhora a podriaďovali sa „táborovým“ dogmám, ako aj na to, že kritériom na povolenie k vstupu ktoréhokoľvek spisovateľa do aktuálneho systému kontaktov bola predovšetkým jeho lojalita vo vzťahu k marxisticko-leninským ideám a že na preklad predkladané diela prechádzali ideologickou cenzúrou atď. Aj tak fakticky všetky slovanské literatúry boli účinne zapojené do celkom rozsiahleho kontextu tzv. socialistického spoločenstva a utvrdzovali sa nielen v ňom, ale aj za jeho hranicami. Uskutočňovalo sa to všetko predovšetkým vďaka prekladom do ruštiny, ktoré zohrávali sprostredkovateľskú úlohu a tým prispievali k šíreniu a uznaniu diela, pretože ruské vydania takéhoto typu vychádzali spravidla sériovo. Série mali veľkú tiráž a celkom slušné polygrafické spracovanie, distribuovali sa do široko rozvetvených sietí kníhkupectiev a v rámci medziknižničnej výmeny tak na území ZSSR, ako aj za jeho hranicami. V neposlednom rade aj honoráre autorov a prekladateľov boli na úrovni. Aby sme nemlátili prázdnu slamu, uvedieme konkrétne fakty: v 70. a 80. rokoch 20. storočia moskovské vydavateľstvo Progress, neskôr Raduga, vydávalo v sérii Majstri súčasnej prózy, ktorej register obsahuje niekoľko desiatok slovanských spisovateľov, knihy v náklade 100 tisíc výtlačkov. Vydania toho istého vydavateľstva v rámci edícií Knižnica literatúry BĽR, Knižnica literatúry PĽR, Knižnica literatúry Juhoslávie, Knižnica literatúry ČSSR vychádzali v náklade 25 tisíc kusov (poézia) a 50 tisíc (próza). Menované vydania sa dali vyhľadať v kníhkupectvách a knižniciach nielen celého Sovietskeho zväzu, ale aj mnohých ďalších krajín, plus k tomu ešte ďalšia okolnosť, ktorú sa nepatrí spomínať, ale bez ktorej nebude obraz úplný – aj žijúcim autorom, aj prekladateľom sa vyplácal honorár vo výške okolo mesačnej výplaty učiteľa, lekára alebo inžiniera za autorský hárok. Týka sa to nielen uvedeného konkrétneho vydavateľstva, ako aj nielen obmedzeného kruhu spisovateľov. Samozrejme, bolo dosť dôvodov tak na kritické vnímanie skutočnosti, ako aj na sťažovanie sa. Ale čo sme získali po páde tohto systému? Aby sme nezovšeobecňovali, poukážeme konkrétne na výrazné oslabenie bielorusko-ruských literárnych kontaktov, čo pre bieloruskú literatúru malo za následok aj viditeľné obmedzenie prístupu k vonkajšiemu svetu. Mimochodom, nie je žiadne tajomstvo, že za socializmu sa diela bieloruských spisovateľov v zahraničí prekladali z ruských "medzioriginálov". Tie napokon zmizli. Ale aj predtým nebol v zahraničí dostatok prekladateľov priamo z "prvotných originálov", ako aj kritikov príslušnej špecializácie, ktorí by tieto diela mohli propagovať. Teraz sa to nezlepšilo a v dohľadnej budúcnosti ich nebude viac pre absenciu podstatných stimulov, ako napr. prestíž danej špecializácie (porovnajme to aspoň s rusistami alebo s polonistami), záruka stálej zamestnanosti, finančnej podpory tohto druhu činnosti zo strany štátu tak domovského, ako aj propagovaného... Pre ilustráciu uvedieme fakty, ktoré nepotrebujú komentár: počas 70. a 80. rokov 20. storočia sa v Rusku ročne vydávalo približne 40 až 50 kníh bieloruských autorov, ale za celé posledné desaťročie 20. storočia – iba 4, aj to v neporovnateľnom náklade. Súčasne sa rapídne (až k nulovému bodu) zredukovalo vydanie prekladov z bieloruštiny v krajinách Zakaukazska a Strednej Ázie, ako aj v susednej Litve, Lotyšku a v Poľsku. Dokonca aj na Ukrajine za desať rokov vyšli iba 3 knihy. Zdôraznime pritom, že ak sa v tomto smere aspoň niečo robí, tak iba zotrvačnosťou predchádzajúceho systému.
    Takýto stav vecí má celkom stereotypné vysvetlenie: zaúradovali trhové zákony – tvrdé, ale celkovo spravodlivé. Všetko ostatné treba vraj odhodiť ako založené na sentimentoch. Bez diskusie o tom, či je takéto vysvetlenie/ospravedlnenie v princípe rozumné, poznamenajme, že aj štartové podmienky, ktoré sa nutne predpokladajú pre normálny trh, v postsocialistických krajinách (najmä v menších slovanských) nie sú účinné pre vzťahový reťazec „spisovateľ – vydavateľ – obchodník s knihami – čitateľ“. Zo známych dôvodov je naša situácia taká, že zarábať si na živobytie spisovateľským remeslom nie je možné. Príčiny však nekorenia ani v rozsahu talentu, ani v úrovni tvorivých plánov a ich realizácie. V našich podmienkach sa neoplatí vydávať umeleckú, osvetovú, tým viac vedeckú literatúru v takom náklade, ktorý je orientovaný na jednotlivých predplatiteľov a kupcov, pretože už samotná hodnota vyhotovenia knihy diktuje ceny, nedostupné, alebo málo dostupné pre väčšinu občanov, štátne knižnice a podobné štruktúry. Skrátka, tí, ktorí čítajú, nemajú peniaze, tí zasa, ktorí peniaze majú, nemajú ani chuť, ani potrebu čítať. Samozrejme, môžeme vplývať ak nie na objektívny dopyt, tak aspoň na dočasný záujem o konkrétne vydanie. Čo vlastne aj robíme. Ale akým spôsobom? Po prvé - literatúra aj literáti sa zrazu zaangažovali do aktuálnej politiky, dokonca viac ako za socializmu, iba s tým rozdielom, že sa teraz podporuje aktivita opačného smerovania: akože pre odhalenie a odsúdenie totality. Avšak má úplnú pravdu profesor Andrej Červeňák, poznamenávajúc, že „pojem „posttotalitný“ je politickým pleonazmom“ (Červeňák A. Kultúra v období integrácie a globalizácie. In: Víchor globalizácie. Bratislava: Jamex, 2002. s. 31). Po druhé - cieľavedome a zaťato sa odmietajú duchovné a morálne ideály, sformované celými predchádzajúcimi dejinami našich národov, ako aj kresťanskou civilizáciou, lebo literatúra začína slúžiť tzv. “uvoľneniu sa”, t. j. kultivovaniu pocitu bohorovnosti. Je to veľmi príťažlivé najmä pre mládež, pretože odstraňuje všetky tabu. Po tretie - čím ďalej, tým viac sa rozplýva tradičný estetický hodnotový rebrík, predovšetkým v dôsledku vnucovania „postmoderny“ ako najuniverzálnejšej hodnoty a najvyššieho vzoru.
    Keď sa pozrieme na vec zo všeobecnejšieho pohľadu, vždy je tu nebezpečenstvo vytvorenia obrazu skutočnosti buď v príliš tmavých alebo príliš svetlých tónoch. Preto je také dôležité vyhýbať sa krajnostiam, najmä vedomým posunom. Menšie nebezpečenstvo sa však neskrýva ani v tvrdohlavom nepovšimnutí zjavne negatívnych tendencií, ako aj celkovo kolízií, s ktorým prichádzame do styku. Preto si nemôžeme nevšímať niektoré ďalšie záležitosti, spôsobené vstupom do „nového európskeho kontextu“. Pozornosť priťahuje aj fakt, že v publicistike postsocialistických krajín sa mimoriadne rozširujú definície typu „literatúra európskeho razenia“, „spisovateľ európskych názorov“... Neslúžia, žiaľ, na stanovenie vyššej ideovej a estetickej úrovne, ale na zaznamenávanie a stimuláciu „pokrokovosti“ ako špecifickej adaptačnej schopnosti v nových geopolitických podmienkach. S rizikom, že môžem byť obvinený zo zbytočnej podozrievavosti a domýšľania, predsa len upresním: akokoľvek to je, ale práve toto zvyšuje počet spisovateľov, ktorí kvôli príslušnému „imidžu“ ospravedlňujú inváziu NATO do Juhoslávie. V tejto súvislosti je na mieste otázka: prečo sa zvlášť vyčleňujú práve spisovatelia? Odpovieme: aspoň preto, že v slovanských krajinách si spisovatelia ešte predsa len zachovali úlohy, umožňujúce vplývať na spoločenské vedomie vrátane vzťahu k vojnám v Afganistane, Juhoslávii, Iraku atď.
    Keby sa vyššie spomenuté obmedzovalo iba na publicistickú sféru ako takou, ušlo by to. Ale veď podobné veci sa dejú aj v literárnej kritike, ktorá, len čo sa ocitne v pevnej závislosti od globálnej informačnej siete, prestáva byť „literárnym sebavedomím“. Aj v literatúre pozorujeme posun ďalej od akademickosti, ako aj od celkovej nestrannosti.
    Nebadane sa mení aj kultúrna identita ako celok. V prvom rade ako systém kontaktologických a typologických orientácií, čo sa veľmi výrazne prejavuje v sfére osvety a vzdelávania. Ak zoberieme dnešné ruské stredoškolské programy z učebného kurzu literatúry, zistíme, že aj vo všeobecných panoramatických prehľadoch sa nenašlo miesto pre bieloruských spisovateľov– takisto ako aj pre predstaviteľov iných príbuzných národov. Čoraz viac očividnou sa stáva tendencia hovoriť o abstraktnej idealizovanej európskosti, ignorujúc slovanskú jednotu, ako aj slovanskosť samotnú.
    V dôsledku tohto, aj keď nie sú príčinno-dôsledkové vzťahy také jednoznačné, je symptomatické, že už v samotných slovanských krajinách slavistika vypadla z radu prioritných odvetví vedy, a tým aj z radu prestížnych druhov činností.
    Nie sú to vlastne kolízie iba našej doby, hoci teraz vykazujú určitú špecifickú aktualizáciu, a preto poskytujú viac dôvodov na zamyslenie sa – predovšetkým o tom, že nás obrovské a zdĺhavé haló okolo „železnej opony“ poriadne oťapilo, a prestali sme adekvátne reagovať na ďalšie šumové efekty, ako aj na v súčasnosti stavané nové „opony“. Stratili sme schopnosť rozlišovať realitu a ilúziu, bytostne dôležité a naničhodné. Len veľmi ťažko sa tejto chiméry zbavujeme, a to v dôsledku zjavne vymyslenej alternatívy: vraj buď zhubná uzavretosť, alebo životodarná otvorenosť. Jemne povedané, všetko je trochu inak. V dnešnej dobe žiadny vnútorný konzervatizmus nie je schopný izolovať vývoj kultúry od vonkajších vplyvov, tým viac ho zakonzervovať. Asi ťažko môže niekto, komu to myslí, plánovať čosi podobné, a nie ešte aj uskutočňovať. Iná vec je, že vzťah k otvorenosti treba od začiatku hodnotiť so zdravou hlavou a určitou obozretnosťou: byť otvorení pre impulzy tvorivo cenné, zdravé, kreatívne, alebo pre škodlivé, anomálne, deštruktívne. Otvorenosť, ktorá sa ponúka, neviem prečo, predpokladá nezodpovednosť a pritom nutnú podriadenosť – nachádzame sa v úlohe objektu, nie subjektu integračného procesu, ktorého ciele a úlohy sa tiež určujú väčšinou mimo našej účasti. Jasná vec, na vine sme sami. Tento náš stav výstižne opísal známy slovenský spisovateľ Ján Tužinský: “Demonštrujúc rozdelenosť, nemajúc zábrany voči vzájomnému ohováraniu, pcháme sa do únie s absolútne nejasným programom, akoby sme sa báli zmeškať, hoci ani netušíme (a mám dojem, že nikto v Európskej únii to netuší), kde nás dostane tento vlak, ktorý už nabral rýchlosť“ (Cit. podľa:

2001, no. 1, c. 119). Ale sa nesmieme predsa považovať za Európanov, tým viac ako rovní medzi rovnými; ibaže sa pre nás naskytá možnosť stáť sa Európanmi – za podmienky, že tí, od ktorých všetko závisí, sa tohto zámeru nevzdajú, a my im budeme po vôli.
    Akceptujú všetci takýto variant „pokroku“? Existujú rôzne odpovede na túto otázku. Vektor hľadania rozumného riešenia je asi takýto: pri úcte k špecifickým osobitostiam každého Božieho národa, k bohatstvu a rozmanitosti európskych kultúr, ako aj pri zásadnom neprijatí izolacionizmu by sme sa mali usilovať o to, aby slovanské literatúry, tak každá sama osebe, ako aj v zachovanej jednote, zakladali svoj ďalší vývoj na úzkych a inšpiračných vzájomných vzťahoch s literatúrami celého sveta, ale predovšetkým celej Európy.
    Práve tu sa nachádza kameň úrazu, ktorý je zároveň aj skúšobnou hranicou nosnosti. Musíme predsa s plnou vážnosťou zhodnotiť skutočný stav a perspektívy konvergentného alebo divergentného vývoja slovanských kultúr vo vzťahu k západoeurópskym. Mimochodom, túto otázku veľmi dôsledne a prezieravo rozoberal asi pred desiatimi rokmi známy srbský slavista Miodrag Sibinović (pozri: 28.12.1994, no. 52. c.10). Poukážeme tu na skutočnosti, ktoré profesor Sibinović uvádza ako priaznivé pre konvergenciu:
    - Tradičná snaha vyrovnať sa západným Európanom, najmä počnúc dobou osvietenstva,
    - Odmietnutie marxisticko-komunistickej doktríny, čo sa vždy samo osebe stotožňuje s akceptáciou vývojových ciest spoločenského vývinu národov Západnej Európy,
    - To, že sa v rámci slovanského kultúrneho areálu nachádzajú kultúry, ktoré boli už mnohé stáročia, prostredníctvom katolicizmu a protestantizmu, vodičmi intenzívnych vplyvov západoeurópskej kultúry, predovšetkým románskej a germánskej, najnovšie tiež anglosaskej,
    - Priaznivé pre konvergenciu sú aj výsledky rozsiahlej a viacrozmernej aktivity slovanského exilu, ktorého významní predstavitelia napomáhali uznanie slovanských duchovných hodnôt v Západnej Európe a zároveň aktualizovali pre slovanské národy skúsenosti európskeho duchovného života.
    - Migračné procesy najnovšej doby výrazne menia štruktúru spoločnosti západoeurópskych krajín, ktoré boli predtým mononárodné a monomodelové z hľadiska civilizačno-kultúrneho vývoja a predpokladali ak nie syntézu, tak aspoň určitý konglomerát, medzitým čo najnovšie udalosti znásobili a vyostrili predpoklady pre divergentný vývoj, ktoré profesor Sibinović tiež zohľadňuje. Konkrétne:
    1) Nekompatibilita základných tendencií: Európa deklaruje integráciu politickú, ekonomickú, obrannú aj kultúrnu, pritom však integračné štruktúry predchádzajúceho obdobia (ako napr. RVHP, Varšavská zmluva, štáty ZSSR, Juhoslávia, ČSSR) sú zlikvidované, t. j. pozorujeme proces opačného charakteru.
    2) Vidieť výraznú tendenciu návratu k náboženstvu, čo sa nezhoduje so snahami sekularizovaných krajín Západu.
    3) V tejto súvislosti je celkom logické obnovenie konfrontácií (kresťanstvo – moslimstvo, ako aj vnútri kresťanstva: katolicizmus – pravoslávie).
    4) Slovania si oveľa viac ako národy vedúcich európskych štátov zachovávajú živú a stále účinnú folklórnu tradíciu. (Myslím si, že je celkom na mieste poznamenať, že slovanské kultúry ako celok menej podliehajú urbanizačným vplyvom).
    Nerád by som zovšeobecňoval, je to riziko. Preto s najvyššou možnou zodpovednosťou rozoberiem, nakoľko sú vo vzťahu k Bielorusom významné a účinné tie vyššie spomenuté faktory, ktoré by vraj mali napomáhať integráciu/konvergenciu s Európou.
    5) Ukazovatele životnej úrovne západoeurópskych krajín Bielorusi, samozrejme, zohľadňujú a porovnávajú s tým, čo majú sami, najmä v poslednej dobe. Toto však vôbec neznamená, že Západ pokladajú za vzor. Okrem toho, orientácia na západné vývojové modely nie je charakteristická ani pre aktuálnu politiku nášho štátu, ani pre spoločenské vedomie, ani pre smerodajné tendencie v kultúre, literatúre a umení.
    6) Hoci je s marxizmom-leninizmom ako s totálne vládnucou doktrínou koniec, Bielorusi zatiaľ nedokázali definitívne skoncovať s ideológiou predchádzajúcej politickej doby. Ako vidieť, čoskoro sa to nestane. Ale, podľa nášho názoru, od toho až tak podstatne nezávisia procesy integrácie so Západnou Európou, predovšetkým v oblasti kultúry – niekdajšie ideologické a politické nezrovnalosti boli oveľa podstatnejšie.
    V priebehu stáročí Bielorusi vystupovali v úlohe prenášateľov západoeurópskej kultúry, no je príznačné, že si túto prenášanú „európskosť“ osvojili iba veľmi výberovo, so značnou transformáciou pôvodných vlastností, keď sa už ten-ktorý jav fakticky prestal vnímať ako prevzatý. Veľmi názorne to ilustrujú pamiatky bieloruskej prekladovej literatúry 15. až 16. storočia, napr. Povjesc ab Tryščane (Povesť o Tristanovi), ale aj neskoršie fakty.
    7) Bieloruský exil nemal a nemá osobnosti rozsahu Adama Mickiewicza či Adama Čartoryjského, Mikolu Teslu a Sv. Nikolaja Veliimiroviča, Alexandra Solženicyna a podobných autorov. Preto aj jeho najvýznamnejší predstavitelia nemajú nijaké mimoriadne zásluhy na utvrdzovaní bieloruskej kultúry v svetovom meradle, ako aj na aktualizácii skúseností európskeho duchovného života ani na ovplyvňovaní etnicko-kultúrno-náboženskej štruktúry pre žiadnu z hosťovských krajín. To nemôžeme od emigrantov novej vlny ani očakávať.
    Mimochodom, značná časť bieloruského exilu sa charakterizuje celoslovanskou orientáciou, ktorá sa však široko nedeklaruje. Bolo by zaujímavé to porovnať s prejavmi ruského exilu, ktorý, napr. iba v Juhoslávii v  medzivojnovom období uskutočnil výrazný počet príslušných vydaní Typické je aj to, že sa medzi autormi a zakladateľmi spomenutých vydaní nachádza veľa osôb bieloruského pôvodu.
    Celkový obraz situácie nemôže byť úplný a objektívny bez prihliadnutia na to, že pre západných Európanov sú Bielorusi, ako aj iné menšie slovanské národy, buď úplne nepovšimnutí, alebo nesprávne zaradení. Preto sa veľmi nečudujeme, keď nájdeme v zahraničnej tlači výrazy typu „bieloruský generál Kornilov“, čo znamená, že je to generál ruský a navyše z Bielej armády. Alebo keď v rozhovore s nemeckým občanom povieš, že si z Bieloruska, a počuješ: „Ó, Taškent!..“ Veď sa priznajme, že ani my Bielorusi zďaleka nie vždy dokážeme odlíšiť srbských spisovateľov od chorvátskych, slovenských od slovinských alebo od českých.
    Chlácholia nás, že sme vraj všetci v celoeurópskom domove, zblížime sa tu a lepšie sa navzájom spoznáme. Čím sú však takéto sľuby podložené? Dnešná situácia, ako sme už uvádzali, vôbec neinklinuje k takýmto ružovým nádejam. Najmä keď zoberieme do úvahy ešte aj takéto okolnosti: literát Bielorus, ktorý sa rozhodol vybrať na cestu vlakom na medzinárodné stretnutie spisovateľov alebo prekladateľov do Belehradu, v súčasnosti si musí zakúpiť maďarské tranzitné (!) vízum v hodnote cca 80,- USD, čo sa takmer rovná jeho priemernej mesačnej mzde. Ale to nie je všetko: získať toto vízum môže buď vo Varšave, alebo v Moskve, t. j. v zahraničných hlavných mestách, 600 až 800 km vzdialených od bieloruského hlavného mesta.
    Taká je skutočnosť európskej integrácie z geopolitického hľadiska, od ktorého priamo závisia všetky ďalšie plány. Keď sa vrátime bezprostredne ku kultúre, nemôžeme zanedbať ani to, že momentálne pozorované procesy sú naprogramované na jej niveláciu, čo si vyžaduje ďalšiu etapu kozmopolitizácie. Výsledkom toho môže byť ničenie všetkého, čo zatiaľ ešte živí etnicko-duchovno-kultúrnu identitu slovanských národov.
    Keby sme objektívne zhodnotili všetky prejavy procesov „perestrojky“ v ZSSR, Európe a svete, treba zdôrazniť, že vytvorili predpoklady pre aktualizáciu idey slovanskej vzájomnosti, ba dokonca pre vytvorenie Ligy slovanských národov. Nie náhodou vznikol Medzinárodný slovanský výbor s národnými sekciami, začali sa pravidelne konať Všeslovanské zjazdy, bola založená Medzinárodná slovanská akadémia, podniknuté pokusy o vytvorenie Slovanského medziparlamentného zväzu, ako aj Zväzu slovanských spisovateľov. Tá istá myšlienka sa stala základom programov viacerých strán a hnutí jednotlivých krajín, napr. Všeslovanské zhromaždenie (Vseslavjanskij Sobor), fond Slovanská jednota (Slavjanskoje jedinstvo) – Rusko; Slovanské zhromaždenie (Slavjanskij Sobor) – Bielorusko; Zväz slovanských strán a Slovanského ľudovo-patriotického zväzu (Sojuz slavjanskich partij i Slavjanskogo narodno-patriotičeskogo Sojuza) – Ukrajina (pozri:
Musíme však poznamenať, že status medzinárodných organizácií tohto druhu na patričnej úrovni si vyžaduje oveľa viac a strany nezískavajú podporu, s ktorou rátali. Účinkuje tu aj strašiak „panslavizmu“ na pozadí dištancovania sa väčšiny spoločenských vrstiev od politiky. Politiku ako záležitosť samu osebe radšej obídeme. Tým viac, že rozloženie síl v oblasti politiky a kultúry sa ukladá do už dávnejšie ustálenej schémy, ktorá je pre nás celkom použiteľná: do politiky sa angažujú materialisti a pragmatici, ale kultúra sa drží na idealistoch a romantikoch. Ide však o to, že takáto schéma momentálne stráca zmysel – spomenuté sily sa ocitávajú v špecifických kombináciách v závislosti od aktuálnych podmienok.
    Politici slovanských krajín, najmä lídri, musia v každom prípade konať s prihliadnutím na „generálnu líniu“ globalizačných procesov a rátať s uznaním, tým viac s podporou tzv. svetového spoločenstva iba v tom prípade, ak globalizáciu celkom akceptujú – aj keď od nich spravidla nič alebo takmer nič nezávisí. Na rozdiel od nich predstavitelia intelektuálno-kultúrnej sféry, najmä spisovatelia, majú predsa len viac možností si zachovať nezávislú pozíciu a čestne zverejňovať aktuálne udalosti, tým vplývať na vzťah k nim tak verejnosti svojho domovského štátu, ako aj medzinárodnej komunity. Okrem iného sa inteligencia vzdáva možností vplyvu a často vôbec nevyjadruje svoju pozíciu. Takáto indiferentnosť je podmienená nielen výsledkami „vymývania mozgu“ (vraj „európsky výber“ je pre nás cenný sám osebe), nielen skepsou (predsa len idea slovanskej jednoty je v svojej podstate romantická), ale aj reálnymi negatívnymi skúsenosťami, v dôsledku ktorých zdravá logika kladie otázku: pre koho, s kým a akým spôsobom sa môže zjednotenie uskutočniť. Aká ešte môže byť reakcia tých, ktorých zrazu, bez prípravy, vťahujú do hry s „geopolitickou virtualitou“? Tým príjemnejšie je konštatovanie, že sa v prostredí bieloruských spisovateľov zrodila idea Medzinárodného fóra Vyslanci slovanstva, a toto fórum bolo založené v Minsku dňa 4. septembra 2000 (pozri: ). Žiaľ, jeho činnosť u nás prináša zatiaľ veľmi malé výsledky, keďže slovenskí kolegovia uskutočňujú veľmi seriózne konferencie, a na základe ich materiálov vydávajú obsahovo hodnotné zborníky (Víchor globalizácie (Slovensko – Európa – svet). Bratislava: Jamex, 2002; Labyrint sveta a Slovania (Slovensko – Európa – svet). Bratislava: CCW, 2003).
    Je tu možná aj poznámka/výčitka: „Ale veď Fórum žiadne zmeny neprinieslo! Ostávame, ako aj doteraz, medzi minulosťou a budúcnosťou – v pomykove...“ Väčšie politické záležitosti sa skutočne riešia podľa vlastných schém. Ale nie je zanedbateľné ani to, že slovanská inteligencia vyjadruje snahu o zdolanie najnebezpečnejšieho syndrómu nezodpovednosti vo vzťahu k minulosti, budúcnosti, ale predovšetkým k súčasnosti. Okrem toho, podnikli sa pokusy o premyslenie si vzťahov medzi národným, celoslovanským, európskym a svetovým, preukázala sa pohotovosť aj schopnosť dať veci do poriadku, zistiť, čo všetko máme a čo môžeme očakávať, čo strácame – určito, a čo dúfame získať – neurčito. Hlavnou úlohou Fóra je prebudenie pamäti a sebavedomia, nabádanie k prekonaniu fixného komplexu menejcennosti. Máme dôvod to považovať nielen za uskutočniteľné, ale aj podľa vlastných možností za vykonateľné. Čo do konkrétneho vkladu spisovateľov slovanských krajín do tejto záležitosti, tiež ho zatiaľ nemôžeme hodnotiť objektívne. Čo už urobíme, ak je celý horizont plný sofistikovanými a vymudrovanými príťažlivými alternatívami, keď sa my nachádzame pred celkom jednoduchou voľbou: slúžiť Slovu-Spasiteľovi alebo Pokušiteľovi, pracovať na slávu Božiu alebo v mene Zlatého teľaťa, stelesnenia nového svetového poriadku.
    Áno, k tomuto výberu nás nevyzvali včera a zajtra sa neskončí. Dnes, žiaľ, konštatujeme, že v lete 7606 (2004 po Kristovi) nemôže nový pisár (šľachtic či nie) napísať tak, ako to urobil autor Povesti vremennych let pred ôsmimi storočiami:

(Podčiarkol som to ja – I. Č.).
    A pýtame sa:
    Vari sa v budúcom storočí nebude nikto zaujímať o potrebu vytvorenia celoslovanského jazyka, ako to kedysi urobili Cyril a Metod, neskôr – srbský katolík Križanić, Chorváti Weber-Tkašević a Kurelac, Slovinec Majar Zilski, Slovák Herkeľ, Čech Jungmann?
    Už nebudú ospevovatelia Slávy dcery, krajiny Slávie, Všeslávie, ktorá sa, mimochodom, veľa ráz zhudobnila v dielach M. Orbinyho, J. Kollára, S. Kranjćevića, P. Demetera, Ľ. Štúra?
    Zdá sa, nemáme prečo čakať, že sa objavia nástupcovia môjho rodáka Petra Krečevského, ktorý prekladal slovenskú a českú hymnu do bieloruštiny, skladal celoslovanské hymny?
    To znamená, že u našich potomkov nevznikne chuť napísať takú čarokrásnu knihu ako Veče slovanských balád od Janka Sipakova?
    Teda stráca význam a perspektívu samotná idea konferencie Slovanské literatúry v kontexte svetovej, ktorú filológovia z našej univerzity doposiaľ vnímali ako záležitosť cti?
    Na tieto otázky väčšina z nás ani nemá odpoveď. Ten však, Kto ju má, zachováva mlčanlivosť.

   Preložila Doc. PhDr. Natália Kyseľová, CSc.

   Na úvod...



    Globalizácia a globálne myslenie
    Prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc.

    Autor je literárny vedec, rusista, člen predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov, spoluzakladateľ Medzinárodného fóra Vyslanci Slovanstva.

    Predmetom môjho celoživotného záujmu je literatúra, kultúra a umenie. Vnímam ich ako psycho-duchovnú a estetickú aktivitu človeka o človeku pre človeka (tzv. esteticko-antropologická koncepcia). Lenže človek, ako povedal Dostojevskij, je tajomstvo, ktorého začiatky a konce nepoznáme. Vznikal vo Vesmíre, sformoval sa v Prírode, žije a pôsobí v Societe, kráča... kam kráča, kam smeruje...? Predpokladáme, že doliehajú naňho pnutia, vibrácie, energie všetkých troch sfér Súcna. Ide o všeplanetárnu bytosť, ktorá je (zatiaľ?) posledným ohnivkom vývoja zložitého kozmo-antropo-socio-kultúrneho systému. Toto si uvedomujeme dnes, v postkomunistickej atmosfére, ale aj v atmosfére postindustriálnej vedecko-technickej spoločnosti, ktoré otriasli substančnou ontológiou Bytia a po sociálno-duchovnej bifurkácii balansujú, ako to povedal J. Prigogine, medzi včerajšou kultúrou vojen a zajtrajšou kultúrou mieru. Matematik N. Mojsejev vypracoval matematický model „termonukleárnej zimy“, ktorá je potenciálne prítomná (ako istá synergetická možnosť) v ľudskej chaotickej prítomnosti... Včerajšie piesočky vedy a umenia, na ktorých vznikli veľké umelecké a vedecké objavy, sú pred tvárou tohto nebezpečenstva spochybnené. Odtiaľ pramení aj moja opovážlivosť vstúpiť na pôdu prírodných vied a hľadať záchranný pás pre vlastné esteticko-antropologické literárno-teoretické reflexie obdobia nastupujúcej globalizácie.

    Reflexia prvá:
    Veda a umenie ako kentauríčatá?

    Jedným z rozdielov medzi vedou a umením je chápanie všeobecného a jedinečného, ako aj antitetický vzťah hlavných operátorov ich aktivít – pojmov a obrazu (zatiaľ čo v matematike 1 + 1 = 2, v umení 1 + 1 = 3). Zatiaľ čo prírodné vedy skúmajú ontológiu objektívnej reality, literárna veda sa trápi s obrazom objektívnej reality. Ak by sme sa na chvíľu pozastavili pri Platónovom chápaní reality ako tieňa, ktorý zobrazuje umenie, prišli by sme k záveru, že literárna veda skúma tieň tieňa. Pri skúmaní jedinečného sa jej to čiastočne darí (analýza individuálneho štýlu, rytmu, ľudského citu, vôle, racionality), ale pri skúmaní všeobecného najčastejšie kapituluje. Napríklad: literárna veda a komparatistika skúmajú vývin umenia od jeho prvotných prejavov – literatúru etnosu, rodu, polisu, národa, nadnárodných celkov až po svetovú literatúru - a zisťujú, že čím zložitejšia štruktúra, tým ich deskripcia i analýza sú bezradnejšie. Pri poslednom ohnivku literárnej evolúcie – pri svetovej literatúre – literárna veda, dalo by sa povedať, hádže pušku do žita. Pojem svetová literatúra nevystihuje podľa súčasnej komparatistiky ani jej sumatívna koncepcia (svetová literatúra ako suma všetkých literárnych artefaktov všetkých čias je ľudsky a vedecky nerealizovateľná), ani selektívna koncepcia (selekcia je jav hodnotový a množstvo hodnotových koncepcií – etnických, náboženských, filozofických, geopolitických, estetických atď. – sa stáva neprekonateľnou prekážkou na ceste modelovania svetovej literatúry). Svetová literatúra je teda iba myšlienková, virtuálna realita, ktorá spája diela a autorov našej planéty ad hoc (pre toho-ktorého autora, resp. recipienta v tom-ktorom esteticko-duchovnom priestore), ale objektívne neexistuje. Môže sa takýto model všeobecného (svetovej literatúry)) stať pendantom sociálno-politického všeobecného javu, akým je globalizácia? A globalizácia nie urýchľovaná a násilná, ale organická existuje: na začiatku bol iba atóm, gén, slovo – dnes máme rozvinuté anorganické, organické a duchovné nerovnovážne systémy, ktoré ponúkajú takmer nekonečnú variabilitu svojich podstát. Bytie sa rozkošatilo a nadobudlo podobu stohlavého šarkana. V dôsledku optimalizácie vrcholného ohnivka kozmickej, prírodnej a antropologickej evolúcie – človeka – (jeho racionálnych i iracionálnych, egoistických i altruistických, etických i neetických, vedeckých i umeleckých a ďalších vlastností), ľudstvo sa ocitlo pred dilemou: alebo ďalšia diferenciácia, individualizácia, atomizácia ľudstva (čo môže viesť k termonukleárnej zime), alebo integrácia, kolektivizácia, globalizácia (čo môže vytvoriť istú perspektívu ďalších bifurkácií a vývinu). Globalizácia je však lavína, resp. hurikán, ktoré strhávajú so sebou všetko a všetkých, čo im stojí v ceste. Lenže inak vyzerajú v centre (a kto bude tvoriť centrum spoločenskej globalizácie?), inak na periférii (a ktorý národ, resp. štát sa uspokojí s osudom periférie?). Aká úloha bude prislúchať malým a veľkým veličinám – národom, štátom, literatúram? Vedci napríklad dokázali, že v malých kolektívoch sa mravce správajú individuálne, dokonca individualisticky, zatiaľ čo vo veľkých kolektívoch slepnú a rozhodovaciu úlohu preberá kolektív. Lenže čo znamená ľudský kolektív – kolektívne vedomie i svedomie, kolektívny rozum i nerozum, kolektívna zodpovednosť i aktivita? Čaká snáď ľudstvo osud mravcov? Je možné, aby ľudské ruky a nohy niesli zodpovednosť za rozhodnutia ľudského mozgu? Globalizácia rieši problémy globálne – individuálne javy sa ocitajú na jej periférii. Lenže ľudské šťastie i nešťastie je individuálne, patrí bodke na vývinovej špirále, priamke, resp. kruhu. Európske klasické umenie, rešpektujúc individuálneho človeka ako absolútnu hodnotu, odmietlo dokonca spirituálny zmysel vývinu – raj – ktorý by bol vybudovaný na jednej jedinej slzičke nevinného dieťaťa, zatiaľ čo z hľadiska megaoptiky individuálne straty sa považujú za odpad bifurkácie. Znamená to, že klasická literatúra je prekonaná, že prekonané je všetko včerajšie, že sme sa ocitli v období totálnej finality? Spolu s I. Prigoginom to odmietame: „Nepotrebujeme nijaké post-Ľudstvo... post-Vedu, post-Dejiny” – napísal vedec – „Problém je v tom, aby sa našla úzka cesta medzi globalizáciou a zachovaním kultúrneho pluralizmu, medzi násilím a politickými metódami pri riešení problémov.” Je to možné? Je možné zosúladiť naše partikulárne myslenie s myslením globálnym?

    Reflexia druhá:
    Globalizácia, kultúra a civilizácia

    Kultúru chápeme ako výsledok (produkt) ľudskej aktivity, ktorá realizuje kozmicko-prírodné predurčenie človeka na našej planéte. Ku kultúre patrí všetko, čo vytvoril ľudský rozum, jeho srdce i jeho ruky v istom časopriestore. Jej sféry (sociálna, technická a duchovná) odrážajú prírodný štatút človeka (ľudskú imanenciu – etnickú, rodovú, národnú), jeho sociálny štatút (podmienky spoločenskej realizácie a kreativity) a štatút duchovný (ľudskú transcendenciu – anticipáciu, vizionárstvo, sen).
    Civilizácia rešpektuje kultúru, ale vo väčšej miere zdôrazňuje sociálne, technické, geopolitické parametre ľudskej aktivity, pre ktorú vytvára tzv. civilizačný priestor. V rámci jednej civilizácie koexistuje viac kultúr: na našej planéte sa nachádzajú stovky národných kultúr (a koľko ich už zaniklo!), ale vedci modelujú iba niekoľko základných kultúrnych epoch (R. Steiner napríklad hovorí o piatich – o staroindickej, staroperzskej, egyptsko-chaldejskej, grécko-latinskej a materialistickej), resp. o historicko-kultúrnych typoch (N. Danilevskij uvažuje o desiatich kultúrno-civilizačných typoch) atď. Dochádza k prekrývaniu pojmov kultúra a civilizácia. Na základe diferenciácie kultúry a civilizácie dajú sa vymodelovať ich špecifiká:

Kultúra:	Civilizácia:
je prvotná, unikátna	je druhotná, inštrumentálna
tvorí obsah sociumu	poskytuje formu organizácie sociuma
je nacionálna	internacionálna
znamená tvorivosť	znamená organizáciu
ideálne	materiálne
tvorbu duchovnú	tvorbu materiálnu
formovanie svetonázoru	formovanie ideológie

    Z povedaného vyplýva, že globalizácia má bližšie k civilizácii ako ku kultúre. Napája sa na civilizačné aktivity (organizačné, hmotné, ideologické), prehlbuje nivelizačný postoj civilizácií vo vzťahu k národným kultúram. Znamená zužovanie duchofondu ľudstva, ale zároveň nastoľuje požiadavku tvorby nových väzieb a nových vzťahov medzi jednotlivými prvkami globálnej množiny, nové globálne myslenie vo všetkých rovinách antropo-socio-kultúrnej reality na začiatku XXI. storočia. Je to možné? Je možné prekonať napätie medzi jednotlivinou a všeobecnosťou, medzi kultúrou a civilizáciou, medzi civilizáciou a globalizáciou? Všimli ste si, že stúpenci globalizácie organizujú konferencie a semináre o vymoženostiach civilizácie, pričom sa diskusii o kultúre vyhýbajú?

    Reflexia tretia:
    Národná autentickosť a globálna masovosť

    Globalizácia je produktom civilizačných ambícií globalizátorov, ktorí sledujú zatiaľ iba svoje ekonomické, vojenské a politické ciele. Duchovné, duchovno-kultúrne a estetické aktivity ich nezaujímajú. Tie si vynútia ekonomické, politické a vojenské inštitúcie globalizovaného sveta. Nadstavba (počuješ, ujo Marx?), nadstavba bude poslušne posluhovať, tak ako to bolo vždy v dejinách, silným tohto sveta. Bude im slúžiť aj štátotvorná masová kultúra, masové umenie a masová literatúra bez toho, aby si to uvedomovali. Spoločenské (globalizované) vedomie, spoločenské inštitúcie budú totiž glorifikovať, motivovať a vyznamenávať iba to, čo i kto im bude slúžiť...
    Umenie a veda patria do oblasti tvorby. Tvorivosť a tvorba prekračujú existujúce a tvoria i vytvárajú nové. Pokiaľ to nedokážu, sú iba kváziumením a kvázivedou, čiže konformným služobníkom existujúceho. Tvorivosť je vždy nonkonformná. Ako však zosúladiť masovosť globalizácie a autentickosť tvorby a kultúry? Ako dať dokopy to, že musíme i chceme žiť v globalizovanom svete (že musíme sa podriadiť jeho civilizačným nivelizačným tlakom), ale v záujme života národov a ľudstva nesmieme pripustiť, aby sa zužoval duchofond ľudstva, aby umenie ako odraz ľudskej a národnej autenticity, tvorba ako zápas o budúcnosť nepodľahli tejto vojensko-ekonomickej politickej presile?
    Dokážeme vytvoriť metodologický most, cez ktorý by sa do globalizovanej stoky dostali energetické, materiálne a duchovné artefakty Kozmu, Prírody, Society a Človeka? Doterajšie mosty sa vždy zrútili pod ich tlakmi. Naše vedecké a umelecké hry fandili po podobných bifurkáciách najsilnejšiemu prvku podmostnej reality. Podobný osud postihoval aj Slovákov v rámci Slovanstva... Napríklad...
    Roku 1826 vydáva P. J. Šafárik svoje Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Ide o impozantný vedecko-osvietenský čin, ktorým Šafárik zápasí o jednotný slovanský jazyk a slovanskú literatúru, realizovanú rôznymi slovanskými nárečiami. Poháňa ho eufória z víťazstva slovanského Ruska nad Napoleonom, ale aj nemecká slavistika (J. F. L. Wachler, J. G. Herder a ďalší). Sú tu dve žriedla, dva inšpiračné zdroje, v ktorých priesečníku vznikajú Šafárikove Dejiny. Skúmajúc ich genézu, literárna veda mala by zhodnotiť podiel obidvoch žriediel ako jednotného inšpiračného zdroja Dejín. Lenže v dejinách literatúry a estetiky nevznikla metodika a metodológia, ktorá by to dokázala. Nezvládla to ani literárna komparatistika. Vznikali literárno-teoretické a komparatívne reflexie, ktoré skúmali a porovnávali výsledný artefakt (Dejiny) so súvislosťami genetického zdroja (nemeckej alebo ruskej literatúry). Nevznikli však práce, ktoré by dokázali preskúmať genetický zdroj (nemeckú, ruskú, slovenskú, slovanskú a možnože aj inú literatúru) ako jednotný inšpiračný zdroj Šafárikových Dejín.
    Vo vynikajúcej práci súčasného slovenského germanistu čítame: „...mohol Šafárika metodologicky inšpirovať, ako to konštatoval Frank Wollman, Jozef Hanuš, Karel Paul a napokon i Karol Rosenbaum, ...Johann Friedrich Ludwig Wachler (1767 – 1838), takými dielami ako Pokus o všeobecné dejiny literatúry, Príručka literárnej kultúry. Ba čo viac – „vedecké osudy slavistiky – i jej zakladateľskej osobnosti P. J. Šafárika – v určitom zmysle kopírujú (? – A. Č.) načrtnutú triádu Sprachnation – Literaturnation - politische Nation“, aj keď „všetky tri spomínané – v Nemecku sformulované a napokon aj realizované znaky a funkcie národa javia sa vo vzťahu k Slovanstvu ako problematické“. Hlboké reflexie vedca neprekročili vedecky germanofilský podtext.
    V inej práci súčasného slovenského rusistu čítame zase toto: „Ruská literatúra zaujíma v Šafárikových Dejinách zhruba jednu tretinu (155 strán z celkového počtu 460 strán textu)“. Genéza Dejín – „metodologická i materiálová“ sa hľadá – u Lessinga, Wielanda, Herdera, Eichorna, lenže u nijakého nemeckého autora nenachádzame takú materiálovú základňu, akou disponuje Šafárik. Treba sa pozrieť aj na ruské podnety Šafárikových Dejín – „ide predovšetkým o Vostokovovu komparatívnu jazykovedu a ruskú versológiu, o Lomonosovovu koncepciu troch štýlov ruskej literatúry, o podnety Grečovho pokusu o dejiny ruskej literatúry, ktoré Šafárik uvádza v bibliografii“ – takých jeho diel ako Učebnica ruskej slovesnosti, Pokus o krátke dejiny ruskej literatúry. Aj tieto reflexie, objektívne povedané, neprekročili vedecky rusofilský podtext.
    Vedecký germanofilský a rusofilsky podtext netreba chápať v súčasnom pejoratívnom, ideologickom význame, ale vo filologickom zmysle – ide o kladný znalecký, angažovaný vzťah vedcov k predmetom svojho bádania. Možnože práve tento vzťah sa stal jednou z prekážok modelovania nadnárodného, globálno-komparatívneho pohľadu na fakty národnej literatúry. A o takýto pohľad nám ide: aby nadnárodné (regionálne a svetové) nepohltilo národné, ale na druhej strane – aby analýza materiálu sa nestávala prekážkou syntézy a globálnych zovšeobecnení. Je to nevyhnutné – ale je to aj možné?
    Dokážu duchovedné disciplíny odolávať vplyvom politickej reality na svoje vedecké myslenie? Dokážu si zachovať svoju vedeckú autentickosť a nonkonformnosť? Dejiny ukazujú, že každá politická doba (obdobie, perióda) sa pokúšala podriadiť si celé spektrum spoločenského vedomia.
    Z hľadiska našej témy treba si uvedomiť, že, ako píše Ladislav Šimon, - „Stredná Európa nie je iba pojmom z oblasti kultúry, ale má aj výrazné politické aspekty, počnúc stotožňovaním tohto priestoru so zaniknutou Rakúsko-Uhorskou monarchiou a pokračujúc mocenskými ambíciami zameranými na ovládnutie tohto regiónu aj s pomocou etablovania tých-ktorých centier, ktoré by všestranne ovplyvňovali koniec-koncov menejcenný vidiek.“ Ak dosadíme do vedeckých pojmov (mocenské ambície, etablovanie centier) konkrétnu realitu, vyplynie nám z toho, že v priestore bývalých slovanských štátov (balkánskych i západných) vzniknú (vznikajú) národno-mocenské ambície maďarské a nemecké, ktoré si vytvoria svoje centrá aj pre duchovné aktivity regiónu. Medzi rozvadených južných Slovanov, dezintegrovaných západných Slovanov a východných Slovanov sa postaví stena EÚ a NATO (pôjde predsa o ochranu štátov v jednotnom bloku, o zabezpečovanie vzdušného priestoru pred – pred kým? – pred možným prepadnutím členov jednotného bloku atď.). Tieto a podobné opatrenia na ochranu členských štátov budú mať za následok oslabovanie historických a dnes existenčne prepotrebných kontaktov južných a západných Slovanov s východnými Slovanmi. Reálny stav východoslovanskej (a predovšetkým ruskej) literatúry, kultúry, umenia a vedy sa bude na západe transformovať cez prizmu vlastnej ideológie, filozofie a mocenských ambícií, čiže cez prizmu západných mocenských a kultúrnych centier... Naša slavistika a rusistika (ale nielen naša) sa v dôsledku týchto (aj organizačných!) opatrení bude pomaly meniť na lokálnu záležitosť vidieckeho významu...
    Ako sa dokáže vysporiadať s podobnými (nielen obavami, ale aj) hrozbami pre vedu, kultúru a umenie globalizácia? Pomôže jej synergetika ako metodologický základ skúmania najširších súvislostí v Kozme, Prírode a Societe, ako aj oblasti ľudskej duše (jeho cerebra a ducha) a rôznych energií i transcendentalít?

    Reflexia štvrtá:
    Medzi partikulárnym a globálnym myslením

    Od začiatkov konštituovania národov, ktoré vznikali z prednárodných, často zmiešaných etnických celkov, tieto štruktúry vnímajú a prežívajú svoje vlastné konštituovanie ako veľké historické udalosti. Slovenský národ, napríklad, prežil (či prežíva) eufóriu vzniku Slovenskej republiky z roku 1993 ako posledného ohnivka svojej národnej identity. Iné národy (napr. Čiernohorci) sa ešte len pokúšajú o čosi podobné. Lenže ani Slováci, ani Čiernohorci nepodceňujú a neodmietajú pozitíva súžitia s Čechmi a Srbmi, ale čosi hlbinné (analógie s inými etnicitami? túžba po plnej národnej autenticite? záujmy nejakých skupín?), čosi hlbinné ich vedie k tomu, aby dovŕšili zápasy svojich národov o plnú identitu národa.
    Ako však zosúladiť naše myslenie, ktoré je geneticky spojené s týmto zápasom (u Slovákov počnúc osvietencami, štúrovcami, Vajanským, Urbanom a končiac Ťažkým atď.) s myslením nadnárodným, teraz globálnym? Ako sa nezriecť ničoho podstatného a čosi nové podstatné získať? Ako zosúladiť partikulárne myslenie s myslením globálnym? Táto otázka nie je adresovaná iba nám (Slovákom a Slovanom), ale všetkým, ktorých sa globalizácia dotýka.
    ...Vynikajúci slovenský teoretik literatúry, estetik a germanista Vincent Šabík ponúkol našej verejnosti impozantné dielo – Diskurzy o estetike (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2003, 646 strán). Čohokoľvek sa vedec dotkne (hermeneutiky, dejín estetiky, estetických kategórií, umeleckých žánrov, komponentov umeleckého diela, moderného románu, literárnej kritiky atď.), robí to s dokonalou znalosťou genézy, dejín a súčasného stavu skúmaného problému. Šabík vidí každý problém estetiky od jeho vzniku po súčasnosť. Z tohto hľadiska jeho práca má charakter kompendia, estetického vademéka. Máme pred sebou svojrázne dejiny a teóriu estetického myslenia zároveň. Každý čitateľ, recenzent a teoretik literatúry a estetiky sa musí s uznaním skloniť pred prácou, ktorú nám vedec ponúka. Lenže aký charakter nadobúdajú Diskurzy o estetike z hľadiska našej témy? Šabík je rozhľadený po dejinách západnej, predovšetkým nemeckej estetiky. Jeho informácie a analýzy prác a koncepcií západných estetikov odstraňujú „biele miesta“ na mape nášho poznania, ponúkajú nám vedomie, známosť a interpretáciu faktov spoza železnej opony a berlínskej steny. Lenže slovenská, slovanská a východoeurópska estetika sa nestala v jeho diele kontextom, do ktorého vedec prináša západné texty. Ak sa okrajovo objaví, netvorí organickú súčasť globálneho myslenia, prevláda partikulárna (západná) optika pri výbere a skúmaní estetických fenoménov. Prevláda optika germanistu nad optikou univerzálneho teoretika estetiky. Šabík sa ocitá na tej istej platforme, na ktorej sa ocitli L. Šimon a A. Červeňák: profesionalita im poskytuje kľúče k úvahám o národných literatúrach, o nadnárodných (dvoj- troj– štvorstranných) vzťahoch medzi literatúrami, ale globálne uchopenie problémov estetiky (a nielen estetiky!) zostáva zatiaľ na úrovni teoretických želaní a reflexií. Nie je to ani chyba, ani nedostatok nášho myslenia, je to výsledok reality, v ktorej žijeme, pracujeme a tvoríme...
    Lenže v podobnej realite sa nachádzajú aj západní a mimoeurópski literárni teoretici a estetici. Pozrime sa na diela takých teoretikov literatúry a estetikov ako Th. W. Adarno, G. Bachelard, R. Barthes, J. Derrida, W. Dilthey, J. Gadamer, J. Hebarmas, P. Ricoeur, L. Wittgenstein atď. a pokúsme sa zistiť, do akej miery poznajú a využívajú ne-„americko-európskych“ autorov, ich diela a teoretické koncepcie. Do akej teda miery...? Myslenie epochy globalizácie zaväzuje všetkých, ktorí uvažujú o globálnych problémoch, aby mysleli globálne, čiže na základe poznania a integrovania všetkých artefaktov globálnej reality.
    Klasická komparatistika sa zdiskreditovala, pretože skĺzla na platformu geopolitiky: rozlišovala totiž literatúry metropol, čiže kultúrnych centier, ktoré tvorili, vysielali podnety, znamenali kvalitu – a literatúry vidiekov, ktoré preberali, napodobňovali, ale iba sporadicky dosahovali kvalitu metropol. Takáto komparatistika nedokázala vytvoriť základ komparatívno-globálneho myslenia. Dialektický materializmus chcel byť návodom na skúmanie najvšeobecnejších zákonitostí vývinu prírody, spoločnosti a ľudského myslenia, ale prax „reálneho socializmu“ ho skompromitovala. Vedecký základ globálneho myslenia nedokázali vytvoriť ani vedecké aktivity západného sveta, ktoré taktiež vznikali z reflexie vlastnej i „nepriateľskej“ (nevedeckej, jednostrannej) reality.
    Na modelovaní a realizovaní globálneho myslenia sa musí podieľať každý a všetko, kto pracuje v tejto, resp. blízkej oblasti. Bude to jedna z najťažších úloh vedeckej a umeleckej gnozeológie v dejinách: Ako zosúladiť jednotlivé a všeobecné, národné a všeľudské na báze plurality a ontologicko-gnozeologického invariantu? Je to možné a je to potrebné, resp. nutné?

    Reflexia piata:
    Globalizácia a literatúra

    Každá historická epocha, resp. civilizácia si vytvára svoj model umenia a literatúry. Mala by si ho vytvárať aj epocha globalizácie, ak chce byť skutočnou epochou... Zatiaľ nič analogické nepozorujeme. Najtemperamentnejšie o sebe, ako o svedkovi doby, dáva vedieť literatúra postmoderny, ktorá chce byť „transkultúrnym a multiliterárnym fenoménom, ktorý predpokladá dialóg na báze vzájomnej (tu a ďalej podč. A. Č.) informovanosti, otvorenosti, orientácie na rôznorodosť duchovného života ľudstva (N. B. Maňkovská); v politike postmoderna podmieňuje „vznik rôznych foriem postutopického politického myslenia“ (D. Bell); vo filozofii sa predpokladá rozvoj postmetafyziky, postracionalizmu, postempatizmu, v etike – posthumanistické koncepcie antipuritanizmu, morálnej ambivalentnosti, v estetike – nenormatívnosť postneklasických paradigiem, v umeleckom živote – „princíp obnovy, ktorý si zachová v novej podobe charakteristiky predchádzajúceho obdobia“ (I. S. Skórópanovová) atď. Toto všetko povedie však „ku koncu ideologickej evolúcie ľudstva“ (F. Fukuyama) atď. Slovom, postmoderna predpokladá rozvoj, pluralitu, kreativitu nového typu. Lenže u iných teoretikov postmoderny sa objavujú aj eschatologické charakteristiky postmoderny (G. Senbold, R. Rorty, J. Derrida), ktorí uvažujú o umení po umení, o estetike po estetike, o etike po etike. Tento prúd uvažovania o literatúre a umení hlása víťazstvo absurdity, ničoty a finality. O čo mu vlastne ide? O koniec umenia a literatúry predglobálnej epochy, alebo o ich ontologickú finalitu? Postmoderna hlása (či inklinuje) ontologický koniec Súcna. Lenže naša planéta Zem, ani jej obyvatelia po takejto finalite netúžia. Uvažujú a komparujú: podobné apokalyptické nálady vznikli aj na začiatku XX. storočia, ktoré smerovali k apokalypse (zániku) starého sveta, v dôsledku čoho by sa ľudstvo očistilo a vstúpilo do nového postapokalyptického sveta. Túto ilúziu apokalypsy (revolúcie) zdieľali aj veľké osobnosti (Solovjov, Berďajev, Blok, Platonov, Gide, Rolland, Rid, Aragon, Sartre), ale po revolúcii ju (jedni rýchlo, iní pomalšie) stratili. Apokalyptické nálady zohrali však úlohu katalyzátora a urýchľovača revolúcie... Lenže po sto rokoch sa znovu hlási apokalypsa (hlásajú ju nielen postmodernisti, ale aj stúpenci rôznych duchovných a myšlienkových siekt), znovu silnejú eschatologické nálady. Svet (starý!) musí zomrieť (za jeho hrobárov sa hlásia teroristi, vojenskí mocipáni, ekologickí extrémisti), lenže v mene čoho? V mene čoho by mala prísť apokalypsa, očista a zánik? V mene akej budúcnosti? Postmoderna nijakú budúcnosť neponúka. Toto je kardinálny problém. Aj keby sa ľudstvo ocitlo v zóne antropologickej, prírodnej a nedajbože aj kozmickej finality, umenie a literatúra, ktoré vznikli ako prejav viery vo Voskresenstvo, nesmie kapitulovať a podliehať eschatologickej móde. „Umenie sa vždy vzpieralo ľubovôli, rozpadu, chaosu, smrti. Preto estetika bytostne súvisí s akceptovaním rádu života, prírody, sveta, kozmu, krásy existencie, poriadkov bytia“ (V. Šabík). Pokiaľ žije človek (človek túžby s motívmi svojej aktivity), potiaľ bude existovať aj literatúra a umenie ako odraz tejto bytostnej energie.
    Lenže aké to bude umenie a literatúra zajtrajška? Nemusíme byť prorokmi, aby sme konštatovali, že v dôsledku vedeckých objavov XX. storočia (kybernetika, počítače, internet atď.) vzniknú aj nové podoby a formy umenia a literatúry. Pre ilustráciu zoberme vznik tzv. virtuálnej reality, ktorú ponúka internetizácia. Predpokladá sa, že vzniknú tzv. internetové literárne diela, v ktorých umelecké obrazy (sujetové situácie, filozofické reflexie) budú mať viac alternatív, že čitateľ sa stane spolutvorcom diela (bude môcť si vybrať svoju alternatívu konania hrdinu), dokonca bude môcť vstupovať virtuálne do diela a zúčastňovať sa na riešení jeho zápletky a konfliktu... Z hľadiska našej témy to znamená, že všeobecné v diele (postava ako typ) sa v procese internetovej realizácie bude realizovať ako individuálne (virtuálny recipient ako neopakovateľná individualita). Globalizácia bude podporovať globálne myslenie a globalizátorské umenie, na druhej strane komputerizácia literatúry bude vyžadovať posilňovanie individuálneho virtuálneho vedomia a analogického umenia a literatúry. Ako zosúladiť tieto póly myslenia a umenia? Možnože nepôjde o zosúlaďovanie, ale o vytvorenie nových modelov myslenia a literatúry?! Ako sa prejaví náš vzťah ku klasike, na ktorú siahne internetizácia a prispôsobí ju svojim technickým vymoženostiam? Vystačíme so starým (klasickým a moderným) myslením? Alebo vznikne nové myslenie epochy internetizácie a globalizácie?

    Reflexia šiesta:
    Synergetika – nová ilúzia alebo nová cesta?

    Spojovacím článkom (fermentom, metódou), ktorý by mal poskytnúť kľúč k poznaniu a pochopeniu evolúcie zložitých nelineárnych dynamických nerovnovážnych systémov (Vesmíru, Prírody, Society a Homo sapiens) sa nám ponúka synergetika. Prichádza v čase globalizácie a my nevieme, kto je sliepka a kto vajíčko, pretože globalizácia a synergetika majú (tak ako takmer každý jav Prírody) korene už pri singulárnom bode. Prigogine sa nazdáva, že ľudstvo sa vyvíja k ďalšiemu bodu bifurkácie (pripravili ju informačné technológie, umelý intelekt, prostriedky masovej komunikácie atď.) a môže vzniknúť „spoločnosť so sieťovou štruktúrou“ (networked society) a tzv. globálna dedina. Otec synergetiky Herman Hacken tvrdí, že napriek tomu, že synergetika vznikla v prírodných vedách, jej zistenia majú univerzálny význam pre všetky javy vesmírnej, prírodnej, antropologickej a sociálnej evolúcie: spomína úspechy pri komparácii laserových lúčov a sociologických procesov, pri štúdiu pohybov na burzách, pri riešení problémov urbanistiky, pri vytvorení modelov antropogénnych kríz. Literárni vedci začali využívať synergetiku pri štúdiu kompozičnej symetrie v Puškinovej poézii, pri estetike fraktalov v umení, pri synergetickom modelovaní japonskej kultúry atď. A ja sa pýtam: Ide naozaj o synergetickú nádej aj pre literatúru a umenie, alebo iba o módu? Fascinujú ma zistenia synergetikov v oblasti motorickej činnosti človeka a pri poznávaní štruktúry a funkcií samopoznávacieho ľudského mozgu. Lenže estetika sa príliš často dávala uniesť úspechmi iných vied: v období mytologického poznávania, keď človek prenášal predstavy o sebe na prírodu, estetika absolutizovala antropomorfizáciu a animizmus; v období vedeckého poznávania, keď človek začal prenášať predstavy o prírode na seba, estetika a filozofia podľahli naturalizácii človeka (pripomeňme si Hobbsa – Človek je človeku vlkom, Pascala – človek ako mysliaca trstina); dnes sa pokúšame za pomoci synergetickým modelov vystihnúť všeobecné zákonitosti vývinu Univerza. Idey chaosu a poriadku, determinizmu a náhody, logiky a dialektiky, bifurkácie a evolúcie, symetrie a fraktalizácie atď. inšpirujú umenovedcov, ktorí modelujú tzv. synergeticko-fraktálne modely estetiky (synergetická semiotika, synergetický komputer, kybernetická estetika, matematická estetika atď.). V situácii dvojnásobnej krízy (po inštitucionálnom páde marxistickej metodológie a v situácii nihilizmu postmoderny s ideami absurdity, ničoty a finality) je logické, že aj literárna veda hľadá nové východiská, nové brehy, nové planéty, z ktorých by jej pohľad na umenie a literatúru bol adekvátnejší ich podstate. Preto sa obracia aj na synergetiku. Lenže už pri prvých krokoch na jej teritóriu vznikajú isté otázky a pochybnosti...
    Synergetika je interdisciplinárnym pokusom zmocniť sa zložitých všeobecných celoplanetárnych javov antropo-socio-kultúrnej reality – literatúra, ako sme už povedali, sa zmocňuje individuálnych, neopakovateľných javov antropo-socio-kultúrnej skutočnosti. Synergetika smeruje od všeobecného k jednotlivému – umenie od jednotlivého k všeobecnému (individuálne ako typologické, typické). V prírodných procesoch samoorganizácie na všetkých úrovniach (od subatómového do kozmického) rozhodujú kvality druhu, individuálne modifikácie, ktoré sú primárne pre umenie, hrajú okrajovú úlohu. Synergetiku zaujímajú invarianty – literatúru varianty. Synergetický megapohľad je z hľadiska mikropohľadu redukčný, zdanlivo nesystémové javy často odsúva pod kategóriu paradoxu...
    Umenie a literatúru často nazývajú svedomím národa, ich zmyslom je zápas človeka o etickú katarziu – aj keď existujú pokusy o matematické modelovanie etiky, táto oblasť je pre ňu netypická... Majú niečo spoločné synergetické modely chaosu a poriadku, bifurkácie a symetrie s etickými kategóriami Dobra a Zla, Krásy a Ošklivosti, Lásky a Nenávisti atď.? Pri globálnom, planetárnom súžití ľudstva mala by vzniknúť nová paradigma jeho bytia. Dokáže synergetika zosúladiť napríklad individuálnu a individualistickú kultúru Západu s kolektívnou a kolektivistickou (neosobnou) kultúrou Východu? Čo je spoločné medzi sebaobetovaním kamikadze, sebaobetovaním moslimských teroristov a rozhodnutím západného individualistu (či indivídua), ktoré sa má rozhodnúť medzi tým, čomu dať prednosť – šálke čaju, alebo zániku Zeme – a rozhodne sa pre čaj (Dostojevského podpoľný človek)?
    Synergetika ako všeplanetárny jav uprednostňuje ľudstvo pred jednotlivým človekom. Lenže už Pytagoras prehlásil, že mierou všetkých vecí je človek (a nie ľudstvo), a táto axióma tvorí základ európskej grécko-latinskej kultúry a civilizácie (filozofia personalizmu), ktorá v mene človeka pochovala Boha (Nietsche, Dostojevského Ivan Karamazov a Smerďakov), absolutizovala unikátnosť ľudských psycho-duchovných okamihov (existencializmus), jeho teurgickú recepčnú spoluúčasť na ontológii Bytia a vedomia (fenomenológia) atď. Aj keď filozofia postmoderny (problémy absurdity, ničoty a finality dejín, umenia, človeka) akoby detronizovali človeka na úroveň Bytia Veškerenstva, dokáže synergetika nájsť jednotný invariant pre všetky formy samovývinu anorganickej, organickej a živočíšnej reality a teurgickou podstatou ľudského cerebra? Aj keby sme akceptovali názor, že ľudský rozum je nástrojom Kozmu na dosiahnutie jeho (kozmického) zmyslu, filozofické antropologické koncepcie (sakrálne i profánne, subjektové i objektovo-deskriptívne atď.) sa takmer zhodujú v tom, že podstatu človeka tvorí Sloboda (Berďajev), že človek je odsúdený na Slobodu (Sartre), že Božskú predestináciu človeka doplňuje jeho slobodná vôľa (taoizmus) atď. Predvída synergetika napríklad ľudský vrtoch (chcem a basta, ako o tom uvažuje Dostojevského podpoľný človek)? Je možné zosúladiť formy organizácie druhej ľudskej prírody (etník, národov, štátov, blokov) s kolektívnymi štruktúrami prvej ľudskej prírody (rojov, stád, svoriek)?
    Globalizácia je kozmický, prírodný a spoločenský proces. Jej akcelerátorom sa dnes stáva spoločnosť (ekonomicky silné štáty), ktorá je netrpezlivá, a preto ignoruje synergetické zákonitosti ostatných dvoch partnerov planetárnej množiny. Vzniká chaos. I. Prigogine nazval svoju objavnú knihu Poriadok z chaosu. K poriadku vedie cesta bifurkácie (bifurkácia, pozri Slovník cudzích slov, znamená rozdvojenie, rozštiepenie). Nejde snáď o polyfurkáciu, ktorá má bližšie k polyfonickému slovu a polyfonickému umeniu, ako aj k mnohohodnotovej Wukasieviczovej logike, ktorá odráža hlbšie ontológiu Bytia ako binárna (dvojhodnotová) paradigma myslenia? Politológovia uvažujú o mnoho- (a nie o dvoj-) polárnom svete, ktorý by sa mohol stať prekážkou bipolárnych (lokálnych i globálnych) chúťok ekonomických a štátnych žralokov... Súčasná fyzika modeluje fundamentálne zákony zachovania na základe symetrie (impulz ako dôsledku symetrie priestoru, energie ako symetrie času atď.) – svet fraktálov, ako sa zdá, je bližší univerzálnej fluktuácii a mnohotvárnosti biologickej a najmä antropologickej a cerebrálnej reality.
    Ruské príslovie vraví – Na vkus da cvet tovarišča net... Ako spojí synergetika všetkých, aby mali spoločný vkus a spoločný názor na farbu? Na jednej strane sme si vedomí, že ekologické, vedecké a sociálne kolapsy môžu viesť k... nedozerným následkom pre celú planétu (dokonca k zániku ľudstva), a preto uvažujeme o možnostiach globalizácie a synergetiky, na druhej strane cítime, že sa stávame rukojemníkmi týchto skutočností (alebo globalizácia alebo commedia finita). Vzniká gordický problém: Život za každú cenu! Ako ho rozmotať, resp. rozrúbať? Je naozaj život taký cenný, že sa stáva cieľom (samocieľom – ako je to v prírode), alebo je iba prostriedkom (pre Homo sapiens) na plnenie nejakých vyšších cieľov a poslaní...?
    Naše úvahy vytryskli z týchto pocitov a obáv.

   Na úvod...



    Slovensko po rokoch opätovne na rázcestí
    Akademik prof. JUDr. Milan Čič, DrSc.

    Autor bol ministrom spravodlivosti, predsedom vlády, predseda Ústavného súdu a v súčasnosti je vedúcim Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky.

    Vyše sedemdesiat rokov (s malou historickou prestávkou) spoločného života Čechov a Slovákov zanechalo stopy na starších i mladších generáciách oboch národov. Boli to roky obojstranne osožné, ale aj roky nedorozumení, ekonomických a sociálnych nerovností a pocitov krívd, menej úspešných zápasov na strane menších a slabších. Bol to však zväzok z rozumu a poznania situácie vo chvíli rozhodovania sa pre toto štátne „manželstvo“. Ale tak, ako to niekedy býva v manželstve, od počiatku aj v tomto zväzku chýbala tolerancia, porozumenie, zmysel pre pravdu a spravodlivosť: prejavovalo sa to v dominantnom postavení silnejšieho národa (českého) a jeho nadvlády v unitárnom štáte, ale žiaľ, aj krátko po federalizácii Československa v roku 1968.

    Novembrové perspektívy

    Roky 1989 a následne 1992 prinášali a priniesli nové politicko-sociálne pomery a podmienky. Bol to napokon (r. 1992) „rozvod“ dvoch štátov (ČR a SR) a odchod zo spoločného domu. Dodnes sa tento ústavný demokratický zánik Českej a Slovenskej federatívnej republiky hodnotí, aj na Slovensku, protichodne. Dokonca ako akt len dvoch straníckych lídrov Václava Klausa a Vladimíra Mečiara, a to bez referenda.
    Právny (ústavný) stav, ako zvykneme hovoriť, de iure, je jednoznačný: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý vznikol ústavným spôsobom (aktom). Rovnako tak aj Česká republika. Môžu sa vyskytovať otázky a sem-tam sa aj vyskytujú, či to bol akt premyslený, odôvodnený a opodstatnený, osožný najmä pre Slovensko. Nie sú zriedkavé odpovede, že naša zlá ekonomická a sociálna situácia na Slovensku je dôsledkom rozdelenia spoločného štátu. Autori takýchto tvrdení nevidia, alebo nechcú vidieť, že po roku 1989 nastali nové ekonomické a politické podmienky na území dvoch štátov. Aj rozdelenie majetku federácie má iste svoj podiel na tejto situácii. Napriek tomu v oboch štátoch sa prejavujú podobné negatívne javy v transformácii ekonomických vzťahov, v bankovníctve, v zamestnanosti (nezamestnanosti), v životnej úrovni. Tým neospravedlňujem nežiadúce, negatívne javy, ktoré sú výsledkom našej neschopnosti riadiť, viesť, kontrolovať, riešiť situácie ako dôsledok ekonomických zmien preferujúcich nové vlastnícke, organizačné, inštitucionálne, personálne, medzinárodné a iné novosti.
    Nemožno opomenúť aj ďalšie negatívne javy kvôli tomu, aby sme hľadali cesty a prostriedky ako ich postupne paralyzovať a nahrádzať pozitívnymi javmi a procesmi.
    V našej spoločnosti sa už po novembrovej revolúcii začal objavovať egoizmus, individualizmus, „odhaľovanie“ spolupracovníkov ŠtB spôsobmi, ktoré necielili do čierneho, narastala organizovaná aj medzinárodná trestná činnosť nového druhu, vznikali nové vzťahy umožňujúce podvody, záujem o bohatnutie nekalým spôsobom; rozvoj techniky prispel k počítačovej kriminalite, rozvoj automobilizmu prináša tragické havárie v dôsledku agresivity a bezohľadnosti mladých a tzv. bohatých užívateľov silných, extrovných terénnych a iných áut.
    Kupónovú privatizáciu postupne vystriedala holandská dražba, privatizácia aktuálna aj v súčasnosti. To okrem iného vytváralo kontroverznú situáciu – zrod bohatých a ochudobňovanie chudobných. Pod titulom: štát je zlý vlastník „predávali“ sa fabriky, firmy a majetky za symbolické ceny. Zaujímavé, že aj do rúk iných štátov. Nehľadali a neriešili sa problémy v riadení, v ich nekvalifikovanom manažmente a nehospodárnom nakladaní s majetkom, ale zneužívalo sa ich nezodpovedné šafárenie na presadenie svojich skupinových, straníckych, koaličných a individuálnych vlastníckych záujmov. (Trvá to do súčasnosti!)
    Jednoducho povedané, mení sa situácia v štáte i vo svete. Zatiaľ sme nepreukázali schopnosť kvalitne sa adaptovať na nové systémy. Takto, krátko a azda aj zjednodušene možno hodnotiť situáciu, ktorá nastala po roku 1989 a najmä po vzniku samostatných štátov bývalej československej federácie.

    Ústavné základy slovenskej štátnosti

    Ústava SR z roku 1992 upravila základné vzťahy štátoprávneho charakteru, vzťahy k  občanom, k národnostným menšinám; ústava upravila mocenské postavenie štátnych orgánov (Národnej rady SR, vlády) ako orgánov splnomocnených občanmi na výkon svojej občianskej suverenity. Občan sa stal zdrojom štátnej moci; nie jednotlivci, politici a politické strany. Ako to však vyzerá v praxi? Život spravidla má inú podobu ako je modelovaný a upravený v ústave a v zákonoch. Politici by však mali urobiť všetko pre to, aby sa život občanov približoval k ideálom, k princípom a potrebám ľudí. Mnohí si pamätajú na novembrové dni osemdesiatych rokov. Jednoducho povedané: národ, občania sa prebudili; prejavili túžbu po slobode; verili v lepšiu budúcnosť, dôstojný život v slobodnej vlasti. Boli to ideály, ktoré driemali v duši národa i jednotlivca.
    Po voľbách roku 1990 sme dúfali, že moc „vlády“, ktorú jej delegovali občania, bude slúžiť ľudu. Nie jednotlivcom, ktorí pod titulom (deformovanej) demokracie a slobody prekračovali a prekračujú svoje „splnomocnenia“ a ignorujú (aj vedome) sľuby dané občanom. (Česť výnimkám.) Prežili sme a prežívame ako štát, národ, občania mnoho sklamaní a peripetií: sme svedkami politických rozporov aj v koaličnom i opozičnom zoskupení, hašterení, nekultúrnosti, chamtivosti, závisti a nenávisti, obáv o budúcnosť, o základné sociálne istoty i pokusov o prekonanie deformácií demokracie.
    Dosiaľ sa u nás nevykryštalizoval prijateľný charakter politických strán, koaličných rád, samotnej opozície a vzťahy k zákonodarnému zboru i k jeho charakteru. To všetko sa premieta do činnosti Národnej rady SR, vlády a iných orgánov v celej vertikále štátnej moci. Permanentné nepremyslené organizačné zmeny v štátnej správe, jej politizácii, v orgánoch súdnictva, prokuratúry, vytváranie osobitných súdov a špeciálneho prokurátora, nekvalifikovaná legislatíva, novelizácia a rekodifikácia trestno-právnych zákonov, implantovanie inštitútov z iných právnych systémov (agent, korunný svedok, trikrát a dosť a iné) vnášajú do systému nášho zákonodarstva a praxe nejasnosti, pochybnosti a obavy zo zneužitia práva, využívania a zneužívania osôb pochybného charakteru pre usvedčenie obvinených, a to za cenu liberalizácie postupu voči nim neprinášajú poriadok, istoty a stabilitu. Opomína sa, že spravodlivosť a pravda sa majú dokazovať a konštatovať prostriedkami a spôsobmi, ktoré sú typické pre mravnú a usporiadanú spoločnosť, pre demokratický a ústavný štát.
    Z toho, čo som uviedol, možno urobiť zovšeobecnenie vychádzajúce z notoricky známych javov pretrvávajúcich viac rokov, bez ich efektívneho riešenia.

    Stav a príprava na vstup do EÚ

    Viac ako desaťročný vývoj samostatnej Slovenskej republiky v nových ekonomických podmienkach a integračných a globalizačných tendenciách vyvoláva potrebu uvažovať o ústavných podmienkach začlenenia SR do Európskej únie. Do spoločenstva, ktoré bude prínosom pre našu republiku i pre spoločenstvo ako celok. Doterajšie rokovania a ich výsledky nie sú zatiaľ presvedčivým dôkazom, že pôjde o také usporiadanie, ktoré zaručí existenciu a aplikáciu univerzálne deklarovaných prirodzenoprávnych demokratických princípov. Zatiaľ sa nepodarilo uzavrieť preambulu euroústavy, v ktorej by o. i. podľa niektorých politikov mal byť zakotvený Boh, ktorý by bol prijateľný európskymi štátmi a v nich žijúcimi občanmi. Preambula, ako je známe, nie je záväzná. Má však hlboký duchovný, kultúrny, historický, aktuálny interpretačný i anticipačný zmysel a celkový hodnotový význam pre spoločenstvo. Má význam zjednocujúci, v zmysle humanisticko-demokratických, etických a mravných hodnôt a záujmov. Kapitál nie je „boh“. Je to len jedna z foriem vlastníctva a forma komponentov spoločenskej štruktúry v širokom spektre dimenzií, v ktorých sa to napokon vždy začína, pokračuje a končí u človeka (aj v negatívnom zmysle). Preto Slovenská republika, jej reprezentácia a občania nestoja už pred otázkou či vstúpiť do Európskej únie, ale pred otázkou, v akej forme, za akých ústavných podmienok, s akými perspektívami. Každé spájanie síl predpokladá ekonomicky a sociálny synergický výsledok – efekt. Také úvahy sú prirodzené, logické na obidvoch stranách. S iným zámerom akékoľvek spojenie nemá význam.
    Vývoj a stav slovenskej spoločnosti, v ktorej sa triedne rozvrstvenie zmenilo na sociálne skupiny: bohatých, stred a chudobných sa postupne redukuje na sociálnu vrstvu bohatých a chudobných, znepokojuje aj samotných politikov. Zatiaľ sa však nedarí prekonať tento proces a fenomén okrem iného aj pod vplyvom reforiem, ktoré vláda dogmaticky odôvodňuje len programovým vyhlásením vlády. Bez reflexie v zmenenej, aktuálnej situácii, bez poznania alebo uznania aj extrémne negatívnych dôsledkov na občanov, na ich sociálne životné podmienky. Vo vláde SR sú síce členovia aj z kresťanského demokratického hnutia, ale necítiť ich vplyv na silné pseudoliberalistické tendencie v ekonomickej oblasti. Neberú ohľad na myšlienky sociálnej kresťanskej doktríny, encykliky a iné dokumenty.

    Akou cestou do EÚ?

    Vstup do Európskej únie, proces všestrannej prípravy na dôstojné partnerstvo v staronovom spoločenstve nás priam provokuje k tomu, aby sme sa zamysleli nad naším potencionálom, racionálnymi predstavami, požiadavkami kvalitných štátoprávnych vzťahov a reálnych perspektív našej republiky i Európskej únie ako celku. Je logické, že príprava na ústavné začlenenie do EÚ kladie na nás, na naše kompetentné orgány nemalé nároky. Ide o fundamentálnu reformu, či prestavbu aj nášho štátneho mechanizmu, reorganizáciu štátnych štruktúr, politického, ekonomického, sociálneho a kultúrno-duchovného systému. To nebude len mechanický proces pričlenenia sa k existujúcemu a dotvárajúcemu sa spoločenstvu. Ak dosiaľ nedošlo v našej republike k rekonštrukcii orgánov vlády, ministerstiev, iných ústredných orgánov štátnej správy, selekcii novovzniknutých orgánov (štátnych i neštátnych), usporiadaniu systémov založených na ich skutočnej potrebe, usporiadaní ich racionálnej vnútornej štruktúry, personálnej vybavenosti na základe odbornej spôsobilosti, ekonomickej (finančnej) úspornosti, ťažko možno synchrónne vstupovať do väzieb za našimi štátnymi hranicami.
    Slovenská republika je štát demokratický, zvrchovaný, právny, dodávam – sociálny. Preto je priliehavejšie hovoriť o takom pluralitnom spoločenskom systéme, ktorého ekonomickým základom je hospodárstvo, v ktorom dominantným faktorom nie je kapitál, ale človek – občan. Hospodársky systém nie je len kapitál a hmotné, či peňažné prostriedky. Sú to aj vzťahy viažuce ľudí navzájom, viažuce ľudí z diferencovaných societ a všetkých ostatných systémov. Človek nie je len hodnotou patriacou do politického, kultúrneho a sociálneho systému. Bez človeka nemôže vznikať a rozvíjať sa kapitál, ekonomika a spoločenská prosperita. Ak pristúpime na myšlienku dominantnosti človeka – občana v priereze všetkých systémov modernej, humánnej, usporiadanej spoločnosti a moderného štátu, tak tým akceptujeme aj fundamentálne prirodzenoprávne princípy transformované aj do humánneho právneho systému cez ústavu, zákony a inštitúcie slúžiace občanom a spoločnosti. Takéto chápanie charakteristiky spoločnosti ma privádza k myšlienke, že nám nejde o tradičnú kapitalistickú spoločnosť, ale o kapitál, ktorý v systémoch spoločnosti a štátu produkuje (zásluhou ľudí), prosperitu všetkých a každého. Len tak sa dopracujeme a prepracujeme k modelu, ktorý bude charakterizovať sociálny, solidárny, spravodlivý, demokratický, kultúrny, mravný, moderný, celoštátny, európsky a svetový model, poriadok, systém a subsystém. Nový európsky svetový poriadok. V tejto zložitej charakteristike je jednotiacim princípom demokracia.
    O tom, čo je demokracia sa pohovorilo a popísalo mnoho, mnoho traktátov. Ale prax často a spravidla ignoruje súnaležitosti tohto pojmu. Také jeho atribúty ako sú: princíp rovnosti, rovnoprávnosti, rovnocennosti, spravodlivosti, slobody, pravdy, kooperácie, ochrany a bezpečnosti občanov, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, suverenity človeka – občana i národného štátu a štátu vôbec, ústavnosti a zákonnosti.
    Tieto a ešte aj ďalšie princípy a hodnoty by mali byť v definícii aj európskeho spoločenstva. Sú conditio sine qua non; majú byť konštrukciou euroústavy. Len tak bude možné deklarovať, že je to spoločenstvo rovnoprávnych a rovnocenných národných štátov. Lebo štáty vstupujú do spoločenstva ako rovnoprávne subjekty medzinárodného práva, ako subjekty akejkoľvek zmluvy. Rozdielne počty obyvateľov jednotlivých štátov by sa mali korigovať inými zásadami, metodikami tvorby a redistribúcie finančných prostriedkov. To je možné len vtedy, ak sa vytvorí parlament, ktorý vylúči nerovnosť, nerovnoprávnosť a tým aj diskrimináciu menších štátov, a tak aj diskrimináciu občanov týchto štátov i občanov Európskej únie; mali by totiž rozdielne faktické postavenie.
    Ešte je čas rokovať, upozorňovať, žiadať, predkladať požiadavky a formulovať princípy, ktoré uznáva každý demokratický štát i demokraticky a spravodlivo zmýšľajúci politici a reprezentanti každého štátu – veľkého, stredného i malého.

    Inovácia demokracie aj po vstupe SR do EÚ

    Inovácia demokracie v najbližšej etape predpokladá:
   I. takú zmenu Ústavy, ktorá vyjadrí demokratickú a pritom reálnu anticipáciu vývoja v duchu ďalších návrhov v celom ústavnom systéme a štátnych štruktúrach;
   II. zmenu úpravy postavenia všetkých subjektov politického systému;
   III. novú definíciu štátu a jeho funkcií;
   IV. novú úpravu volebného systému racionálne obmedzujúcu postavenie politických strán a súčasne akceptujúcu občianske subjekty, združenia a pod.;
   V. úpravu ochrany a inštitucionálnu garanciu ľudských práv a slobôd;
   VI. novú sústavu súdnictva, jeho poslania, funkcií, personálneho substrátu, založeného na rigoróznom výbere sudcov a ostatných pracovníkov; to platí aj o ústavnom súde;
   VII. ústavné vyjadrenie kompetencie a postavenia prokuratúry ako orgánu dozoru nad vyšetrovaním, nad dodržiavaním ľudských práv a slobôd, nad výkonom trestu odňatia slobody atď.;
   VIII. prehodnotiť postavenie a kompetencie ochrany ľudských práv a slobôd (ombudsmana) a zaradiť ho v duchu jeho poslania do logického vzťahu najvyšších orgánov štátnej moci so zvýšením jeho kompetencií;
   IX. zmeniť sieť bankových subjektov;
   X. vytvoriť nový systém poisťovníctva a zdravotníckych služieb založených na bezplatnom zdravotnom poistení.

    Takéto ústavné zmeny by sa mali premietnuť v praxi nasledovne:
   1. volebná prax založená na nových princípoch voľby do parlamentu by mala obmedziť výlučný stranícky princíp; zákon o voľbách do parlamentu by mal umožniť občianskym združeniam participáciu na navrhovaní kandidátov na funkcie poslancov;
   2. parlament Slovenskej republiky by mal podstatne znížiť počet poslancov (maximálny počet 110 až 120 členov – poslancov);
   3. počet ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej správy zredukovať na 10 – 15 ministerstiev a cca 5 - 7 iných ústredných orgánov štátnej správy; tento postup možno dosiahnuť jednak spájaním niektorých ministerstiev, jednak ich zrušením v dôsledku privatizácie a deetatizácie a presunu kompetencií na orgány územnej samosprávy i do EÚ;
   4. „vedenie vlády sústrediť len na predsedu a dvoch podpredsedov, ktorí by mali súčasne vo svojej pôsobnosti aj ministerstvá (netreba hypertrofiu podpredsedov);
   5. zmeniť, skvalitniť aparát vlády i parlamentu; vylúčiť zo štruktúry funkcie generálnych riaditeľov, riaditeľov sekcií, odborov, vedúcich oddelení; postačoval by prezidiálny šéf – riaditeľ a vedúci oddelení; znížili by sa náklady na platy, obslužný personál, materiálne náklady, vrátane vozového parku a iné.; zvážiť tiež existenciu asistentov poslancov;
   6. na funkciu zástupcov ministrov (štátnych tajomníkov, resp. námestníkov) dosadzovať odborníkov a nie zástupcov politických strán (o miesta členov vlády by sa mali uchádzať a etablovať členovia tých strán a občianskych združení, ktoré dosiahli najvyšší počet mandátov; aparáty mocenských orgánov by mali byť apolitické),
   7. v sústave orgánov štátnej správy sa žiada zrušiť krajské (okresné) úrady, znížiť počet administratívy aj na orgánoch územnej samosprávy;
   8. v štátnych orgánoch i orgánoch územnej samosprávy dôsledne aplikovať princíp hospodárnosti, účelnosti, efektivity a odbornosti, ktorých kontrolu by vykonával Najvyšší kontrolný úrad;
   9. v zahraničnej politike upraviť účel, efektívnosť a vôbec kritériá oficiálnych ciest; to sa týka aj recipročných zahraničných návštev; každodenné návštevy nie sú efektívne;
   10. v zákonodarstve upraviť podmienky na investovanie, podporu podnikateľských činností a vytvoriť nový daňový systém, ktorý by mal zaznamenať základnú reformu daní s klesajúcou tendenciou; súčasne by mal zasiahnuť reálne potreby a úspory v štátnej správe;
   11. moderná výpočtová a elektronická technika zabezpečí tie činnosti aparátu, ktoré boli azda náročné na mechanické práce personálu; to vyžaduje aj zjednodušenie všetkých agend na princípe potrieb a efektivity riadenia a kontroly.

    Tu sme pri základnej praktickej otázke demokracie. Na túto tému sa v histórii toho popísalo veľmi mnoho. Známe sú výroky politikov, filozofov, politológov. V zovšeobecnení možno povedať, že demokracia je vláda ľudu, vláda občanov. Ale ako, akým spôsobom, to je už otázka iná a ťažko zodpovedateľná. Zas môžeme povedať, že je to forma moci uplatňovaná občanmi vybranými demokratickými prostriedkami (voľbami). Realizácia týchto záverov a námetov vytvára reálne predpoklady nielen pre sformovanie, ale aj fungovanie právneho a demokratického slovenského štátu, ktorý ako moderný model predpokladá:
   a) kvalitnú ústavu; rešpektovanie princípu ústavnosti a zákonnosti, princípov zvrchovanosti ústavy v praxi všetkých orgánov štátu;
   b) kvalitné zákony a iné právne normy; ich relatívnu stabilitu;
   c) kvalitný štátny mechanizmus – verejnú moc, ktorá je schopná aplikovať právo kvalitne v duchu princípu ústavnosti (vláda, súdy, iné orgány);
   d) kvalitný politický systém, ktorý je základom tvorby práva a jeho aplikácie (demokracia to nie je len diskusia, to je demokratické usporiadanie štátu v záujme občana a jeho postavenia, to sú aj demokratické, nepodplatiteľné orgány ochrany práv a slobôd občanov a iných zákonných záujmov, a to vyžaduje nezávislé, odborné a mravne vysoko erudované nekompromisné súdy);
   e) včasnú, neodkladnú realizáciu práva, rozhodnutí ústavného súdu, všeobecných súdov a ostatných štátnych orgánov (obídenie tohto princípu by malo byť sankcionovateľné);
   f) úctu k právu zo strany orgánov i občanov; vylúčenie právneho pragmatizmu, nihilizmu a „bezvedomia“;
   g) kvalitné právne vedomie vychádzajúce z ústavy, medzinárodných zmlúv akceptovaných SR a vedomia demokratickej štátnosti.

    Tieto princípy, či celkovú charakteristiku nepredkladáme ako niečo absolútne, statické a nemenné. Čo nakoniec ľudské, či spoločenské je absolútne? Ak by sme totiž trvali na týchto definičných znakoch v dogmatickej optike, ťažko by sme našli čo len jeden jediný právny štát. Princípy, idey a ideály, resp. motívy sú aj na to, aby sme túžili po ich dosiahnutí a po približovaní sa k nim. To je podstata veci, to je zmysel poznať model demokratického ústavného, či právneho štátu.
    Právny štát to nie je len dobrá ústava, zákonodarstvo a právny systém vôbec. To sú ale fundamentálne podmienky a predpoklady usporiadaného štátu a spoločnosti. Za tým nasleduje včasná, objektívna aplikácia právnych noriem podľa princípu ústavnosti a zákonnosti a včasná realizácia rozhodnutí súdov a iných orgánov. A to je už sféra režimu fungovania štátu, režimu práce štátnych orgánov. Prejav demokracie v praxi.
    Charakteristika štátu nezávisí len od kvality zákonodarstva, ale a najmä od kvality práce štátnych orgánov a ich demokratického, humanistického a mravného vzťahu k občanom v praktickom občianskom živote.

    Demokracia v štáte pre občanov

    Demokracia je forma a kvalita vzťahu štátu, štátnych orgánov k občanovi, ako nositeľovi a zdroju štátnej moci. Je to model, systém prostriedkov a metód demokraticky uplatňovaných v záujme občanov, ich usporiadaného a prosperujúceho života. Poznáme aj iné výroky. Napríklad: demokracia je najhoršia forma vlády, s výnimkou všetkých ostatných foriem vlády, ktoré už boli odskúšané.
    Ako je to teda s demokraciou a právom našej doby? Demokracia sa zvykne stavať do protikladu k tyranii a diktatúre. Malo by to byť neporovnateľné a podstatne lepšie ako tyrania a diktatúra. A tak to iste aj je. Ale je všetko v poriadku? Myslíme si, že ani zďaleka to tak nie je. Známa je demokracia z prvej Česko-slovenskej republiky, z obdobia socializmu i z posledného desaťročia. Aj forma demokracie našej doby má množstvo chýb, deformácii a vážnych nedostatkov, ktoré sa prejavujú na živote občanov. Na ich životnej úrovni. Na platoch, sociálnych a zdravotných pomeroch atď. Čo s tým? Jednoducho by bolo možné povedať, že nedostatky demokracie možno odstrániť len skutočnou demokraciou, odstránením „totality demokracie“.
    Ústava SR deklaruje fundamentálny princíp moci slovami: „Moc štátu pochádza od občanov“. Tak teda, aký je tu problém? Najmä v tom, že štát nie je sám o sebe rozhodujúci a v poradí prvý. V politickom systéme pôsobia politické strany a iné subjekty. Každá z nich má záujem na politickej, štátnej a ekonomickej moci. Kto organizuje voľby do parlamentu? Politické strany, ale aj existujúci štát. Predvolebné stretnutia, celá kampaň predstiera záujem o občana, presnejšie však ide o jeho hlas. A ak občan nezistí podstatu politiky určitej politickej strany, volí omylom. Potom ho zastupuje ten, kto vstúpil do politiky a do štátnych orgánov (parlamentu i vlády) vo svojom záujme; ten, ktorý občana berie ako vedľajší produkt. A môžeme hodnoverne povedať, že aký je parlament, taká je vláda a také je súdnictvo. A napokon: štát je taký, aký je parlament, vláda a aké je súdnictvo. Nakoniec, aké sú výsledky volieb, taká je demokracia. Od parlamentu, od jeho kvality, zodpovednosti, schopnosti závisí zákonodarstvo, kreovanie vlády, konštituovanie súdnictva. Nech tieto skutočnosti meníme akokoľvek v ich poradí, vždy sa stretneme na tom istom mieste. Nezabúdajme, že stále žije a bujnie byrokracia. Je nezničiteľný fenomén. Ten existuje a silnie sám pre seba. Preto sú enormné výdavky na štátnu správu, na množstvo ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej správy (aj bruselskú administratívu).
    Už sme povedali, že neduhy demokracie možno vyliečiť len skutočnou demokraciou. Čo to ale znamená v praxi? Zmenu politického systému? A kto to má v rukách? Politici, politický systém, byrokracia. Prečo by šli modernými demokratickými metódami proti sebe? Konkrétne by to znamenalo nový kvalitný volebný systém, nový zákon o výkonnej moci, o štruktúre štátnych orgánoch, o kontrole, o súdnictve a iných orgánoch ochrany občianskych práv a slobôd. Len tak sa z ideálu, postulátu a princípu ústavy o tom, že občan je zdrojom štátnej moci, že štátna moc pochádza od občanov, stane realita. Ale to je revolúcia v myslení o politickej i štátnej moci.
    Ak dôjde v histórii ľudstva k takýmto revolučným, kvalitatívnym zmenám, potom bude možné vyhlásiť, že demokratický, právny štát, vláda, parlament naozaj slúžia občanom. Zatiaľ je to budúcnosť. To v podstate mutatis mutandi platí aj o územnej samospráve a o jej orgánoch. Občania volia aj samosprávne orgány; oni len delegujú týmto orgánom svoju moc, splnomocňujú ich, aby v ich mene a záujme konali (v duchu ústavy a zákonov). Potom a len potom demokracia naplní svojím obsahom štátne a samosprávne štruktúry. Štát sa stane nielen formálne právny, ale demokratický aj svojím obsahom a praxou, režimom. Taký, aby dobre, demokraticky a humanisticky slúžil ľuďom – občanom.

    Na záver

    Štát je produktom volieb

    Štát vzniká z vôle občanov, z vôle spoločnosti. Je produktom slobodných, demokratických volieb a na ne nadväzujúcich ústavných a zákonných aktov konštituujúcich vertikálnu i horizontálnu štátnu sústavu (orgánov). Od štátu (parlament, vláda, orgány štátnej správy, súdy a iné orgány) sa vyžaduje a očakáva taká služba a činnosť, ktorá zabezpečí občanom usporiadané, súčasne stabilné a vývojaschopné spoločenské podmienky, v ktorých občan môže pracovať a žiť na dôstojnej úrovni. Pritom od štátu nevyžaduje normatívnu úpravu každého jeho kroku, ale zákonnú úpravu a garanciu základných podmienok svojej osobnej autonómnosti, práv, slobôd a ich ochrany. Občan má na to prirodzené, nescudziteľné a neodňateľné právo.
    Ak štát neplní svoje poslanie, svoje povinnosti, nechráni a negarantuje občianske práva a slobody, byrokratizuje nad nevyhnutnú mieru, stráca nielen autoritu, ale aj opodstatnenie svojej existencie v  danej personálnej i štrukturálnej podobe. Východiskom z takejto situácie sú buď riadne voľby, alebo dokonca aj voľby mimoriadne (predčasné).
    Popri štáte, v racionálnej deľbe kompetencií a zodpovednosti si občania volia aj orgány územnej samosprávy. Tieto vznikajú rovnako ako štátne orgány na princípoch slobodných a demokratických volieb (čl. 69 ods. 2 - 6 Ústavy). Tak vznikajú vlastne dve demokratické sústavy, ktoré nestoja proti sebe; fungujú jednak v autonómnej pozícií, ale súčasne aj v rozumnej kooperácii, založenej a určenej ústavnou a zákonnou reguláciou.
    Základný rozdiel medzi štátom (štátnymi orgánmi) a samosprávou je v priamom i nepriamom vzťahu občanov k týmto sústavám, v určenom rozsahu i obsahu kompetencií a funkcií vykonávaných na určitom teritóriu. Štát svoje poslanie, funkcie, úlohy a povinnosti vykonáva na území celej republiky. Samospráva svoje úlohy plní na teritóriu určenom hranicami obce, miest a vyšších územných celkov. V jednom i druhom prípade sú tieto kompetencie a úlohy vyznačené ústavou a zákonmi.
    Medzi týmito dvomi sústavami neexistuje vzťah kontradiktórnosti, podriadenosti a nadriadenosti. Sú autonómne. Štát je však v postavení kontrolného orgánu len vtedy, ak ide o preskúmanie zákonnosti a ústavnosti niektorých aktov samosprávy. Štát z toho titulu má aj postavenie mocenského a retribučného orgánu vo veciach, ktoré mu zveruje ústava a iné zákony (čl. 67).

    Štát pochádza od občanov na to, aby im slúžil

    Ešte zopakujme, že štát pochádza od občanov. Má ambície plniť len tie funkcie, bez ktorých nemôže existovať usporiadaná spoločnosť. Sú to najmä strategické, perspektívne úlohy, naplnením ktorých sa zabezpečuje rozvoj spoločnosti na demokratických princípoch a takých trhových zásadách, ktoré neignorujú sociálnu a enviromentálnu stránku života spoločnosti. Tieto úlohy, či funkcie nemôže plniť pre celú spoločnosť samospráva.
    Z toho vymedzenia rozsahu činnosti štátu a samosprávy vyplývajú najmä nasledovné princípy:
   1. princíp výlučnosti štátu v existenčných strategicko-koncepčných otázkach celospoločenského významu a dosahu (inkluzíve medzinárodných vzťahov EÚ a NATO);
   2. princíp prioritného pôsobenia územnej samosprávy v otázkach správy verejných vecí na území obcí, miest a regiónov, určených zákonmi;
   3. princíp spolupráce a súdnej kontroly aktov územnej samosprávy v rozsahu a spôsobom určeným zákonom;
   4. princíp demokratických metód práce štátnych i územnosprávnych orgánov, zjednodušovania administratívy a byrokracie;
   5. princíp finálnej kontroly zákonnosti a ústavnosti kompetentnými štátnymi orgánmi (prokuratúra, súdy, ústavný súd, najvyšší kontrolný úrad).

    Aj tieto princípy dokumentujú princíp súnaležitosti obidvoch sústav moci. Občania volia štátne orgány a rovnako tak volia na základe Ústavy a zákonov aj orgány územnej samosprávy. A táto realita pomáha stierať eventuálne protirečivé vzťahy medzi štátom a samosprávou. Obe sa majú kreovať, existovať a pôsobiť demokraticky a v záujme občanov. To je východiskový i cieľový princíp a imperatív platný tak pre štát, ako aj pre samosprávu.

    Národná a štátna identita

    V súčasnosti sa priam žiada vrátiť k otázke národnej a štátnej identity. To z toho dôvodu, že pri politických a mocenských, či aj ekonomických ambíciách veľkých krajín, štátov združených v Európskej únii sa otvárajú viaceré problémy. Spomenieme len jeden, ten najzákladnejší. Aké to má byť v budúcnosti spoločenstvo? Nesmelo zaznievajú hlasy, že budúca Európa by mala byť kontinent jednotného spoločensko-štátneho útvaru. Ale ako sa vysporiadať s historickým fenoménom, ktorý zatiaľ neodišiel zo scény: t. j. identifikáciou národov a etník? Najnovšie sa k tejto otázke ozvali hlasy politikov najsilnejších európskych štátov – Francúzska a Nemecka. V súčasnosti sa bazíruje buď na národno-štátnom, alebo celoeurópskom princípe.
    Podľa našej mienky, občan má svoju príslušnosť („identifikačnú kartu“) k určitej entite, k národu. Nemožno mu ju upierať pod egidou neobmedzenej demokracie, eurobčianstva, či svetoobčianstva. Nihilizovať a diskriminovať tak jeho prirodzené, občianske práva a slobody. Občan je človek, ktorý aj etnicky niekde patrí. Príslušník národa žije v spoločenstve ľudí rozmanitých národnostných, rasových a iných charakteristík. V tomto zmysle je pojem občan širší ako príslušník národa a národnostných menšín. Ale nemožno pripustiť sofistické nezmyselnosti formulované v otázke, čo je skôr: človek, Slovák, Maďar, občan?! Aj Ústava Slovenskej republiky zakotvuje princíp rovnosti každého, bez ohľadu na akékoľvek biologické alebo duchovné, náboženské, filozofické, somatické a iné hľadiská. Ani jeden z uvádzaných pojmov nemôže a nesmie diskriminovať ľudskú hodnotu a prirodzenú biologicko-duchovnú podstatu človeka. Len tak sa v budúcnosti môže stať Slovák, občan Slovenskej republiky, príslušníkom – občanom európskeho spoločenstva.
    Uvádzané hodnoty človeka, jeho politické a iné zaraďovanie do istých societ by nemalo byť na ujmu tých procesov, ktoré mu majú slúžiť pre jeho sociálny a duchovno-kultúrny rozvoj. Nemôžeme pripustiť ľudské, národné, etnické a iné rezervácie.

    Aká je podstata štátu Slovenskej republiky

    Slovenská spoločnosť je dynamická, v mnohom rozporná a permanentne sa meniaca množina rozmanitých ľudských subjektov. Rozmanitých vekom, pohlavím, sociálne, vzdelanostne, profesionálne, konfesionálne, svetonázorovo, príslušnosťou k národnostiam, k národnosti, záujmami, farbou pleti, politickou príslušnosťou a ešte aj inak.
    Každý človek patrí do určitej skupiny. Nie každý je však identifikovateľný podľa uvedených kritérií.
    V období pred rokom 1989 hlavným rozlišovacím kritériom bola príslušnosť k sociálnej skupine (triede). K robotníckej triede ako vedúcemu subjektu v spoločnosti i v štáte, k roľníckej, neskôr družstevno-roľníckej a napokon k tzv. pracujúcej inteligencii (ktorá nebola považovaná za triedu, ale za skupinu). Z takejto umelo (i diskriminačne) diferencovanej spoločnosti vyplynula aj sociálno-triedna podstata štátu, v ktorej dominovala robotnícka trieda.
    Naším zámerom je poukázať na esenciálne komponenty socialistického štátu a porovnať tieto rozdiely v definíciách moderného štátu.
    Ak sa socialistický štát definoval najskôr ako štát diktatúry proletariátu a neskôr ako všeľudový socialistický štát, tak dnes máme isté problémy definovať Slovenskú republiku ako štát demokratický. Vychádzajme pritom z charakteristiky aktuálnej spoločnosti. Slovenská spoločnosť nie je sociálny monolit.
    Na prvý pohľad vidíme absenciu delenia spoločnosti na triedy. Okrem iného to vyplýva aj z nových spoločenských – vlastníckych vzťahov. I keď aj dnes sa stretávame s členením spoločnosti na báze majetkových a sociálnych pomerov (bohatí, veľmi bohatí, chudobní, nemajetní, bezdomovci, nezamestnaní, stredná vrstva a pod.).
    V novej sociologickej a politologickej optike, použitej na určitú diagnostiku, vyraďuje sa akýkoľvek fenomén priorizácie a dominancie vybraného subjektu. Ale zatiaľ len formálno-právne. Realita je iná. Bohatí, kapitál vôbec, má svoje faktické uprednostnenie. Kto má kapitál – má moc. Nielen ekonomickú, ale spravidla aj politickú. Buď priamo, alebo ako pozadie a subjekt diktujúci aj orgánom moci. To sa prejavuje najmä v predvolebnom, ale aj neskoršom období v pôsobení štátnych orgánov.
    Môžeme s uspokojením konštatovať, že v Ústave slovenskej republiky sa neocitá žiadna sociálna skupina, ani strana v pozícii vedúceho subjektu, vstupujúceho relevantne a legálne do procesov v politickom, ekonomickom alebo inom procese. (Výnimku tvorí Koaličná rada, ktorá má ambície napodobňovať vedúcu silu s nepísaným právom rozhodovať o zásadných otázkach, vecne patriacich len a len parlamentu alebo vláde.) Ústavne by to mal byť občan a ním vytvorený parlament, ktorý predstavuje prirodzený zdroj – prameň štátnej moci, vyvierajúci z prirodzenej entity človeka. „Štátna moc pochádza od občana“, nie od tried, skupín vyvolených, alebo od politických strán a hnutí, či ich orgánov. Citovaný ústavný princíp vyzdvihuje aj ďalší pilier, zakotvujúci rovnosť občanov! Pominula doba štátostrany a politicko-mocenského režimu, nadradeného aj najvyšším orgánom štátnej moci.
    Týmto konštatovaním, poznaním a uznaním podstaty moci v štáte a spoločnosti môžeme prikročiť k charakteristike nášho štátu.
    Ústava Slovenskej republiky definuje Slovenskú republiku ako „zvrchovaný, demokratický a právny štát“. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že odpoveď na našu základnú otázku je už známa. Azda áno, ale len čiastočne. Možno pojmom „demokratický“ vystačiť? Len pri veľmi extenzívnom a liberálnom výklade. Pojem demokratický síce vyjadruje jeho znak, vlastnosť, ale už menej spôsob jeho fungovania cez orgány štátnej moci a štátnej správy; nie je teda pojmovou zložkou jeho podstaty v celej šírke. Máme na mysli podstatu javu, ktorá spočíva v jeho charaktere, kvalite, spôsobe jeho vzniku, zrodu, v zmysle, funkciách, úlohách a tak v konečnom dôsledku v praktickom vzťahu štátu a jeho orgánov k občanovi ako svojmu mandátarovi. Štát i jeho charakter závisí od občana, od jeho hlasu, súhlasu a od jeho „príkazov“, splnomocnenia ako má konať v jeho záujme. Keďže štát a jeho moc pochádza od občanov, tak jeho podstata je univerzálna v tom, že je občianska, bez ohľadu na iné kritériá. V tomto zmysle je demokratická. To je ale len jeden z predpokladov moci všetkých občanov. Vnútorný mechanizmus jej realizácie je zložitý a často odporujúci pojmu demokratický.
    Štátna moc je dominantným a určujúcim znakom štátu, základ ktorého spočíva v neodňateľných, prirodzených právach každého človeka spoločenstva inkorporovaných do jeho ľudskej entity a identity. Stále na okraji záujmu vedy i praxe ostáva režim štátu, ktorý sa často dostáva do hlbokého rozporu so všeobecnou definíciou konkrétneho štátu a spoločnosti.

    Slovenská republika – štát národný a i občiansky

    Z tohto hľadiska, podľa nášho názoru, sa Slovenská republika môže javiť raz ako štát národný a inokedy ako štát občiansky. Alebo správnejšie a dôsledne podľa ústavy: „Slovenská republika je suverénny, demokratický a právny štát“, ktorý vznikol z vôle slovenského národa, ako zvrchovaného subjektu nadaného prirodzeným a neodňateľným právom vytvoriť svoj vlastný národný štát. Do spoločenstva tohto štátu (už pri jeho zrode) prizýva k moci do štátnych i do samosprávnych orgánov všetky národnostné menšiny žijúce na území republiky, ktoré sa hlásia k tomuto štátu ako jeho občania.
    V slávnostnom prísľube a vyhlásení v Preambule Ústavy Slovenskej republiky národ pozýva (a vyzýva) všetkých k prijatiu ústavy národného štátu, ktorá okrem iného bezvýhradne garantuje ústavné i zákonné práva vytvorené na princípe rovnosti, rovnocennosti a rovnoprávnosti pre všetkých, bez ohľadu na národnosť, farbu pleti, rasu, vierovyznania, vzdelanie a sociálny pôvod.
    Slovenská republika, ako národný štát, ctí svojou Ústavou demokraciu, humanistické princípy, občiansky charakter spoločnosti, morálku a kultúru svojich predkov, historické tradície a idey mierovej koexistencie a budúcnosti slobodného života človeka – občana.
    Aj z tohto exkurzu možno vyvodiť a podčiarknuť podstatu a charakter slovenského štátu. Slovenská republika vznikla na základe podnetu slovenskej reprezentácie po zániku ČSFR. Neboli to podnety reprezentácie menšín ani iných politických či sociálnych skupín. To je neodškriepiteľná realita. Je na chválu národa, že bez výhrad prijímal Ústavu spoločne s reprezentantmi národnostných menšín. Tento demokratický a tak aj občiansky počin deklaruje Ústava v celej II. Hlave Ústavy, upravujúcej Základné práva a slobody pre všetkých, bez akýchkoľvek výhrad, či obmedzení.
    Z týchto dôvodov nevidím nijaký racionálny dôvod na spory o tom, či Slovenská republika je národný, alebo občiansky štát. Obidva princípy sú v jeho podstate obsiahnuté. Ide teraz len o to, aby sa zachovala aj historická postupnosť jeho zrodu; vzápätí, či súčasne sa spájajú národné, menšinové a tak aj občianske princípy a charakteristiky.
    Každý z nás sa rodí do ľudskej spoločnosti, spravidla do rodiny, ktorá vyznáva svoju národnosť, a má aj svoje prirodzené, ústavné i zákonne priznané občianske práva a slobody. Z toho dôvodu je sporné členenie spoločnosti len na národnom, etnickom, alebo len občianskom základe. Občan môže byť Slovák, Maďar, Čech, Rusín, Ukrajinec, Poliak, Nemec atď. Ale rovnako tak možno povedať, že Slovák, či iný, je občanom SR. Jedno bez druhého je neúplné; človeka chápeme v jeho širokej demokratickej, humanistickej, duchovnej, kultúrnej a etnickej podstate.
    Príslušnosť k národu nevylučuje príslušnosť aj k občianskej spoločnosti. Občianska spoločnosť nemôže vylúčiť príslušnosť k národu, národnosti, k etnickej a inej societe, minorite. To zakotvuje aj Ústava SR (pozri čl. 12 Ústavy). Z tohto hľadiska každý, kto je občanom SR, vytvára slovenskú občiansku spoločnosť, nad ktorou má štát v zmysle Ústavy „ochrannú ruku“.
    Hlavný zmysel, účel a poslanie štátu je slúžiť tým subjektom, ktoré si ho pre svoje potreby zriadili. Štát má slúžiť pre zabezpečenie usporiadania spoločnosti, pre právne usporiadanie a rešpektovanie tých vzťahov, ktoré sú nevyhnutné pre riadene fungovanie nielen štátu, ale aj iných spoločenských štruktúr; má slúžiť ochrane občanov, ich zákonných záujmov pred akýmikoľvek nezákonnými a inými nežiadúcimi vplyvmi (neporiadky, kriminalita, organizovaný zločin, nezákonnosť, chaos, šikana a iné), má slúžiť občanom aj vytváraním fundamentálnych, ústavných, organizačných, ekonomicko-sociálnych podmienok pre relatívne pokojný život občanov v rámci politického, ekonomického, sociálneho a kultúrno-duchovného systému. Podčiarkujeme potrebu fundamentálnych predpokladov a podmienok. Nie sme za štát, ktorý by mal detailne upravovať a reglementovať všetky spoločenské vzťahy a vylučovať prirodzenú občiansku autonómiu, zodpovednosť aj za seba, existenciu a fungovanie nadácií, rozmanitých spoločenských subjektov, ktoré by aj v spolupráci so štátnymi orgánmi i priamou participáciou mali umocňovať občiansku suverenitu. V takomto chápaní štátu môžeme konštatovať, že štát má povinnosť slúžiť, principiálne riadiť a viesť. Silný štát nemusí byť diktátorský. Skôr naopak, slabý štát má možnosti obstáť za použitia nedemokratického režimu a násilia. Vládnutie je len forma používaná vládou na splnenie svojho poslania, a to zákonnými, normatívnymi, výchovnými, sankčnými, operatívnymi, organizačnými a inými prostriedkami, nástrojmi, formami a metódami. Vždy však podľa ústavných a zákonných princípov a v duchu demokratického vzťahu štátnych orgánov k občanovi a demokratickým režimom. Tieto základné charakteristiky funkcií sa vzťahujú mutatis mutandi aj na jednotlivé systémy prepojené aj na samotný štát a politický, ekonomický, sociálny a kultúrno-duchovný systém a všetky ich subsystémy. V tejto súvislosti sa žiada aspoň spomenúť, že k tomuto deleniu systémov a rozdeleniu štátnej moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu treba pridať aj systém samosprávy (ale to je už iná téma).
    Pri úvahe o charaktere nášho štátu nemožno obísť politické extrémy. Aj A. Toffler a H. Tofflerová vo svojej knihe Utváranie novej civilizácie (str. 33) poukazujú práve na „globalizáciu: biznisu a financií, ktorá je potrebná pre rozvoj ekonomiky Tretej vlny, ktorá však rutinne poráža racionálnu «suverenitu» takú drahú novým racionalistom“. A ďalej píšu: „Ekonomiky prechádzajúce transformáciou Tretej vlny sú nútené vzdávať sa časti svojej suverenity a akceptovať rastúce ekonomické a kultúrne prelínanie sa“. Takto, kým básnici a intelektuáli ekonomiky zaostalých oblastí píšu národné hymny, básnici a intelektuáli Tretej vlny ospevujú prednosti sveta „bez hraníc“ a „planetárneho vedomia“. Výsledné zrážky, odrážajúce prenikavo rozdielne potreby dvoch radikálne odlišných civilizácií, môžu vyvolať jedno z najhorších krviprelievaní nasledujúcich rokov.
    Takáto prognóza je priam hrozivá. Žiaľ, už v súčasnosti sa ukazujú aj jej následky (Balkán, Stredný východ, bývalý Sovietsky zväz, vzťah politiky USA k Iraku, spor India – Pakistan – Kašmír a iné).
    Po tomto výpočte možno očakávať otázku: prečo tieto dramatické prognózy prenášame do pokojného Slovenska. A naša odpoveď?
   1. Slovensko žije v napätí, v novom usporiadaní bohatstva a chudoby, v permanentnej politickej a straníckej diferenciácii a rozpore;
   2. v sociálnych neistotách, v rozporoch medzi príslušníkmi slovenského národa a politickými predstaviteľmi národnostných menšín;
   3. v stave vysokej nezamestnanosti, najmä mladých ľudí;
   4. v stave ťažkej sociálnej situácie a nízkej zdravotnej starostlivosti najmä o starších občanov;
   5. v situácii vyjednávania orgánov SR s inštitúciami EÚ a z toho vyplývajúcej nedôvery k pristúpeniu do európskeho spoločenstva,
   6. v nízkej dôvere k politikom, vláde, parlamentu, okrem iného aj pre korupciu, klientelizmus a úplatkárstvo.

    Aj tých niekoľko bodov nás vedie k záveru, že každý na svojej úrovni musí priložiť ruku k dielu pri formulovaní racionálnych postojov k otázkam:
   - suverenity občanov a štátu;
   - vytvárania moderných štruktúr v politike i ekonomike;
   - formy a kompetencií nového európskeho spoločenstva a statusu Slovenskej republiky v ňom.
    To sú prvé kroky nového myslenia o reálnej, prosperujúcej budúcnosti.
    Musíme sa rozísť so stereotypom.

    Charakteristika podstaty slovenskej štátnosti

    V kontexte s našimi doterajšími úvahami sa možno a treba pokúsiť o praktický záver obsahujúci základné charakteristiky opierajúce sa o princípy, ktoré na prvý pohľad výrazne pomôžu dotvárať obraz a identifikačný charakter podstaty štátu Slovenskej republiky a najmä slovenskej štátnosti.
    Uvedieme z nich aspoň niektoré. Sú to princípy:
   - národný
   - občiansky
   - kresťanský
   - demokratický
   - ústavnosti
   - zákonnosti
   - zvrchovanosti
   - súdnej nezávislosti a ochrany ľudských práv a slobôd a iných zákonne upravených záujmov
   - medzinárodnej spolupráce
   - plurality politického systému
   - parlamentnej demokracie.

    Treba pripomenúť, že uvedené i ďalšie princípy a charakteristiky vzťahujúce sa na štát sa premietajú aj do všetkých systémov a ich subjektov. Vždy v určitej špecifickej funkčnosti, miere, konkrétnosti, v delenej štátnej moci, v rámci kompetencií a úloh orgánov i slobodných možností občanov a neštátnych inštitúcií. Výpočet ústavných princípov ešte neznamená ich uplatňovanie v praxi orgánov štátnej moci a správy. Štátny režim je mnohokrát od nich vzdialený, ba až v rozpore s nimi. To nás však nesmie viesť k rezignácii na „vieru“ v demokraciu.

   apríl 2004

    Pramene

   1 Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení úst. Zák. č. 244/1988 Z. z., úst. Zák. č. 9/1999 Z. z. a úst. Zák. č. 90/2001 Z. z.
   2 Alvin Toffler a Heidi Tofflerová: Utváranie novej civilizácie – politika Tretej vlny, Vydavateľstvo Open Windows Bratislava, 1996.
   3 Antonioni de Almeide Santos: Štát sa musí rozísť so svojou minulosťou, Kultúrny život 10, zo 6. 3. 2001.
   4 Kol. autorov SAV – Prognostický ústav SAV: Analyticko-prognostické štúdie k prognóze rozvoja Slovenska do r. 2010, Bratislava, marec 2002.

   Na úvod...



    K architektúre Európskej únie
    Mgr. art. Pavol Janík, PhD.

    Autor je básnik a dramatik, predseda Spolku slovenských spisovateľov a tajomník Medzinárodného fóra Vyslanci Slovanstva.

    Historickým okamihom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa pôvodne proletársky sviatok americkej proveniencie - Prvý máj – od tohto roku opäť stáva významným dátumom v našom spoločenskom živote. Preto je iste vhodné pozrieť sa pri tejto príležitosti na udalosti a úsilia, ktoré predchádzali európskemu zjednoteniu, a najmä zaostriť zrak na črtajúce sa kontúry budúcnosti Slovenska ako členského štátu európskej federácie.
    Zárodkom súčasnej Európskej únie boli viaceré doterajšie koncepcie spojené s víziou Spojených štátov európskych, v ktorých pozadí však išlo a ide často o dosť rozdielne i protichodné pohnútky, motivácie a predstavy. Výsledky Prvej svetovej vojny, ktoré znamenali rozpad Rakúsko-uhorského impéria, stratu privilegovaného postavenia tradične vplyvných dynastií a ďalšie ďalekosiahle geopolitické a sociálno-ekonomické zmeny, vyvolali prirodzenú reakciu kruhov, ktoré sa dodnes nezmierili s historickou porážkou. V tejto polohe treba vnímať aj aktívnu Paneurópu Otta von Habsburga.
    Západoeurópska pravica v perspektíve Spojených štátov európskych počas predchádzajúcich desaťročí videla predovšetkým protiváhu vo vzťahu k Sovietskemu zväzu, ale predpokladala aj možnosť konštituovania samostatného a sebestačného bloku, ktorý by bol zároveň konkurentom Spojených štátov amerických.
    Vízia zjednotenia Európy neraz spojila umiernených konzervatívcov či kresťanských demokratov s extrémistickejšími a neraz i neonacistickými pravicovými kruhmi.
    Počas Druhej svetovej vojny sa myšlienka Spojených štátov európskych stala príťažlivou pre niektoré skupiny západného odboja, pričom i vtedajšie americké autority očakávali povojnový vývoj smerujúci k vzniku federálnej Európy, vrátane Zväzu sovietskych socialistických republík. Winston Churchill na sklonku roka 1942 adresoval vojenskému vedeniu Veľkej Británie posolstvo, v ktorom upozornil na to, že sa to ešte môže javiť predčasné, ale európska rodina by mala pôsobiť pod vedením Rady Európy. Koncom roka 1946 v príhovore na univerzitnej pôde v Zürichu uviedol, že „musíme vybudovať určitý druh Spojených štátov európskych.“ V rámci povojnovej túžby zabezpečiť trvalý mier pre starý kontinent získalo hnutie za zjednotenie Európy širší okruh sympatizantov.
    Začiatkom roka 1948 sa v Haagu konal Európsky kongres za účasti šestnástich štátov, ktorému predsedal W. Churchill. Rokovanie prijalo záverečné komuniké: „Želáme si zjednotenú Európu, na ktorej území sa obnoví slobodný pohyb osôb, myšlienok a tovaru.“
    Na túto historickú udalosť nadviazalo Európske hnutie ako neoficiálna stála organizácia, ktorej cieľom bol rozvoj koncepcie zjednotenej Európy a ktorej čestným prezidentom bol tiež W. Churchill.
    Významným podporným faktorom Európskeho hnutia sa začiatkom roka 1949 stal Americký výbor pre zjednotenú Európu (ACUE), čím sa odštartoval razantný vstup amerických záujmov do procesu európskej integrácie. Tým sa uviedla do pohybu celá sústava rozmanitých inštitúcií náboženského, politického a finančného charakteru, ktoré začali koncom 50. rokov 20. storočia spoza scény verejného života čoraz zreteľnejšie určovať ďalší vývoj kontinentu.
    Jednou z dôležitých línií, ktoré v konečných dôsledkoch prispeli k uskutočňovaniu myšlienky európskeho zjednotenia a k oživeniu amerického podielu na tomto historickom smerovaní, bolo úsilie grófa Richarda Coudenhove-Kalergiho, ktorý v roku 1922 založil Paneurópsku úniu (jej názov sa neskôr zmenil na Paneurópske hnutie). Organizácia zostala v medzivojnovom období bez väčšej rezonancie, ale jej prívržencami boli viaceré rešpektované osobnosti – vrátane Eduarda Beneša, Winstona Churchilla, Alberta Einsteina, Paula Valéryho, Miguela de Unamuna, Georgea Bernarda Shawa a Thomasa Manna.
    Po roku 1938, keď Nemecko obsadilo Rakúsko, Coudenhove-Kalergi emigroval do USA, kde získal viaceré politické autority pre ideu zjednotenej Európy. Tak sa jeho myšlienky stali východiskom pre zameranie niektorých kľúčových akcií americkej zahraničnej politiky, na ktorej realizácii sa podieľal aj Úrad strategických služieb (OSS) a neskôr jeho nástupkyňa Ústredná spravodajská agentúra (CIA).
    Pri konštituovaní OSS, ktorého prvým šéfom bol generál William Donovan, stála britská tajná služba MI6 a jej špeciálna operačná výkonná sekcia SOE. Riaditeľ OSS pochopil dôležitosť Vatikánu z hľadiska potrieb svojej inštitúcie. Plošné rozmiestnenie katolíckych duchovných vo všetkých lokalitách Európy, ako aj v armádach jednotlivých bojujúcich krajín, tvorilo informačnú sieť smerujúcu do osobitného oddelenia vatikánskej tajnej služby. Jeden zo štyroch sekčných šéfov vatikánskej tajnej služby (Giovanni Montini) sa neskôr stal pápežom Pavlom VI. Cieľom Donovana bolo dosiahnuť tesnú koordináciu s Vatikánom.
    V Lisabone sa nachádzala centrála katolíckej tajnej služby Pro Deo, ktorú založil Felix Morlion. OSS finančne zabezpečil jej premiestnenie do New Yorku. Po oslobodení Ríma v roku 1944 Donovan s Morlionom konštituovali Pro Deo priamo vo Vatikáne. Mimoriadnu cenu mali informácie od duchovných pôsobiacich v nemeckých ozbrojených zložkách. V oblasti spravodajskej činnosti patrilo významné miesto jezuitom.
    Vytvorené špionážne siete našli uplatnenie v prospech USA aj v povojnovom období. Novozaložená CIA uskutočnila viacero tajných operácií na zmarenie volebných šancí talianskych komunistov v roku 1948. Niekdajšia hlava pobočky OSS v Ríme a neskorší vedúci kontrarozviedky CIA James Angleton bol supervízorom amerického financovania talianskych kresťanských demokratov a talianskych médií. Rovnako Spojené štáty následne ovplyvnili povojnový vývoj vo Francúzsku.
    Na čelo Amerického výboru pre zjednotenú Európu (ACUE) sa pri jeho vzniku v roku 1949 postavil W. Donovan, jeho zástupcom bol bývalý vedúci pobočky OSS vo Švajčiarsku, neskorší riaditeľ CIA Allan Dulles a ako výkonný riaditeľ ACUE pôsobil agent CIA Thomas Braden, ktorý následne viedol oddelenie CIA zaoberajúce sa činnosťou medzinárodných organizácií. ACUE sa stalo členom Európskeho hnutia Josepha Retingera a zabezpečovalo tajný presun amerických financií do bruselskej centrály tejto organizácie.
    Európske hnutie podporované zo strany CIA hľadalo vplyvné kontakty s viacerými významnými politickými autoritami. V roku 1954 sa v hoteli Bilderberg v holandskom Oosterbeeku zišlo ustanovujúce zasadnutie skupiny kľúčových osobností, ktoré založili Bilderberskú konferenciu.
    CIA okrem toho finančne podporovala politických lídrov, strany, lobistické skupiny, odbory, tlač a vydavateľské domy v Európe. Počas 50. rokov 20. storočia CIA poskytla len v Taliansku ročne priemerne 30 miliónov dolárov na rozvoj kultúrnych podujatí, mládežníckych aktivít, edičných projektov, katolíckych štruktúr, vrátane charitatívnych misií sponzorovaných cirkvou a na činnosť tamojšej Kresťansko-demokratickej strany.
    Spolupráca CIA s Vatikánom sa prehĺbila v roku 1963, keď sa niekdajší milánsky arcibiskup Giovani Montini stal pápežom Pavlom VI., ktorý už počas vojny koordinoval spravodajské pôsobenie OSS a Vatikánu. Aj po vojne informoval CIA o politických aktivitách katolíckeho duchovenstva v rámci spoločného postupu v súvislosti s talianskymi voľbami v roku 1960.
    Vzťah uvedených inštitúcií sa ďalej rozvíja. Podľa publikovaných informácií sa na sklonku roka 1978 pápež Ján Pavol II. stretol so šéfom pobočky CIA v Ríme, kde sa dohodli na tom, že CIA bude poskytovať hlave katolíckej cirkvi pravidelné týždenné správy.
    Dôležitým spolupracovníkom CIA bol aj newyorský kardinál Francis Spellman, ktorý pomáhal CIA realizovať štátny prevrat v Guatemale. Práve on v roku 1963 dal pápežovi do pozornosti chicagského kňaza Paula Marcinkusa, ktorý sa v roku 1971 už ako arcibiskup stal šéfom Vatikánskej banky. K jeho dôverným priateľom patrili vplyvní členovia slobodomurárskej lóže Propaganda 2 (P2), ktorá vznikla začiatkom 60. rokov 20. storočia. Jeden z jej predstaviteľov (Roberto Calvi) uviedol, že zabezpečil z Vatikánu dotácie vo výške 20 miliónov dolárov v prospech poľskej Solidarity. Odhady však hovoria celkovo o viac ako 100 miliónoch dolárov poskytnutých Solidarite.
    Finančník P2 (Michele Sindona) pôsobil ako investičný poradca Vatikánu pri predaji cirkevných aktív v Taliansku a ich reinvestovaní v USA. V rámci práce pre CIA zabezpečoval podporu spriatelených kruhov v Juhoslávii, ale aj financovanie gréckych plukovníkov v roku 1967, ktorí následne uskutočnili štátny prevrat a nastolili krvavú vojenskú diktatúru.
    Vo všeobecnosti odborníci rešpektujú skutočnosť, že P2 podliehala vyššej autorite, ktorá riadila jej veľmajstra Licia Gelliho. Komisia talianskeho parlamentu konštatovala, že inštitúcia v pozadí P2 „sa nachádza za hranicami Talianska.“ V tejto súvislosti a objavujú rozličné dohady a špekulácie. Žurnalista Mino Pecorelli, ktorý bol odpadlíkom P2, v roku 1979 uviedol, že ide o CIA. O dva mesiace po tomto výroku ho zavraždili.
    Talianska polícia na jar v roku 1981 vnikla do sídla Licia Gelliho, kde objavila kompletný zoznam členov lóže a register kartotéky P2. Samotné dokumenty, o ktorých sa predpokladá, že boli ešte dôležitejšie, vo vile veľmajstra P2 nenašli. V publikovaných záhlaviach registra bol Opus Dei, taliansky minister zahraničných vecí Giullio Andreotti a Zvrchovaný a vojenský rád jeruzalemského chrámu (Sovereign and Military Order of the Temple of Jeruzalem), ktorý nadväzuje na tradície templárskych rytierov.
    Tradičným rivalom templárov je Rád svätého Jána, ktorého pokračovateľom je Zvrchovaný maltézsky vojenský rád (Sovereign Military Order of Malta), ktorý najmä v Anglicku, ale aj inde, prevzal niekdajší majetok templárov. Tých začiatkom 15. storočia obžalovali z porušovania katolíckej ortodoxnosti a zrušili.
    Väčšina pozorovateľov konštatuje, že Rád maltézskych rytierov patrí k najdôležitejším článkom komunikácie medzi CIA a Vatikánom. V roku 1948 rád vyznamenal niekdajšieho nacistického generála Reinharda Gehlena, ktorý bol šéfom západonemeckej spravodajskej služby, fungujúcej v podstate ako oddelenie CIA. Počas Druhej svetovej vojny viedol Hitlerov elitný špionážny útvar Cudzie armády – Východ.
    Pre riaditeľov a ďalších vysokých predstaviteľov CIA, ako aj pre kľúčových reprezentantov diplomacie a vlády USA sa stalo tradíciou byť členmi tohto rádu.
    Najbližší spoločník veľmajstra P2 (Umberto Ortolani) bol veľvyslancom Rádu maltézskych rytierov v Uruguaji. Členmi rádu sú aj niekdajší boss talianskej tajnej služby Alexandre de Marenchez, bývalí šéfovia talianskej tajnej služby generáli de Lorenzo a Allavena, niekdajšia hlava talianskej vojenskej špionáže generál Giuseppe Santovito a bývalý náčelník talianskeho generálneho štábu admirál Giovanni Torrisi. Traja z nich sú zároveň členmi P2.
    Šéfom rádu v USA bol J. Peter Grace, ktorý do roku 1971 pôsobil v spojení s Rádiom Sloboda a Rádiom Slobodná Európa – tieto stanice založil Reinhard Gehlen a financovala CIA.
    Predstavitelia cirkvi a tajných služieb, ktorí si členmi rádu, sa stretávajú v rámci charitatívnej a diplomatickej činnosti, pričom koordinujú svoje kontakty s vplyvnými politikmi a finančníkmi bez akýchkoľvek písomností. Túto dôležitú časť histórie preto nikdy nebude možné zdokumentovať. Ide o paralelu s činnosťou slobodomurárskych lóž.
    Pozrime sa však na Európsku úniu najmä z hľadiska súčasnosti a budúcnosti. Naša vžitá predstava modernej či postmodernej Európy na prahu prechodu z industriálnej spoločnosti do informačnej éry sa prirodzene spája s predstavou demokratických hodnôt založených na rovnosti všetkých ľudských bytostí, ich možností a životných podmienok. V skutočnosti na kolektívne vedomie Európanov naďalej podprahovo vplýva archetyp monarchie, čo je čoraz evidentnejším východiskom sofistikovanej dlhodobej stratégie určitých kruhov, ktoré stratili niekdajšie privilegované postavenie najmä v dôsledku Prvej svetovej vojny. Tá rozhodla aj o rozklade Rakúsko-uhorského impéria. Preto taký čulý spontánny i organizovaný záujem verejnosti, médií, odborníkov i niektorých spisovateľov o panovníkov, ktorých už zväčša prezentujeme a vnímame  nie ako tyranov, ale priam so zbožnou úctou a pietou ako súčasť našich najposvätnejších symbolov s mimoriadne silnou citovou účinnosťou. Stávajú sa znakmi našej osobnej a národnej sebaúcty.
    Vo svetle novej animácie archetypu monarchie a popularizácie skutočných panovníckych dynastií inštinktívne bledne kult hviezd show businessu, majestát najbohatších amerických rodín i autorita civilných politikov. Ľudská psychika ich automaticky odmieta ako chabú imitáciu pravého originálu. Táto atraktivita bude mať pre perspektívne štátno-právne usporiadanie Európy osudové dôsledky.
    Pripomeňme si, že na sklonku roka 1848 sa Ľudovít Napoleon (synovec Napoleona I.) stal prezidentom druhej republiky s veľmi obmedzenými právomocami. V roku 1951 formou ľudového hlasovania, v ktorom získal podporu výraznej väčšiny obyvateľstva, skoncentroval moc vo svojich rukách a v roku 1852 sa vyhlásil za cisára, čo si opäť dal schváliť ľudovým hlasovaním. Francúzsko sa pod vedením Napoleona III. stalo novým impériom a kultúrnym centrom celosvetového významu.
    Výsledky Veľkej francúzskej revolúcie fruktifikovali Spojené štáty americké, ktoré sa dodnes viac-menej úspešne usilujú vyhnúť nastoleniu otvorenej diktatúry, hoci neraz v domácom a najmä v medzinárodnom meradle nebezpečne koketujú s postupmi hrôzovlády.
    USA však nikdy neboli a nie sú republikou v európskom chápaní. Spojené štáty americké sa konštituovali ako politická štruktúra založená na hierarchických princípoch slobodomurárskych lóž. Zakladatelia USA chápali svoje dielo ako makrokozmické rozšírenie lóže. Reálny výkon politickej moci v USA sa preto tradične riadi neverejnými hierarchickými postupmi a slobodomurárskymi rituálmi.
    Vzhľadom na to, že Ústava USA formálne vylučuje nerovnosť ľudí, ktorá je základným princípom monarchie, Američania si kompenzujú deficit pompéznej vlasteneckej symboliky ambivalentným vzťahom k britskej monarchii, ktorá by im mala byť historicky i principiálne nepriateľská. Skutočnosť a politická prax je však úplne opačná, vrátane udeľovania šľachtických titulov americkým občanom, napriek tomu, že to Ústava USA zakazuje.
    Problémom s prísne hierarchickým usporiadaním režimov v Európe počas 20. storočia, ktoré si pod egidou socializmu zakladali na vlastnej ľudovosti a všeľudovosti, azda nemusíme teraz venovať osobitnú pozornosť. Tú si však iste zaslúži výrok Šimona Peresa, podľa ktorého to, čo predstavuje pre Ameriku demokracia, predstavuje pre Európu práve socializmus.
    Hľadanie potrebnej rovnováhy medzi prvkami pravicovej a ľavicovej politiky, ako aj medzi demokratickými hodnotami a hierarchickými princípmi bude obsahom ďalšej etapy rozvoja Európskej únie. Hlas Slovenska bude v tomto kontexte zanedbateľný, ale nie celkom bezvýznamný. Ťažiskom autentickej slovenskej politiky sa celkom iste stanú sociálne otázky a zachovanie kultúrnej identity. To sú však už témy na celý rad ďalších vážnych zamyslení.

   Na úvod...



    Ke koexistenci slovanských a židovských kultur
    (Ve světle myšlenek Jindřicha Kohna)
    PhDr. Alexej Mikulášek

    Autor je literárny historik, pedagóg, vedúci redaktor českej časti projektu Literatura s hvězdou Davidovou a tajomník Únie českých spisovateľov.

    Na úvod nutné dvojí terminologické upřesnění: pojmem slavismus rozumíme proud usilující o kulturní emancipaci a civilizační povznesení národů a regionů, které mají slovanský původ a jako slovanské se mohou identifikovat, přes národní a další odlišnosti. Slavismus je do jisté míry integrující princip, přesahující individuum i národ. Slavika chápeme v běžném slova smyslu jako kulturní slovanský znak a příznak, tedy v nejširším slova smyslu (od prostorového a administrativně prostorového přes jazykový až po etnický; rovněž se jedná o jejich reflexi, např. slavistikou). V prostoru literárního textu či praxe je to motiv, symbol, teoréma, mytogéma se slovanstvím integrálně spjaté nebo mu přisuzované, např. folklórní, umělecký, eidetický. Existují slavika česká, slovenská, polská, lužickosrbská, chorvatská, ruská etc. Pojem judaismus chápeme jako hnutí usilující o identifikaci a emancipaci židovství a židovstva, jako dějinný proces služby, započatý událostmi na Sinaji, pokračující dodnes. Služby svědectví a soudu. Židovství může být vlastní nebo „cizí“, uvědomované či zapírané, adorované i proklínané, sionistické i antisionistické. Judaika chápeme jako kulturně civilizační židovský příznak v nejširším slova smyslu, nejen antropologický, etnický, ale i věroučný, mosaistický či talmudistický, popř. sekulární. Pojem „slavismus“ (zakládá „slovanství“ jako uvědomovanou entitu či celek) se přitom používá v nejrůznějších významech; především má četné historické, popř. geopolitické konotace (srov. barokní slavismus, austroslavismus, obrozenecký slavismus, panslavismus, německý slavismus atp.); judaismus je interpretačně vázán toliko a pouze na kontext náboženský, na náboženský monoteistický systém, popř. na tzv. „judaizaci“, jež má antisemitské zázemí - obé pokládáme za nefunkční zúžení. Vycházíme z předpokladu, že pojmy jsou nástroji analýzy, nikoli obsahy tuhnoucími v předem daných kadlubech. Judaismus i slavismus nám tvoří kulturní vztahovou a vztlakovou potencialitou, což zakládá nejen legitimitu jejich studia, ale i možnosti koexistence a spolupráce, vzájemného ovlivňování a „stavění mostů“, což je podstatný cíl slavojudaických studií. Toho si byl vědom Jindřich Kohn (1874 v Příbrami –1935 v Praze), teoretik českožidovského1 a judeoslavistického hnutí, jehož dílo „Asimilace a věky“ stálo nejen terminologicky u zrodu naší studie.2
    Česká literatura je součástí slovanských kultur (slavismu vyššího celku) jako jednota v mnohosti. Je součástí Západu i Východu. Jakkoli nelze zpochybnit pojem „slovanská kultura“, je přesnější mluvit o slovanských kulturách, neboť v „dějinách Slovanů dosud rozhodným způsobem převládaly faktory, které vedly ke kulturnímu rozrůzňování, nad faktory, které napomáhaly k udržování starých tradic společných a k vytváření společných kulturních hodnot nových“,3 a na tom ani doby „reálného socialismu“ a „demokratické“ restaurace mnoho nezměnily. Literatura a kritika česká na tyto tendence reagovala a reaguje: jednou se programově vyčleňuje ze slovanské kultury, podruhé se chápe jako její součást. Někdy si otevřeně položí „naše dvě otázky“ (jednou v souvislosti s němectvím koncem 19. století - H. G. Schauerem v Časopise Čas4, podruhé počátkem našeho století v souvislosti s anglo-americkou dominancí – Jáchymem Topolem v časopise Salon5), umělecká praxe stále potvrzuje autonomii nejen uměleckého slova, ale i kulturní oprávněnost „malé literatury“, literatury „malého jazyka“, jen domněle handicapované ve vztahu k literaturám „velkým“, tzv. „světovým“. Ovšem kampaně za literaturu panenskou, národně čistou a neposkvrněnou cizími příměsemi, vedené v 50. a 60. letech 19. století proti Nerudovi a skupině májovců, vedené z pozic dobře míněného, ale omezujícího nacionalismu prostonárodní a mytologické provenience  19. století, nebo kampaně politické, proti kosmopolitismu v umění socialistickém, iniciované stalinskou Moskvou, vždy omezovaly, protože předepisovaly repertoár výrazových prostředků, témat, myšlenkových i emotivních formativních principů, jakkoli tvrdily opak. Připomeňme v této souvislosti několik tezí ze sborníku „Proti kosmopolitismu v sovětském umění“6, v němž byl kosmopolita definován jako „člověk, neuznávající lásku k svému národu, ke své vlasti“, k čemuž má překlad slov „kosmos-vesmír“ a „polités-občan“, tedy „občan vesmíru“ směřovat. Kosmopolitismus, předhazovaný nejednou Karlu Marxovi („dělníci nemají vlast“), byl náhle vyčítán i nejvýraznějším osobnostem sovětského umění, literatury, divadla, filmu, estetiky, literární vědy, jakými byli V. Žirmunskij, B. Ejchenbaum, B. Tomaševskij, J. Altman, L. Trauberg, M. Ginzburg ad., se zdůvodněním právě opačným, než kdysi formuloval K. Marx, tedy že „pracující každé země milují svou vlast“ (P. Višinskij)7 a „socialistické vlastenectví /.../ znamená hájení socialistické vlasti“8. S pojmem „kosmopolitismus“ ovšem souvisely i invektivy „formalismu“ a „estétství“. I v této kampani se naplňoval předpoklad jednoho z nedoceňovaných analytiků sovětské bolševické revoluce Hanse Kohna, předpoklad formulovaný v knize „Smysl a osud revoluce“,9 pro někoho možná překvapivě věnované „světlé památce Petra Chelčického“ (!) a pojednávající mj. o vzniku nové revoluční mytologie, o „panství chudých a bezprávných, nevědomých a prostých /.../ království boží na zemi, kde první se stane posledním a nejnižší nejvyšším. Nový mythus sovětů bude se vznášeti nad sny a přáními přicházejících pokolení a zacházeti do věčnosti dějin lidství“10. V revoluci, podle Kohna, si lid vytvořil svůj stát a „naděje se nyní všeho od něho“.
    Slovanství je, dle mého názoru, spíše kulturní než genetický, spíše jazykový a společenský než etnický fenomén, je to identita v kulturním přesahu11. Přesahu individuálním, týkajícím se konkrétního jedince. V přesahu národním, umožňujícím překonávat omezenost nacionálního pohledu. V přesahu obecně lidském, protože jeho základem je lidství a sociálně chápaná idea míru. V distichu nazvaném Horlič charakterizoval Ján Kollár, spisovatel vpravdě československý, národ jako jedinou „nádobu lidství“ a „vždy, voláš-li ‚Slovan‘, nechť se ti ozve ‚člověk‘.“12 I židovství je přesah a kulturně antropologický vklad, jenž můžeme společně s J. Frankem, A. Kohnem či S. Königsbergem shrnout do zásady „Miluj bližního svého jako sebe sama“, přičemž pojem „bližní“ není identický slovu „souvěrec“. Prožité židovství není nepřátelské slovanství, naopak. Slovanské kultury (resp. kultura) se neobejdou bez podílu židovského kulturního prvku, ať již je zprostředkován jakkoli. Židovská kultura (či spíše kultury: ani židovská kultura či dokonce civilizace netvoří homogenní celek a divergentní vývoj mnohdy převažoval) se neobejde bez slovanské. Bez „vybavovacího pole“ ani „formujícího principu“, jak psal J. Kohn. V souvislosti s českou literaturou a polemicky vůči převažující tendenci traktovat židovství v duchu rabinismu jako „boží vlastnictví“ a „vyvolenost k utrpení“ se ptá Jiří Franěk, zda „máme věřit, že nadarmo psali židé před málem 1000 lety své glosy česky, že nadarmo pracoval Mikuláš Albrecht z Kaménka, že byla marná práce Siegfrieda Kappra, že Zeyer je jen náhodnou výjimkou, Vohryzek a Kohn jen snílci, Fischerové a Eisnerové jen hosté v české literatuře, ta řada: Gellner, Langer, Weiner, Weiss, Weil, Hostovský, Orten (ty současné nechci jmenovat), že to je jen náhodná dějinná abnormalita? Jen z toho náhodného a kusého výčtu je vidět, že tradice českožidovství, tradice české asimilace je velká, a pokud bude vůle i možnost v ní pokračovat, je opravdu na co navazovat“.13
    Uvědomělé „šalom“ má blízko k ruskému „miru“ ve smyslu míru, pokoje, světa bez válek. Slovanství i židovství, slavismus a judaismus mají v mnohém blízké kulturní obsahy. Pokud budou přehlíženy, dospějeme záhy ke karikaturám a chaotickým protihlasům. Podoby a důsledky antisemitismu není nutné připomínat, jsou odvozeny od pojetí židovství jako latentního či aktuálního zla. Krajně pochybné je rovněž podceňování slavismu a despekt k slovanským národům jako domněle méněcenným, zatíženým vinou za pogromy a podílem na holocaustu. Jak ukázali Z. Mathauser a I. Pospíšil, slovanské literatury „reflektují nejen etnicitu Slovanů a jejich historický vývoj, ale také a především prostorově administrativní kategorie, například Střední Evropu, Balkán,, východní Evropu a v přesahu i Asii“14
    Slovanství je neodmyslitelně spjato s židovským podílem. Bez slovanského prvku (nejen ruského, ale i slovenského, českého, polského ad.) by neexistovala izraelská kultura ani Izrael jako stát. Jako každý celek je i slovanství i židovství doprovázeno centrismem15, snahou vymezit se pozitivně či negativně vůči neslovanskému, nežidovskému, „okolnímu“, reflektovanému jako latentně nepřátelské. Každý centrismus je xenofobní. Ten židovský se projevuje např. nekritičností vůči Izraeli („Izrael jako kolektivní Žid“), rasovou superioritou a ospravedlňováním jevů, které jsou v rozporu s podstatou židovství 15a/, tedy se zásadou lásky k bližnímu a služby dějinnému pokroku – od náboženského až po sociální. Slovanský centrismus se projevuje neméně silnou mytologií „slovanských sokolů“, slovanského „nadčlověka“ a všeslovanskými romantickými sny o „bratrství“, jež překlene všechny spory a obrodí Evropu.16 Židovství jako soubor kulturních hodnot je hodnotou vztahovou a vztlakovou, sledovatelnou a patrnou v literatuře slovanských národů. Jako vliv emanující zasahuje i další národy a osobnosti, které se mohou stát jeho nositeli nezávisle na genetickém původu, víře a rituálu.
    Oba centrismy, slovanský a židovský, paradoxně spojuje pocit ohrožení. Ideu slovanství v mnohém utváří idea ohrožení minority v nepříznivém nebo nepřátelském celku, např. rakousko-uherském nebo v podmínkách globalizace. Vyšší celek (slavismus) se jeví jako záštita minority, ohrožených národů, jejich kultur a zájmů. V dějinách národů rakouské monarchie jde o jev více než pochopitelný, přirozeně se opírající o historickou dimenzi společného prapůvodu a prajazyka, jehož byla církevní slovanština – již v historickém pojmu - de facto odnoží. Ideu židovství jako programového centrismu křísili nejen sionisté (viz premisu teoretika židovského národního obrození T. Herzla: „Trpíme, tedy jsme“), ale především antisemité, bojující neefektivně a krajně nenápaditě s vlastní judeofobií či asemitismem17, fikcemi nebo polopravdami, s vlastní nedostatečností, jejíž zdroje spatřují v něčem jiném, „cizorodém“, neznámém a odlišném. I současný zájem o slovanství a slovanské národy, slavistické studium v zahraničí i u nás podněcuje reakce na stydlivý ostych či dokonce posměch, s nímž má hledět „elitní“ západní kultura na slovanské barbary – nebezpečné, primitivní. „Akce“ přirozeně vyvolává reakci…
    Mimořádný význam ve vztazích mezi židovstvím a slovanstvím mělo asimilační hnutí. Hnutí, která nechápalo asimilaci jako ztrátu, nýbrž obohacení celku i jedince. Českožidovské hnutí, jehož nejvýraznější osobností byl Jindřich Kohn, navázalo na mimořádný fenomén mosaismu, na starozákonní židovství, blízké i evangelickému křesťanství, i Masarykovým ideálům humanitním. V tomto pojetí jsou „Israelité Bohem zvoleni za posly a ochránce zjeveného učení božího“18 Podle Kohna „v židovství má vše paradoxní obraty. Čím více budeme přemýšleti o tom, v jakém smyslu jsou židovské dějiny jiné, tím více nám bude jasno, že ústily organicky v dějiny české, evropské a lidské“, tak psal v polemice se sionisty v článku Slovansky geopolitická otázka židovská roku 1931.19 V Monolozích k tomu dodává: „Často výklad nějakého komplexu mimořádného je velkou silou dějinnou“20; dodejme, že emoce či komplex nedostatečnosti, sebepodceňování nebo dokonce sebepohrdání, např. v národní mentalitě české nebo slovenské, mají rovněž dějinnou akceleraci. Český mosaismus neopomíjí podněty křesťanské ani judeokřesťanské, učení Augustinovo, Husa ani Komenského, je přirozeně kritický vůči židovství peněz a etnické výlučnosti. V podobě lapidární a jednoduché byly jeho zásady formulovány A. Kohnem: „Před každou modlitbou máme každému odpustiti, kdo nám ublížil, aby i nám bůh odpustil“, neboť modliti se máme „za všecky lidi bez rozdílu náboženství a národnosti, ano i za své nepřátele máme se modliti“.21 Mosaismus zdůrazňuje tedy i pokání, konání dobrých skutků, odpuštění. V takto chápaném judaismu je dostatek potenciality, na níž je možné stavět duchovní mosty: „Ze svých nepřátel a protivníků můžeme přátele učiniti, když hněv, závist, prchlivost, nepřátelství a pomstu ze sebe složíme, chování svých nepřátel vymlouvati hledíme, jich chyby zamlčujeme, jim všeho dobré přejeme a tak účinnou lásku projevujeme“.22 Tento mravní maximalismus kontrastuje s tendencemi, jež dnes jakoby mocensky vítězily, v podobě „preventivních válek“ a „cíleného zabíjení“ mají dokonce mediální podporu.
    Judeoslavistické stejně jako slavojudaické studium usiluje překonat omezení daná výlučným centrismem, mentalitou obležené pevnosti a nepřátelství vyplývající z jinakosti, podezíravosti, kolektivní viny či msty. „Přicházející věk poznává hodnotu odlišných odstínů“, napsal prozíravě již roku 1931 J. Kohn v citovaném článku, v němž definuje geopolitiku jako politiku „vzhledem k její souvislosti a tvářnosti všezemské“23 , tedy globální, řečeno módním termínem. Hnutí českožidovské - bráno statisticky - nemohlo konkurovat sionismu ani pragmatickému asimilantství (vnímanému jako mechanická příslušnost k národu, z níž plynou výhody – toto pojetí asimilace je ovšem judaismu nepřátelské), neboť první mělo vlastní ideovou bázi, podpůrné spolky a politickou organizaci, druhé nic podobného nepotřebovalo. Hnutí však přineslo řadu konceptů a úvah, které nebyly využity, alespoň ne dostatečně a vědomě. Např. koncept judeoslavismu je neodmyslitelně spjat s tendencemi, pro které byl zvolen výraz „sjednocená Evropa“, tedy s „euroslavismem“, jak jej také zaznamenává česká a polská slavistika, které chápou slavismus jako modus evropanství. Tendence je to částečně problematická, protože Evropa byla, je a nadlouho ještě bude kontinent vnitřně rozporný, plný paradoxů, sociálních konfliktů a zápasů, a to uvnitř členských zemí i mimo nich. Pocit ohrožení a idea výhod společného postupu reprezentací však mají dějinotvornou roli. Pocit ohrožení a idea výhod vedou slovanské národy k euroslavismu, neboť podobně jako kdysi jeho regionální varianta, austroslavismus, nabízí i on alespoň iluze o možnostech rovnoprávnosti, autonomie a plnohodnotného rozvoje Slovanů v mnohonárodnostní „říši“. Iluzi možná dějinotvornou... Euroslavismus je jev nikoli nový, má četné historické peripetie: jak si povšiml jeho teoretik J. Kohn, „Hitler zakládá nový pocit slovanské jednoty“, tj. slavismus, „který prožívá totožnost své bezpečnosti s ustanoveností Evropy“24
    Bylo by ovšem nemoudré a krátkozraké odvozovat judeoslavismus výlučně od společně sdíleného pocitu ohrožení, zvláště zvážíme-li existenci protislovanských a protižidovských stereotypů, odvíjejících se od „kolektivní viny“. Hlavním motivem slavojudaických analýz a pojítkem slavojudaistických vztahů nebude přirozeně strach jednoho z druhého, ani společně pociťované nebezpečí, nýbrž společné dějiny, analogické kulturní elementy a vzájemná reflexe i uvědomovaná potřeba této spolupráce: jde spíše o dějinný proces, ne o spekulativní taktiku a kalkul bezprostředních výhod. Proces dějinný, ne však automatický, reflektovaný, ne však voluntaristicky „popoháněný“. A právě v tomto studiu můžeme bezprostředně navazovat na úvahy teoretika českožidovského hnutí, sociologa a filozofa Jindřicha Kohna. Slovanství je pro židovství (slovanské židovství, židy slovanského původu, jazyka a kultury, ať už se jako židé reflektují nebo nikoli) důležitý rozměr obohacující, ne-li přímo „formující“: právě J. Kohnovi bylo české slovanství „pól formující“, zatímco „židovství vybavující pole“.25 Západními národy byla „adoptována paměť rodu biblického“, a to proto, že „byla nejúplnější zkratkou lidské paměti dějinné“, mnoho národů „prožívalo v bibli své vlastní zrcadlení. Proto téměř každý evropský národ prožíval sebe někdy jako Nový Izrael. Totiž vždy tehdy, kdykoli dosažený stupeň lidství hájil proti deformaci“.26 Starozákonní židovství i křesťanské novožidovství, a na ně navazující koncepce nenáboženské či dokonce protináboženské, včetně marxismu či existencialismu, jsou jistě konstitutivním prvkem novodobé, dejme tomu /post/moderní společnosti, pronikají do umění, jazyka, architektury, ideologie i propagandy, vědy i výchovy, do její symboliky, emblematiky, topiky a tropiky.27 Takto chápané kontinuitní židovství, označme jej jako „kulturní židovství“, není prvkem nepřátelským vůči slovanství, není negativním vkladem ani neorganickým přívěskem, třebas ozdobným. Netouží po hradbách ani zdech. Je vždy složkou slovanství, podílem na jeho vyzařování. Podle J. Kohna, k jehož dílu je třeba se stále vracet, židovství potřebuje slovanství jako formující pól, ale ono slovanství (pojímané opět kulturně, jako vklad do světové kultury, tedy „kulturní slovanství“) je přirozenou složkou židovství i jako „multinárodního rodu“ (termín J. Kohna). Židovství tradice a jeho nacionální reflexe sice tendují k centrismu etnickému, současně však jsou tisícerými vazbami spjaty se zemí původu, jejíž nacionalitu židé /Židé/ nejednou subjektivně i objektivně přebírají – jako složku své osobnosti, rozměr bytí. Příklady absolutní asimilace jsou vzácné, neboť jakkoli zapírané, potlačované a vytlačované židovství je připomenuto – antisemitismem, a když ne antisemity, tak alespoň asemity a xenofoby. Židé se touto tendencí neliší od jiných národů – odtud oprávněnost sionismu jako národního obrození – ale toto vědomí v podobě ideje nacionalistické výlučnosti je stejným nebezpečím jako jakékoli jiné nacionální vědomí, resp. jeho zneužití politickou, kapitálovou, vojenskou či mediální „elitou“. Vede k hradbám a zdem... Pocit ohrožení a multiplikativního nepřátelství tuto mentalitu jen utvrzuje a zdůvodňuje.28 Podle J. Kohna je židovství „mimořádné ve své mnohověkosti, mimořádné ve své struktuře, kterou nazývám rodem mnohonárodním, mimořádné ve své působnosti svědecké“.29 Jako národ Knihy.
    Jak již uvedeno výše, vycházíme-li z pojetí úzce etnického (rasového, genetického) či náboženského (rituálního, synagogálního), existují židovství a slovanství v evropské či všelidské společnosti jako dvě uzavřené enklávy. Stojí vedle sebe, popř. proti sobě, jako minority v majoritě, přičemž „právě mezi Slovany /sic! – pozn. A. M./ mohou býti židé více než jinorodou menšinou“30 Židovství uzavřené v enklávě ghetta reálného nebo psychologického, vyčleněného a vyčleňujícího se („vyvoleností“ nebo vsugerovanou „méněcenností“), slovanství v kotli  „mnohonárodního rodu“ (vztáhněme tento pojem Kohnův i na slovanský subjekt, přesněji - na slovanské subjekty), zmítaného nestabilitou, rozbroji, neschopného spolupráce. Kohn v úvahách o staroslovenských (tak!) židech zdůrazňuje jejich sepětí s okolím a soudí, že „tenkráte se od okolí ani jazykově ani zvyky životními neliší“,31 že mentalitu „chrámovou“ sdíleli v „antickém světě (a později v Germanii) /.../ židé z kmene Juda a Benjamin“32, kdežto „desetikmenný komplex izraelský intenzivně a různě rozvíjel sled primitivní asimilace i povahové vzdornosti“, a to i tam, kde se „neidentifikovali s propagandou křesťanskou či mohamedánskou, přibližovali se duševně všemu, co bylo zároveň příměrem jejich velké a skoro naprosté duševní konformitě s okolím, a přece jen jejich hrdosti rodové .../ Cyrilismus zesílil praizraelské sklony k navazování na tradice předmojžíšské – a hlavně abrahamitské“.33 Kohn soudil, že neexistuje jeden model židovství, s pochopením hleděl na „živý model nefarizejského, rabínsky nevázaného, volného druhu židovství“,34, kteří se způsobem života nelišili od okolí, a přece „zůstali v malých skupinkách svým celkem.“35 A dodává: „S úsměvem, který však není oprávněn, čteme o chánu kavkazském, který v třech různých dnech účastnil se svěcení svátku mohamedánského, židovského a křesťanského“36 Kohn si vážil zvláště Konstantina-Cyrila, o němž psal jako o „podivuhodném znalci věcí staroizraelských“,37 a doceňoval i vliv hebrejštiny na hlaholské písmo.
    Kulturní slovanství obohacuje moderní židovskou a izraelskou kulturu; obé má velkou vztahovou hodnotu vzhledem k jedinci i kolektivu, uměleckému tvůrci, skupině, směru či proudu, národní literatuře. Projekt Literatura s hvězdou Davidovou (1998, 2002) a publikace na něj navazující usiluje tuto hodnotu docenit a představit jako důležitý formující aspekt. Židovství je jednou z klíčových kulturních kategorií slovanské existence, kterou by neměly pogromy, asemitismus, antisemitismus či různé mesianismy zpochybnit. Je příměrem vlastního utrpení, výrazovou formou dějinného osudu, mostem humanismu, tématem a leitmotivem mnoha děl. Projekt chce přirozeně představit i židovství jako formující aspekt slovanského rodu, slovanských národů, zvláště však českého, jehož slovanský rozměr je nezpochybnitelný, zatímco židovský (českožidovský) je obestřen neporozuměním. Slovanský i židovský rozměr české literatury (v jakémkoli slova smyslu, tedy i českého kulturního prostoru), a na něj navazující přesah němectví, to je výzva, která stojí před VYSLANCI SLOVANSTVA.

    Poznámky:

   1 Srov. heslo Jindřich Kohn ve slovníku Literatura s hvězdou Davidovou. Slovníková příručka k dějinám česko-židovských a česko-židovsko-německých literárních vztahů 19. a 20. století. Praha, Votobia 1998, s. 200-203.
   2 Kohn, J.: Asimilace a věky. Díl I. a II. Praha, nákladem Akademického spolku Kapper v Praze 1936. J. Kohn si uvědomoval, že „pojem Čecha-žida nemá a nesmí být zúžením pojmu češství“, naopak by měl „znamenat lidské rozšíření“ (s. VII). Vytvářel vlastní terminologii tam, kde to považoval za nutné, např. „demosofie“, „nadrod“, „nadtvor nástrojový“, „mikrochronid“, židé mu byli „rod s mnohonárodním rozvětvením“ (s. VIII), jak konstatoval i O. Guth, autor předmluvy k prvnímu dílu. J. Kohn se rovněž odvolával na sv. Pavla, sv. Augustina či na Komenského a soudil, že „v židovské otázce největší součástku tvoří křesťanství“.
   3 Slovanské literatury v přehledu. I. část. Red. O. Bartoš a K. Horálek. Praha, Sdružení čs. nakladatelství a knižního obchodu 1961, s. 8. Ani pozdější slavistický výzkum, včetně současných analýz, tento lapidárně formulovaný závěr nezpochybnil, srov. např. Historická poetika slovanských literatur. Red. M. Kvapil, J. Vlášek a S. Wollman. Praha, Slavia 1989; Česká slavistika 2003. Red. I. Pospíšil a M. Zelenka. Praha Academia 2003; Pospíšil, I.: Slavistika na křižovatce. Brno, Středoevropské vydavatelství a nakladatelství 2003.
   4 Schauer, H. G.: Naše dvě otázky. Čas 1886, r. 1., č. 1.
   5 Topol, Jáchym: Můj domov je čeština. Rozmlouval Vladimír Hulec. Salon, 12. 6. 2003, č. 320; srov. odpovědi: „/.../ jsme provincie, český jazyk je jazyk provincie. Je to otázka několika desetiletí nebo možná dvou let, kdy čeští spisovatelé začnou psát anglicky. Jeden z důvodů bude, aby své knihy prodali, aby si dobře žili. Druhý, aby nebyli provinční. A třetí, že už je čeština vůbec nebude zajímat /.../ čeština asi zanikne.“ Primitivní jazyk Topolových odpovědí je hořkou pointou podobných snah, vydávaných za umělecký trend či dokonce zákon.
   6 Proti kosmopolitismu v sovětském umění. Soubor statí a článků ze sovětského tisku. Přel. a vybral B. Dejdar. Praha, Svět sovětů 1949.
   7 Tamtéž, str. 10.
   8 Tamtéž, str. 14.
   9 Praha 1926, Knihovna Varu III.
   10 Tamtéž, s. 60.
   11 „Slovanstvo v nové geopolitické a geostrategické situaci nechce a nemůže existovat jako politický blok ani jako mesiášská ideologie. Přece jen však slovanské národy jako jazykově a mentálně blízké národy mají šanci v rámci reciprocity napomoci sbližování národů a vzájemnou podporou, výměnou kulturních a uměleckých hodnot využít své potenciality k celkovému obohacení lidské společnosti“ (Mravík, J.: Hledat nové duchovní hodnoty pro rozvoj slovanské kulturní a duchovní vzájemnosti. In: Slovanská vzájemnost včera, dnes a zítra. Praha, Orego 1998, s. 32).
   12 Kollár, J.: Básně. Vybrané spisy Jana Kollára. Svazek první. Praha, Československý spisovatel 1952, s. 351.
   13 Franěk, J.: Asimilace. In Židé v novodobých dějinách. Uspořádal V. Veber. Praha, Karolinum 1997, s. 54.
   14 Pospíšil, I.: Slavistika na rozcestí. Brno 2003, s. 77.
   15 Pojem „centrismus“ jako literárně komparatistický termín využíval rovněž D. Ďurišin a jeho autorský tým, ovšem v jiném než v námi naznačeném smyslu. My jím míníme uvědomělé i latentní směřování do nějak vymezeného epicentra, preferenci autonomie, vydělování se, ba uzavírání se. Nejen mezislovanské, ale i slavojudaistické vztahy ovšem dobře vystihuje termín „meziliterární společenství“ a „meziliterární proces“ jak z hlediska periodizace literárního vývoje, tak i z hlediska areálového. K pojmu „osobitné medziliterárne spoločenstvo“ srov. Ďurišin, D.: Teória medziliterárneho procesu I. Bratislava 1995, popř. stejnojmenný šestisvazkový projekt Ďurišinem řízený (1987-1993).
   16 Některé z nich se promítly i do sborníku „Slovanské vzájemnost včera, dnes, zítra“, věnovaného 15. výročí Slovanského sjezdu roku 1848 v Praze. Říčany, Orego 1998. Vesměs nalézaly největší podporu v dobách reálného nebo alespoň intenzivně pociťovaného ohrožení slovanských národů, jak o tom svědčí v česko-slovenské literatuře dílo Jána Kollára (sonety Slávy dcera), Jána Hollého (eposy Svatopluk, Cirillo-Metodiada), Pavla Josefa Šafaříka /Šafárika/ (Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten, Slovanské starožitnosti), Svatopluka Čecha (eposy Evropa a hlavně Slávie) a desítek dalších. Pozitivní je, že z moderního programu Mezinárodního fóra Vyslanci Slovanstva (pro 21. století) lze vyčíst střízlivý a věcně pragmatický tón.
   17 srov. Mikulášek, A.: Antisemitismus v české literatuře 19. a 20. s století. Praha, Votobia 2000.
   Nauka o náboženství mojžíšském pro střední a měšťanské školy. Praha, Nákladem spolku českých akademiků-židů 1884, s. 10.
   18 Kohn, J.: Asimilace a věky. Díl I., s. 547.
   19 Asimilace a věky, opět. cit., s. 551
   20 Kohn, A.: Výtah z mojžíšského náboženství… Hradec Králové 1883, s. 9-10; text je psán technikou katechismu, otázek a odpovědí.
   21 Tamtéž, s. 33.
   22 Asimilace a věky, s. 354.
   23 Tamtéž, s. 624.
   24 Českožidovská služba dějinná. In: Asimilace a věky, s. 612.
   25 Tamtéž, s. 613.
   26 V literatuře českého kulturního prostoru o tom svědčí antologie nazvaná Ohlasy Starého zákona v české literatuře 19. a 20. století (sestavili O. Nytrová a M. Balabán. Praha 1997), která spojují autory velmi odlišných poetik i vyznání, nejednou i protilehlé. Sestavovatelé antologie dokládají bohatou recepci vybraných starozákonních motivů. V slovanských literaturách je možné zvláště ve starším období, do osvícenství, sledovat pozitivní akceptaci starozákonního židovství a silný odpor k židovství synagogy a ghetta, odpor přecházející až v antijudaismus a antisemitismus, který měl drastické důsledky v životě židovské minority.
   27 Vede k představě o účelu, které „světí“ prostředky (srov. Hoy, C. – Ostrovsky, V.: Lstí a klamem. Znepokojivý pohled do nitra Mosadu. Bratislava, Ikar 1991) nebo k pojetí judaismu jako „skupinové strategie“, k pojetí s možnými jednostrannými důsledky (Bakalář, P.: Tabu v sociálních vědách.Praha, Votobia 2003). Jak psaný, tak i „ústní“ zákon, učení Mojžíšovo i Talmudu nabízejí dostatek humanistických podnětů, o čemž za všechny svědčí publikace Rabínská moudrost. Dle Talmudu výborem sepsal J. Hirsch (Praha, J. Otto, snad 1914; nové vydání ve Votobii Praha 1997). Na tyto podněty je třeba navazovat, nikoli na ony překonané nebo dobově podmíněné, např. obranným pohybem vůči křesťanské dominanci.
   28 Kohn, J.: Asimilace a věky. Op. cit, s. 550.
   29 Tamtéž, s. 546.
   30 Tamtéž, s. 595.
   31 Tamtéž, s. 591.
   32 Tamtéž, s. 592.
   33 Tamtéž, s. 698.
   35 Tamtéž, s. 599.
   36 Tamtéž, s. 601.
   37 Tamtéž, s. 595.

   Na úvod...



    Eurointegrácia - objektívny vývojový proces alebo mýtus?
    Doc. PhDr. Jozef Mravík, CSc.

    Autor je predseda Združenia slovanskej vzájomnosti a spoluzakladateľ Medzinárodného fóra Vyslanci Slovanstva.


    Prv než sa priblížime k podstate problému uvedeného v názve tejto štúdie, treba na úvod uviesť, že v dôsledku globalizácie ekonomiky a medzinárodnej ekonomickej integrácie nadobúda kľúčový význam pre slovenskú pospolitosť vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (ďalej len EÚ) 1. mája 2004. A preto, zdá sa, je do istej miery prirodzené, že okolo nijakého pojmu sa v ostatnom čase nenahromadilo toľko rozličných pohľadov a interpretačných šumov ako okolo pojmu eurointegrácia. Pre ustavične dezinformovaných ľudí na Slovensku (najmä prostredníctvom niektorých tlačových a elektronických médií) je eurointegrácia ešte stále zahmlievanou víziou akéhosi tajuplného celosvetového zjednocovania ekonomiky, na konci ktorého ako svetielko bliká fiktívna nádej svetlého zajtrajška.

    Prvý pokus preklenutia hraníc medzi východnou a západnou Európou

    Ako hovorí známe príslovie, história je učiteľkou života. Lenže „práve história, ako to nedávno povedal renomovaný slovenský spisovateľ Ján Tužinský, sama nám dokazuje pravý opak. Ľudstvo všetky chyby, ktorými prešlo a prechádza skôr opakuje, ako by sa z nich malo poučiť“. Napriek tejto pochybnosti a nepoučiteľnosti dejiny majú pre potomkov trojjedinný význam:
    Po prvé, každé historické obdobie má svoj vnútorný zmysel – akoby do seba uzavretý - vyplývajúci zo záujmov vtedajšej spoločnosti alebo jej protagonistov,
    po druhé, z tohto pozorovania vlastnej histórie možno vyvodiť posolstvá, ktorými akoby sa každá generácia obracala k budúcnosti,
    po tretie, každá generácia hľadá v histórii oporu pre vlastné snaženie, odpovede na vlastné spoločensky aktuálne otázky, ktorých je v dnešnej hektickej dobe neúrekom.

    Vyznávači módneho postmodernizmu (najmä zo zahraničia) nás vyzývajú, aby sme do rúcha globalizácie a integrácie zabalili aj našu minulosť, vedomie o sebe, o svojom štátnom a národnom bytí. Je to ponuka hlbokej rezistencie, výzva k pasivite. Toto nie je možné, pretože naša minulosť a naše dejiny sú v nás, neležia kdesi ďaleko za nami, nie sú anachronizmom zakrývajúcim nedostatok akejsi „skutočnej“ histórie slovenského národa. Prezentujeme nimi vlastný pocit príslušnosti k historickému spoločenstvu vymedzenou kultúrnou identifikáciou. Preto, alebo práve preto naše návraty do minulosti a projektovanie budúcnosti sú za jediným účelom, aby sme správne pochopili prítomnosť. Tak, ako sa človek nemôže zriecť svojej mladosti, ani národ nemôže poprieť svoje dejiny, svoje kultúrne tradície. Mladosť i dospelosť sú práve takou integrálnou súčasťou človeka, ako história pre národ.
    Slovenská tvorivá inteligencia sa už dlhší čas zamýšľa nad otázkou príčiny pretrvávania deľby Európy na časť západnú a východnú. Vytvára sa reálna obava, že sa súčasným integračným snahám, ktoré vychádzajú z atlantickej Európy, nedarí preklenúť staré rozdiely medzi helenistickým a latinizujúcim dedičstvom alebo priestorov premietnutým dedičstvom východorímskej a západorímskej ríše. Zdá sa, že chýba nadhľad na mnohovrstevnosť kultúr. Ich vzájomné prelínanie a koexistencia by nemali viesť k úvahám o zachovaní medzipriestorov a udržiavaniu hraničných zón európskych kultúrnych a jazykových realít. Nie tvorba separátov Európy, ale práve naopak, tvorba priestorov zvýšenej spolupráce a zvýšených interakcií by sa mala dostať do popredia záujmu. To sa týka aj obáv presunutia Schengenskej hranice do strednej Európy.1
    Koncom júna roku 2001 sa konala v Nitre medzinárodná konferencia, ktorá okrem iného analyzovala vplyv Cyrilometodských tradícií na európske myslenie, na národné povedomie. Konferencia poukázala na významnú historickú skutočnosť, že Cyrilometodská misia na Veľkej Morave bola prvým pokusom preklenúť hranicu medzi západom a východom a integráciou rozdielnych jazykov a kultúr znova spojiť Európu.2 Išlo o širšie chápanú integračnú stratégiu Európy ako bola karolínska koncepcia reštaurovaná Frankmi, v ktorej sa do popredia dostali mocenské prístupy, ktorým sa podriaďovala jazyková tolerancia, inkulturalizácia i európsky dialóg o kresťanskej doktríne. Slovanská Európa, ktorá mohla a mala spájať východ a západ bola neblahou činnosťou Frankov voči prvému slovenskému učilišťu (vyhnanie žiakov Cyrila a Metoda na východ) tiež rozdelená. Tým však ani Európa ako celok nemohla dýchať oboma stranami pľúc (metafora Jána Pavla II.). Bola to koncepcia parciálneho mocenského a hegemonisticky riadeného univerzalizmu. Cyrilometodská tradícia naopak vytvárala predpoklady pre integrovanú Európu národov a kultúr. Cyril a Metod boli preto oprávnene prehlásení za patrónov celej Európy. Karolínska tradícia mala len parciálny charakter a prerastala aj v križiackych výpravách do rivality s východnou Európou. Treba otvorene nastoliť otázku či línia mocenského partikularizmu, ktorá viedla až k otvorenému boju križiakov proti Východorímskej ríši a vyvráteniu Konstantinopola križiakmi v roku 1204 nemá byť mementom pre súčasné udalosti na Balkáne. Pád Konstantinopola síce otvoril priestor západnej Európe na blízkovýchodné trhy, ale súčasne otvoril i priestor pre expanziu Osmanov do Európy. Bitka na Kosovom poli roku 1389 otvorila Turkom cestu k ovládnutiu Balkánu, vyvraždeniu a vytlačeniu slovansko-kresťanského obyvateľstva z Kosova a k ďalšiemu prieniku do strednej Európy (i na Slovensko). Je tu otázka, nemá táto tradícia i svoje dnešné dozvuky v Kosove, Bosne a v Macedónskej republike?
    Príznačné je, že kým Vatikán vyhlásením pápeža Jána Pavla II. sa za tragický čin križiakov ospravedlnil pravoslávnej cirkvi (v roku 2001), EÚ mlčí (aj keď s výhradami), podporila bombardovanie Zväzovej republiky Juhoslávie vojenskými silami NATO. Ide však o problém, ktorý nemožno riešiť vojensky. Tak sa v týchto historických priesečníkoch dejín stráca perspektíva jednotnej Európy v egoistických a partikulárnych záujmoch. Stráca sa a nevyužíva sa význam postavenia Slovanstva (i keď mnohovrstevného) ako potenciálnej a jednotiacej sily Európy. Preto je namieste i otázka: aký model Európy sa bude realizovať v budúcnosti? Bude to model cyrilometodský alebo model wichingovský (označenie podľa predstaviteľa franskej mocenskej a cirkevnej reprezentácie v Nitre. Biskup Wiching predstavoval hlavnú opozíciu voči cyrilometodskej misii na Veľkej Morave), model politického, náboženského i kultúrneho ekumenizmu alebo model mocensko-hegemonistický?

    Integrácia v premenách času

    Súčasnému integračnému procesu v Európe predchádzali viaceré dejinné udalosti.3

    1. Jedným z prvých, kto sa začal zaoberať myšlienkou európskej integrácie bol francúzsky právnik a politický reformátor Pierre Dubois, ktorý v rokoch 1306 – 1308 navrhol vznik stáleho zhromaždenia šľachticov. Zhromaždenie malo spolu s konzultáciami panovníkov zabrániť možným konfliktom.
    V rokoch 1462 - 1464 český kráľ Jiří z Poděbrad navrhol diplomatickú akciu, ktorej konečným cieľom mal byť pokus o zaistenie trvalého mieru medzi národmi a odstránenie vojen. Dal vypracovať návrh, ktorého ústrednou myšlienkou bol vznik stálej organizácie európskych štátov, pričom táto organizácia mala zabrániť potenciálnemu vzniku vojenských konfliktov v budúcnosti a tiež mala vyvíjať aktivity proti všetkým narušiteľom mieru a medzinárodného poriadku.
    Okrem Jiřího Z Poděbrad sa myšlienkou vytvorenia konfederácie európskych štátov, ktorá by bola zárukou mieru, zaoberali aj ďalší panovníci (napr. Ján Luxemburský). Táto myšlienka sa však nakoniec nepresadila, na druhej strane však podnietila významných filozofov neskorších období, aby sa myšlienkou integrácie Európy zaoberali.
    V roku 1713 zverejnil svoj plán integrácie, nazvaný Konfederácia európskych panovníkov, Abbé de Saint Pierre, k tomuto plánu pripojil svoj komentár Jean-Jacques Rousseau.
    Immanuel Kant pridal úvahy o vytvorení európskej federácie, ktorej hlavným cieľom by bolo zachovanie európskeho mieru, vo svojom diele Idea večného mieru.
    Na plány zjednocovania Európy mali okrem týchto vplyv aj ďalšie spisy, napr. dielo Saint Simona a Thierryho z roku 1814 – Organizácia európskej spoločnosti.

    2. V 20.storočí sa prvá iniciatíva vedúca k zjednoteniu Európy objavila po prvej svetovej vojne. Vychádzala z usporiadania amerického modelu a mala smerovať k založeniu a vzniku Spojených štátov európskych. V Spoločnosti národov (predchodkyňa Organizácie spojených národov - OSN) predložil tento plán francúzsky minister zahraničných vecí Briad, no neuspel.
    Ďalšie snahy o zjednotenie Európy sa začali objavovať na konci druhej svetovej vojny. Tieto snahy súviseli aj s tým, že európske štáty boli vojnou do veľkej miery oslabené a boli silne ekonomicky závislé od USA. Práve snahou urýchliť proces obnovy ekonomík sa rozhodli pre cestu ekonomickej a politickej integrácie.
    Britský ministerský predseda Winston Churchill vyzval vo svojom prejave vo švajčiarskom Zürichu v roku 1946 všetkých prítomných, aby došlo k znovuvytvoreniu európskej rodiny, pričom jej základom sa malo stať partnerstvo a spolupráca Nemecka a Francúzska. Už v tomto období podporovalo myšlienku zjednotenia Európy mnoho organizácií a spoločností, ktoré sa nakoniec v priebehu roka 1948 spojili do organizácie Hnutie pre spoločnú Európu. V máji 1948 bol zvolaný kongres tohto hnutia do Haagu, kde prijal rezolúcie, ktoré v podstate predstavovali základné návrhy, ktoré smerovali k zjednoteniu európskeho kontinentu v oblasti ekonomickej, politickej a sociálnej.
    Európska spolupráca sa v počiatkoch rozvíjala na základe vojenských aliancií z čias vojny. V roku 1948 podpísali Veľká Británia, Francúzsko a Belgicko zmluvu o Západnej únii (neskôr bola premenovaná na Západoeurópsku úniu), ktorá sa v roku 1954 rozšírila o Nemecko a Taliansko.
    Okrem toho sa spolupráca medzi európskymi štátmi začala rozvíjať aj na poli ekonomiky, keď v apríli 1948 vznikla Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu (OEEC – táto bola v roku 1960 premenovaná na Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj – OECD, ktorá v súčasnosti združuje najvyspelejšie ekonomiky sveta. Jej členom je od roku 2001 aj Slovenská republika). OEEC vznikla ako podmienka na čerpanie prostriedkov z Marshallovho plánu, ktorým sa USA snažili pomôcť pri obnove vojnou zničených európskych štátov. OEEC znamenala prínos k liberalizácii obchodu a zlaďovaniu hospodárskych politík členských štátov, nestala sa však nakoniec základom pre ďalšiu integráciu západoeurópskych štátov.

    3. 9. mája 1950 francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman navrhol vytvoriť celoeurópsku organizáciu, ktorá by kontrolovala a regulovala výrobu a obchod s montánnymi výrobkami (oceľ, železná ruda, šrot, uhlie, koks – tieto komodity boli vnímané ako podstatné zložky pre zbrojársku výrobu). 18. apríla 1951 došlo k podpisu Parížskej zmluvy, ktorou sa zakladalo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Zmluva vstúpila do platnosti 25. júla 1952 a jej hlavným cieľom sa stalo nahradenie jednotlivých národných trhov spoločným trhom. ESUO predstavovalo model sektorovej integrácie, ktorá spočívala v postupnom začleňovaní jednotlivých odvetví do spoločného trhu, podľa toho či spĺňali predpoklady na začlenenie.
    Ďalšou etapou integračných snáh v Európe sa stal podpis Rímskych zmlúv (25. marca 1957) a vytvorenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskej agentúry pre atómovú energiu (EURATOM). Okrem týchto názvov sa pre zoskupenie začal používať aj súhrnný názov Európske spoločenstvá (ES).
    Zmluva o EHS vstúpila do platnosti 1. januára 1958. Predpokladala počas prechodného obdobia dosiahnuť ekonomické ciele, ktoré mali viesť k vytvoreniu colnej únie, ako jednej z foriem makroekonomickej integrácie. Okrem toho kládla dôraz aj na opatrenia, ktoré vytvárajú spoločný trh a hospodársku úniu. Spomeňme napríklad voľný pohyb kapitálu a pracovných síl, ktoré sú charakteristické pre spoločný trh, či spoločná poľnohospodárska a dopravná politika charakteristické pre hospodársku úniu. Prvoradým cieľom zmluvy o EHS však bolo vytvorenie colnej únie aj keď sa rozpracovali otázky súvisiace so spoločným trhom a hospodárskou úniou, počítalo sa s ich ďalším rozvojom až v budúcnosti.
    Hlavným cieľom zmluvy o EUROATOM bolo vytvárať podmienky na vybudovanie a rýchly rast jadrového priemyslu, zvýšenie životnej úrovne v členských štátoch, rozvoj vzájomných stykov s ostatnými krajinami. Ďalej to bol rozvoj výskumu a rozširovanie poznatkov týkajúcich sa jadrového priemyslu, zabezpečenie jednotných bezpečnostných noriem a dozeranie nad ich plnením a ďalšie ciele. Podstatou EURATOM bolo vytvorenie spoločného trhu v oblasti jadrového priemyslu.
    Protiváhou ES sa stalo Európske združenie voľného obchodu (EZVO), založené na základe Štokholmskej konvencie, podpísanej 20. novembra 1959, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája 1960. Túto konvenciu podpísalo Dánsko, Nórsko, Švédsko, Veľká Británia, Portugalsko, Rakúsko a Švajčiarsko (vrátane Lichtenštajnska). Neskôr sa k nim pridal aj Island, Fínsko malo štatút pridruženého člena. Jedným z cieľov tohto združenia bol aj rozvoj obchodu medzi členskými krajinami postupným odstránením vzájomných ciel, čo zodpovedalo vytvoreniu pásma voľné obchodu medzi týmito krajinami. V roku 1973 Veľká Británia a Dánsko prestali byť členmi EZVO a stali a členmi ES. Jednotlivé štáty EZVO uzatvorili s ES dohody o voľnom obchode, ktoré sa realizovali k 1. januáru 1984. Obe zoskupenia cítili potrebu prehĺbenia vzájomných kontaktov a preto 2. mája 1992 podpísali dohodu o vytvorení Európskeho ekonomického priestoru (EFA), ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 1994. V rámci tohto priestoru sa mohli tovar, služby, kapitál a pracovné sily pohybovať voľne ako v jednotnom trhu ES.
    Sedemdesiate roky minulého storočia sa tiež zvyknú označovať aj ako obdobie „eurosklerózy“. Napriek množstvu reformných návrhov a návrhov na ďalšie spoločné aktivity členských štátov sa proces integrácie v Európe spomalil. Hlavné skutočnosti, ktoré mali priamy vplyv na spomalenie integračného procesu4:
   * hospodárska kríza v 70.rokoch, ktorá nevytvárala priaznivé podmienky pre ďalšiu liberalizáciu svetového obchodu,
   * rozširovanie EHS, ktoré so sebou prinášalo komplikované rokovania a problémy so začlenením nových štátov,
   * rozširovanie oblasti záujmu a spolupráce medzi členskými štátmi ES, najmä v oblasti životného prostredia, vedy a techniky a politiky voči spotrebiteľom.

    Okrem toho ES hľadali nové impulzy a prostriedky, ktorými by posilnili svoje postavenie voči ďalším dvom členom triády – USA a Japonsku.
    Koncom 80. rokov 20. storočia sa v európskej politickej rétorike začal objavovať pojem spoločný európsky dom. Trochu zjednodušene možno povedať, že Paríž v ňom videl možnosť uchovať veľké Francúzsko a posilnenie vedúcej úlohy Francúzska v Európe. Pre Veľkú Britániu predstavoval európsky dom spoluprácu medzi samostatnými a suverénnymi štátmi na slobodnom európskom trhu. Pre NSR sa európsky dom stal najskôr inštrumentom pre zjednotenie oboch nemeckých štátov, potom mal rozptýliť obavy zo sily zjednoteného Nemecka. Rusko tiež zdôrazňovalo, že žije pod jednou strechou v spoločnom európskom dome. Tak spoločný dom sa stal metaforou pre celý rad vzájomne odlišných predstáv. Možno ho preto nazvať zábavným domom Európy, ktorý mení formu podľa toho, cez aké zrkadlo sa naň pozeráme. (Igmar Karlson, Európa a národy; Európsky národ alebo Európa národov?)

    4. Začiatkom 90.rokov minulého storočia došlo k jednej z najvýznamnejších novelizácií základných zmlúv ES. Táto novelizácia vznikla na medzivládnej konferencii v Maastrichte, preto sa označuje aj ako Maastrichtská zmluva alebo aj Zmluva o Európskej únii (EÚ).
    K uzavretiu zmluvy došlo v troch po sebe nasledujúcich fázach. Počas prvej fázy v rokoch 1988 - 1990 bola zmluva zostavovaná na medzivládnych konferenciách, ktoré sa týkali najmä princípov fungovania politickej únie a hospodárskej a menovej únie. V druhej fáze v rokoch 1991 - 1992 sa uskutočňovali rokovania na medzivládnej úrovni o detailoch zmluvy. Vyvrcholila Maastrichtským summitom, na ktorom bola Zmluva o EÚ vo februári 1992 podpísaná. Tretia fáza zahŕňala proces ratifikácie členskými štátmi, určité problémy nastali vo Veľkej Británii, Dánsku, Nemecku a Francúzsku.
    Na základe Maastrichtskej zmluvy teda vzniká EÚ, ktorá zahrnuje 3 už existujúce spoločenstvá (ESUO, EHS, EURATOM) a tiež aj spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a spoluprácu v oblasti súdnictva a vnútorných vecí. Okrem toho je v tejto zmluve zakotvené aj vytvorenie menovej únie a spôsob zavádzania spoločnej európskej meny – eura. Všetky orgány ES sa zároveň stali aj orgánmi EÚ, na rozdiel od ES však EÚ nedisponovala právnou subjektivitou. Na základe Maastrichtskej zmluvy bol vytvorený nový nadnárodný organizmus, ktorý je založený na troch pilieroch.:
   a. Európske spoločenstvá,
   b. spoločná zahraničná a bezpečnostná politika,
   c. spolupráca v oblasti súdnictva a vnútorných vecí.

   V základných ustanoveniach zmluvy (článok 2) sú uvedené aj hlavné ciele EÚ:
   * podpora harmonického a rovnomerného rozvoja v členských štátoch, trvalý a neinflačný hospodársky rast,
   * rešpekt voči životnému prostrediu,
   * konvergencia hospodárskej výkonnosti členských štátov s vysokou zamestnanosťou a sociálnou ochranou,
   * zvyšovanie životnej úrovne a kvality života,
   * ekonomická a sociálna súdržnosť a solidarita členských štátov EÚ.

    Okrem týchto cieľov obsahujú základné ustanovenia aj základné princípy fungovania EÚ, ktorými sú princíp subsidiarity a rešpekt voči demokracii a základným ľudským právam. Ďalšie dôsledky, ktoré obsahovala Maastrichtská zmluva, sú: vznik európskeho systému centrálnych bánk, zavedenie občianstva EÚ, väčšie právomoci Európskeho parlamentu. Maastrichtská zmluva významným spôsobom podporila a posunula dopredu celý integračný proces v západnej Európe, keď niektoré významné politické kompetencie prešli z členských štátov na orgány EÚ.
    V procese integrácie Európy bola veľmi významná Amsterdamská zmluva (do platnosti vstúpila v máji 1999), ktorá obsahovala najmä:
   * odstránenie prekážok voľného pohybu,
   * vytvorenie bezpečného územia v Európe,
   * zabezpečenie čo najužšieho kontaktu s občanmi, hlavne s ich potrebami a očakávaniami, a presadzovanie práv občanov,
   * posilnenie postavenia EÚ na medzinárodnej politickej scéne,
   * vytvorenie efektívnejšej inštitucionálnej štruktúry tak, aby inštitúcie EÚ boli čo najlepšie pripravené na ďalšie rozširovanie EÚ.

    Členské štáty EÚ sa tiež dohodli na upevnení spolupráce v oblasti boja proti terorizmu, zločinu a drogám, dohodli sa na zosúladení imigračnej a vízovej politiky tak, aby Európa bola považovaná za územie slobody, spravodlivosti a bezpečnosti.

    Historický prelom vo vývoji integrácie Európy

    Z teórie systémov je známe, že ak sa systémový celok obohacuje novými časťami, mení sa jeho štruktúra i funkčnosť. EÚ v tomto zmysle očakávajú nielen rozsiahle vstupy nových členských štátov, ale i zmena fungovania ako systémovej celostnosti. V súvislosti s tým sa vyskytujú otázniky či v EÚ dnes nechýba vízia, kam bude smerovať a aký charakter nadobudne. Éra D. Miatranyho, J. Moneta, R. Schumana sa skončila a žiada sa predložiť novú víziu budúcnosti. Je pochopiteľné, že význam dialógu narastá po vstupe nových členov do EÚ. Preto i summit v Nice r. 2000 vyzval európskych politikov, európske štáty, akademickú obec, nevládne organizácie o vstup do dialógu a tvorby novej vízie.
    Popri globalizácii stojí v súčasnosti pred európskym kontinentom ďalší nový fenomén – rozšírená EÚ takmer na dvojnásobok. Tento zásadný zlom v doterajšom vývoji Európy bude významnou výzvou tak pre EÚ, ako aj pre štáty, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004.
    Pozrime sa bližšie na niektoré kľúčové problémy tohto fenoménu.5
    Dnešná podoba Európy je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. Nová Európa by už nemala byť rozdelená na niekoľko pásiem, charakteristických výrazne odlišným vývojom. V doterajšej histórii takýto vývoj vždy viedol k vzniku konfliktov, ktoré sa v konečnom dôsledku dotýkali nielen európskeho regiónu, ale viedli aj ku konfliktom celosvetového rozmeru. V tomto zmysle je rozšírenie EÚ historickou nevyhnutnosťou. Predstavy o jej budúcej podobe však nie sú zatiaľ jednotné. V súčasnosti sa diskutuje o dvoch koncepciách Európy:
   - jednu predstavuje nemecká koncepcia, teda koncepcia založená na vytvorení federálnej Európy,
   - druhú predstavuje francúzska koncepcia, založená na tom, že štáty vytvárajú zoskupenie, ale pritom si zachovávajú vlastnú kontinuitu svojho historického a ekonomického vývoja.

    Ukazuje sa, že súboj týchto dvoch koncepcií bude v budúcnosti mimoriadne významným fenoménom. Na jednej strane teda stojí nemecká predstava o federálnej Európe. Nemecko posilňuje svoje postavenie v EÚ predovšetkým zvyšovaním svojej váhy vo vzťahu k štátom v strednej a východnej Európe (osobitne k Poľsku, Českej republike, Maďarsku a Slovensku, ako aj niektorým krajinám bývalej Juhoslávie). Tieto štáty dokonca považujú Nemecko za určitého svojho zástupcu alebo protežanta vo väzbe na EÚ. Nemecká vláda (je jedno, či bol kancelárom Helmut Kohl alebo súčasný kancelár Gerhard Schröder) túto filozofiu podporuje. Významným krokom k realizácii tejto filozofie je aj expanzia nemeckých a rakúskych firiem do stredoeurópskeho priestoru, v rámci ktorej napríklad nemecké koncerny Siemens, Volkswagen a ďalšie zaujali významné pozície v štátoch strednej a východnej Európy. Táto tendencia sa prejavuje aj v postupnom procese privatizácie kľúčových strategických monopolov v strednej a východnej Európe, kde opätovne významný prím hrajú predovšetkým nemecké a rakúske firmy.
    Na druhej strane stojí francúzska predstava, orientujúca sa skôr na voľnejšiu federáciu národov, ktorá by zachovávala národné črty jednotlivých krajín. Bola by určitým voľnejším zoskupením (nie tesne zviazaným), ktoré by nebolo „glajchšaltované“ vo všetkých oblastiach (od daňovej politiky cez oblasť usmerňovania činnosti podnikateľských subjektov až po kultúrnu politiku).
    Medzi týmito dvomi predstavami sa pohybuje potom predstava malých štátov (krajín Beneluxu či niektorých ďalších krajín), ktoré si uvedomujú, že vývoj smeruje k postupnému posilňovaniu pozície veľkých štátov na úkor menších štátov. Od pôvodného založenia Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ cez Európske hospodárske spoločenstvo, až k EÚ vždy platila principiálna zásada rovnosti hlasov jednotlivých krajín bez ohľadu na ich veľkosť. To bolo určitou záchrannou brzdou pre malé krajiny. Vytváralo to predpoklad rovnosti prístupu nielen k hlasovaniu, ale aj k zachovaniu určitých záujmov malých a veľkých štátov.
    Ako sa však EÚ rozrastala, postupne sa hľadanie konsenzu stávalo stále zložitejším. S otázkou pozície veľkých a malých štátov priamo súviselo aj odstránenie práva veta jednotlivých krajín. V súvislosti s týmto problémom vznikali úvahy podporujúce rozhodovanie kvalifikovanej väčšiny, ako aj úvahy podľa ktorých mali byť jednotlivé rozhodnutia prijímané konsenzom. Nakoniec to vyústilo do rozhodovania summitu v Nice, kde sa vlastne dohodlo, že jednotlivé členské štáty EÚ sa postupne k určitým časovým horizontom (ktoré vyhovujú ich národným záujmom) vzdávajú práva veta v jednotlivých kľúčových oblastiach. Aj keď uznesenie EÚ z Nice znamenalo významný posun v celkovom mechanizme hlasovania a dosahovania záverov v EÚ, neodstránilo problém medzi veľkými a malými krajinami. Pozícia malých krajín tak naďalej vytvára určité vnútorné pnutie v EÚ, pretože otázka váhy jednotlivých krajín, ktorú môžu získať v rámci európskeho rozhodovania, zostane, či už vznikne jednotná federálna Európa alebo zoskupenie jednotlivých štátov.
    Tento problém zostane zachovaný i v prípade prijatia ďalších krajín, pretože napríklad Poľsko (vzhľadom na jeho rozlohu, ekonomický potenciál, počet obyvateľov) možno priradiť k veľkým krajinám. Ostatné krajiny ako Maďarsko, Slovensko či Slovinsko predstavujú predovšetkým malé krajiny (tak rozlohou, ako aj počtom obyvateľov). V tomto kontexte vyriešenie problému vzťahu veľkých a malých krajín v budúcej zjednotenej Európe je nevyhnutné považovať za jeden z kľúčových bodov budúceho rozhodovania. Samozrejme, tento mechanizmus nerieši rozloženie pozícií krajín v Európskom parlamente definovaným počtom poslancov (zodpovedajúcim počtu obyvateľov a niektorým ďalším kritériám). V tomto zmysle definovanie EÚ ako združenia veľkých a malých štátov sa stáva mimoriadne významnou výzvou už pre dnešnú EÚ. Súčasný štandard vzťahov medzi veľkými a malými krajinami EÚ je už trvalo neudržateľný. Je to teda prvá zásadná výzva, na ktorú bude musieť EÚ reagovať, pričom uznesenie z Nice je iba prvým krokom k riešeniu tohto problému.

    Princíp spolutvorivosti

    Ak je zmyslom transformácie a integrácie Európy rozvoj, potom nová celostná Európa musí vnímať svoje úlohy už nielen v zmysle záujmov doterajších euroatlantických členov, ale i v zmysle záujmov nových členských štátov.
    Etos konštruktívnosti a tvorby novej Európy si vyžaduje prekonanie egocentrizmu, skepsy a smeruje k uvádzaniu do každodenného života princípu spolutvorivosti. Spolutvorivosť si vyžaduje zapojenie do aktivity všetkých politických smerov a všetkých politických skupín. Univerzalitu Európy nie je možné vytvoriť len realizáciou parciálnych záujmov. Na to poukázala v knihe Statecraft (Londýn 2002) i jedna zo zakladateliek Európskej únie M. Thatcherová. Ak sa jej kniha nemá stať výstražnou víziou treba seriózne prehodnotiť doterajšie liberálno-globalistické tendencie v prístupe ku štátom strednej a východnej Európy.
    Nesporne v procese doterajšej transformácie nastal určitý technologický posun napred, ale systém, v ktorom malá časť ľudí neúmerne bohatne, stredná vrstva sa pauperizuje a narastá skupina chudobných, ktorá žije pod hranicou minima, je potrebné kvalitatívne zmeniť.
    Štáty baltsko-podunajsko-čiernomorsko-adriatickej zóny oprávnene poukazujú na neúmerný rast nezamestnanosti, únik mozgov a kvalifikovaných pracovných síl, pokles priemyselnej výroby a veľký tlak na organické poľnohospodárstvo. Spôsob uskutočnenej privatizácie priniesol so sebou veľký výpredaj domáceho vlastníctva do zahraničia. Oprávnene sa poukazuje na pokles odvodov do štátnej pokladnice, rast negatívneho salda zahraničného obchodu a neúmerný rast štátnych dlhov. Ohrozená je funkčnosť celého verejného sektora, ktorý trpí na nedostatok prostriedkov (zdravotníctvo, školstvo, verejná doprava, verejná správa). V priebehu krátkeho času transformácie sa vytvorila vlastnícka štruktúra nie nepodobná štátom s neokoloniálnym systémom.6 Nastúpilo prelievanie ziskov do krajín kapitálových vlastníkov, ktorí sa honosne označili názvom investori.
    Krajiny baltsko-podunajsko-čiernomorsko-adriatického priestoru strácajú perspektívu ekonomického dobiehania krajín západnej Európy a hrozí im prepad do polohy trvalej periférie. Nastupuje práca v mzde, zanikajú, prípadne sa nebudujú aktivity s vysokou pridanou hodnotou. Rastie odkázanosť financovania verejného sektora len z priameho daňového zaťaženia občanov, čo neúmerne zaťažuje pracujúcu časť obyvateľstva, ktorá ešte má prácu. Ak dnes napr. Slovensko disponuje vzdelanostnou infraštruktúrou poskytujúcou možnosti dobrej profesionálnej a jazykovej prípravy i vysokým počtom kvalifikovaných a jazykovo dobre pripravených mladých ľudí, hrozí ich strata, ale i nenávratnosť, pretože mladí ľudia sa budú usilovať naplniť svoje ambície odchodom do zahraničia a doterajšiu vzdelanostnú základňu už nebude mať kto vydržiavať. Za takýchto okolností je jasné, že transformačno-integračný model Európy je nevyhnutné zmeniť.
    Európa bez spolutvorivosti všetkých jej častí nemá šancu sa ani integrovať, ani celostne prosperovať. V tom je i zmysel smerovania k politickému a sociálnemu inžinierstvu. Naša činnosť ako jednotlivcov, tak aj orientácia štátu je postavená pred otázku – aká alternatíva sa uplatní v Európe a v Strednej Európe. Bude to alternatíva človeka tvorcu „homo creator“ alebo alternatíva konfliktov a deštrukcie „homo destructor“. Slovensko má svoju dôstojnosť a zmysel pre zodpovednosť, má svojho Génia Loci a podieľa sa na géniu Európy i géniu Terrarum. Toho si musia byť vedomé všetky štruktúry EÚ, NATO i regionálnych organizácií, s ktorými sme vstúpili do negociačného procesu. Za takéto vnímanie Európy bojovali Slováci spolu s inými európskymi národmi v I. a II. svetovej vojne.7
    Milan Rastislav Štefánik už v roku 1917, v nádeji na spravodlivé usporiadania Európy napísal:
    „Ak táto vojna má byť poslednou, jednu vec musí uviesť do života a ňou je právo každého národa na národný život. Vec, ktorej musí naveky urobiť koniec je pangermánsky sen Teutónov „Drang nach Osten“; musí byť dôkladne zastavený. Poľský národ, Česi, Srbi, Rumuni a Slováci nebudú rozostavení ako sedliaci na šachovnici konferencie mieru. Ani spravodlivosť, ani zdravý rozum nepripustia túto frašku... Bude tento svet bezpečným miestom pre demokraciu? Má malý národ práve toľko práva ísť svojou cestou, žiť svojím životom národným životom ako národ veľký. Táto vojna musí vyriešiť obe tieto otázky a miestom, kde ich musí vyriešiť, je stredná Európa.“8 Bohužiaľ, druhá svetová vojna ukázala, že pokusy o „Drang nach Osten“ sa nezastavili.
    Ak by sme mali zhodnotiť obranné a sebazáchovné koncepcie Slovákov a Čechov z hľadiska zahraničnej politiky, môžeme povedať, že ani veľkomoravská koncepcia zmierenia východu a západu, ani slovanská solidarita, ani koncepcia austroslavizmu, ani Štefánikova koncepcia obrany pomocou Malej dohody (ako súčasti Veľkej dohody), ani internacionalistická koncepcia (socialistického internacionalizmu), ale ani pribinovský adaptačný model prijatia vedúcej úlohy Nemecka (čiastočne sa pod nátlakom obnovil v období Slovenského štátu pred vypuknutím II. svetovej vojny), neprežili skúšky času. Hodžova koncepcia Podunajskej federácie mala len teoretický význam a v praktickej politike nikdy nebola zrealizovaná.
    V súčasnom období na vytvorení bezpečného a spravodlivého modelu Európy sa podieľa viacero európskych a národných inštitúcií. Významné miesto prislúcha Európskemu konventu, ktorý požiadal národné konventy členských a prístupových štátov, aby do konca roku 2003, vypracovali svoj projekt optimálneho modelu integrovanej Európy.
    Alternatíva bezpečnosti Slovenska a ochrany jeho záujmov v EÚ je novou koncepciou. Napriek tomu, že sa zvýši závislosť Slovenska od EÚ, vynára sa nádej, že EÚ bude dostatočne silná, aby potlačila hegemonistické tendencie tradične rozpínavých štátov voči malým štátom v strednej Európe. Z hľadiska slovenských záujmov sa do popredia dostávajú i požiadavky na udržanie a zvýšenie prosperity občanov, udržanie suverenity v otázkach národnej existencie a dôstojnej účasti na riešení celoeurópskych záležitostí. Zdá sa, že tieto nádeje a požiadavky najviac spĺňa predstava federácie národných štátov.
    V Európe však existujú aj sily, ktoré nevnímajú realitu národných štátov ako veľké bohatstvo a domnievajú sa, že je čas nahradiť národný štát občianskym superštátom. Je to pre európsku integráciu nerealistická a v podstate i nebezpečná koncepcia. Európa a svet sú krásne, bohaté a kreatívne preto, že nie sú unifikované, ale polydimenzionálne, multikultúrne. Teda národný štát má okrem všeobecnej úlohy zabezpečovania spoločného dobra pre všetkých svojich občanov aj špecifickú úlohu strážcu národných tradícií a identity. O. Krejčí upozorňuje na nebezpečenstvo, že samospád integrácie a globalizácie môže viesť k prevahe národných ideí mocných štátov a veľkých národov. Tým by sa EÚ mohla stať nástrojom realizácie ich starých zámerov a cieľov. Nebezpečenstvo straty slobody, udržania demokracie, rovnoprávneho postavenia občanov malých i veľkých národov by narušilo jednotu integrovaného celku a mohlo by znamenať rozpad EÚ.9

    Európa v širších celosvetových súvislostiach

    Netreba si zakrývať oči nad tým, že Slováci i ostatné národy Európy skúmajú starostlivo motivácie, ciele a dôsledky súčasného integračného procesu. Pritom oficiálne vládne štruktúry, s ktorými napríklad inštitúcie EÚ prerokovali kapitoly pre vstup, sú len jednou stránkou mince. Druhou stránkou je podpora verejnosti, reálna sociálna, ekonomická, kultúrna, vedecká, školská, zdravotnícka klíma, ktorá je odrazom alebo spätnou väzbou zrealizovaných a odporúčaných projektov. V oboch prípadoch ide o to vnímať integráciu ako proces, v ktorom svet i Európa prechádzajú takou etapou zbližovania, kooperácie, univerzalizácie, ktorá prináša so sebou i tvorbu kvalitatívne nových foriem spolužitia a integrácie.
    Potenciálne sa črtá niekoľko scenárov z hľadiska budúcnosti Európy:
   1. V súčasnej euroatlantickej koncepcii eurocentrizmus prepustil vedúcu úlohu USA. Táto superveľmoc je dnes hlavným aktérom i pri tvorbe celoeurópskej usporiadanosti. Podľa Zb. Brzezinskeho USA počas dvoch svetových vojen vstúpili na pôdu Európy, aby jej národom pomohli uhájiť slobodu a demokraciu. Avšak tento zámer ešte stále nepokladajú za naplnený a svoju misiu v Európe za dokončenú. /l0/ Východná Európa je organickou súčasťou Európy, nemôže sa vzdať svojich „európskych práv“. Preto by mala viesť svoju orientáciu k strategickému prepojeniu oboch častí Európy a rastu svojho významu a postavenia v širšom medzinárodnom kontexte.
   2. V posledných obdobiach sa do popredia dostáva úsilie o opätovnú „emancipáciu“ Európy, ktorá v integračnom procese získava novú tvár a vlastnú identitu. Tento proces, ako ukazujú časté turbulencie v Európe, nie je možný bez východnej Európy. Strategický význam tohto regiónu sa v spomínanom scenári zvyšuje. Sem patrí i dialóg o starej a novej Európe.
   3. Presun ťažiska svetového vývoja do pacifickej zóny a tým aj do Ázie vytvára z bývalej euroamerickej svetovej polohy len vysunutý polostrov Eurázie. Význam Európy môže poklesnúť na porovnateľnú mierku Ázie a Európy. Význam východnej Európy pre udržanie strategických pozícií a udržanie európskeho dedičstva je preto veľmi podstatný. V USA existujú tlaky, ktoré sa usilujú pretvoriť NATO na celosvetovú bezpečnostnú štruktúru. Takáto by sa však rastom členskej základne stávala ťažkopádnou, pričom by vystupovali do popredia rozmanité regionálne záujmy. Preto sa v tejto krajine uvažuje o vytvorení novej inštitúcie svetových mocností, ktoré by popri USA a EÚ tvorili Rusko, Japonsko, Čína a India. Táto inštitúcia by sa čiastočne prekrývala s Bezpečnostnou radou OSN. Podľa tvorcov koncepcie novej inštitúcie už OSN nie je v stave pružne riešiť všetky problémy meniaceho sa sveta.11
   4. Pri strategických kalkuláciách treba brať do úvahy aj výstražný scenár M. Thatcherovej, podľa ktorého centrifugálne silové polia Európy budú vzrastať ako reakcia na bruselskú centralizáciu a snahu budovať európske integračné štruktúry „zhora“. Môže to viesť až k rozpadu integračného európskeho úsilia. Pri takomto scenári bude budúca Európa závisieť od toho, ako si jednotlivé národné štáty zachovajú svoj obranný reflex, svoju obrannú infraštruktúru. Aké by bolo nové rozloženie síl pri kolapse integračného úsilia a ako by sa to odrazilo na prinavrátení časti postúpenej suverenity novým pristúpeným štátom? Tu azda máme opäť najbližšie k spoločným riešeniam s Českou republikou a Poľskom. V druhej rovine vystupuje spoločný medzinárodný záujem so Slovinskom, Chorvátskom, Srbskom, Rumunskom, Ukrajinou a Bulharskom. V tretej rovine je to vymedzenie spoločných záujmov s blízkym Maďarskom a Rakúskom, s ktorými hospodárske vzťahy sú susedsky zaujímavé a nevyhnutné, ale geopolitické záujmy v krízových situáciách môžu byť odlišné. Ukazujú to nielen skúsenosti z dvoch svetových vojen, ale aj skúsenosti so zákonom o zahraničných Maďaroch, z nedodržiavania dohôd o vodnom diele Gabčíkovo - Nagymaros, s nedodržaním zákonov platných v susedných štátoch pri presadzovaní inštitúcií v Karpatskom euroregióne. Tieto otázky nemôžu byť „tabu“ a mala by sa o nich jasne vyjadriť EÚ pripravovaná ústava. V tom je aj zmysel varovania renomovaného slovenského spisovateľa Ladislava Ťažkého. „Preto počúvajte ma, bratia! Nezapchávajte si uši blenom, či oči nezakrývajte hviezdičkovou zástavou, nevysmievajte sa mojej starobe a prosbe. Odhoďte meče, chlapci, kľaknite na ne, položte ruku na srdce a prisahajte, že už viac brat na brata tasiť meč nebude.“12

    Zo všetkých štyroch scenárov vyplýva, že význam baltsko-podunajsko-čiernomorsko-adriatického priestoru je pre Európu kľúčový. Je kľúčový z hľadiska zachovania jej identity, spirituality, posilňovania vôle zachovať svoje pozície vo svete, ako aj z hľadiska udržania jej biologickej a demografickej vitality.
    Európa smeruje tiež k tvorbe vlastnej bezpečnostnej štruktúry. Cez spoluprácu s NATO smeruje aj k osamostatňovaniu jadrových síl Európy. Po vstupe do NATO a EÚ bude Slovensko stáť pred problémom rozmiestnenia raketových zbraní na svojom území, rozmiestnením vojsk NATO a možno i EÚ. Takáto alternatíva by už znamenala zmenu strategického postavenia Slovenska v Európe. Vytvorila by sa nová situácia vo vzťahu k našim susedom, ktorí sa nedostanú do NATO či EÚ, prípadne voči slovanským štátom, ktoré nás vždy podporovali. Po vybudovaní vojenských základní na našom území sa môžu začať cítiť ohrozené.13
    Z týchto dôvodov na Slovensku registrujeme dva odlišné názory na budúcnosť. Na jednej strane vládne optimizmus zo začlenenia do euroatlantických štruktúr, na druhej znepokojenie, aby sa v súčasnom komplikovanom medzinárodnom prostredí nestalo Slovensko terčom nelegitímnych teroristických organizácií za činy, ktoré sa odohrali bez slovenskej účasti. História dokazuje, že nesledovanie národných bezpečnostných záujmov často vyústilo do nečakaných zvratov.

    Slovensko v európskom spoločenstve

    Ako vidno EÚ sa nevyhne pôsobeniu širších celosvetových súvislostí, ani pôsobeniu celého radu vnútorných protirečení. Slovensko dostalo svoju úlohu v európskom spoločenstve. Musí presvedčiť, že vie rozpoznať vonkajšie aj vnútorné rozmery tejto úlohy a samozrejme, že vie, prečo na túto medzinárodnú scénu vôbec vkročilo. Opona sa zdvihla a Slovensko stojí na javisku európskeho spoločenstva v dvojjedinej úlohe: autora hry aj režiséra, herca i diváka, hlavného hrdinu aj kritika. Dvojitá úloha ešte neznamená nejakú schizofréniu! Naopak, dvojjedinnosť je prejavom odhodlanosti a zodpovednosti pri plnení úloh, ku ktorým sme sa zaviazali.
    Slovensko (už ako členský štát EÚ) musí preto v prvom rade harmonizovať svoje vnútorné ekonomické prostredie s podmienkami, ktoré platia pre EÚ. Znamená to prijať nielen 80 000 právnych noriem, ktoré dnes usmerňujú podnikateľské prostredie v EÚ, ale aj celkovú kultúru podnikania a spoločensko-historické podmienky. EÚ veľmi jasne naznačuje, že otázkou je nielen mechanicky aplikovať do národnej legislatívy tie právne normy, ktoré platia v EÚ, že je to nielen otázka formálneho vytvorenia inštitúcií, ktoré sú analogické inštitúciám v jednotlivých členských krajinách, ale je to predovšetkým reálne a do života plne uvedené použitie všetkých princípov, zásad, podmienok a štruktúr, ktoré platia dnes pre EÚ.
    Po začlenení do EÚ treba vo väzbe na podnikateľské prostredie počítať s niektorými ďalšími fenoménmi:
   * jednak s formou priamej a nepriamej pomoci podnikateľským subjektom, tak ako je dnes aplikovaná v krajinách EÚ,
   * jednak s rozličnými formami pomoci podnikateľským subjektom pri ich obchodovaní mimo krajín EÚ, prípadne pri prieniku na trhy tretích krajín.

    Začlenenie Slovenska do EÚ teda na jednej strane výrazne zvýši konkurenciu medzi podnikateľskými subjektami EÚ a Slovenskom a na druhej strane vytvorí určitý priestor, ktorý by slovenské podnikateľské subjekty v spolupráci s podnikateľskými subjektami z EÚ mohli využiť v rámci všeobecných podporných programov, ktoré sú dnes realizované; napríklad v rámci exportu, podpory podnikateľských subjektov, podpory v rámci regionálneho rozvoja, podpory v rámci niektorých štrukturálnych fondov, podpory v oblasti priemyselných zón atď.
    Všeobecne je známe, že ekonomické reformy majú vždy dopad na obyvateľstvo v jednotlivých členských krajinách EÚ. V súčasnosti sme skôr svedkami prevahy diskusií o politickej stránke rozšírenia EÚ – o pozícií nových členských krajín v Európskom parlamente, o počte poslancov, pozíciách a prípravách národných vlád, najmä v oblasti legislatívno-právneho procesu. Diskusia o zásadných ekonomických reformách, to znamená o harmonizácií podnikateľského prostredia, o harmonizácií daňových a odvodových povinností, o penzijnej reforme, o reformách, ktoré sa týkajú systémovej infraštruktúry sa diskutuje menej, prípadne sa riešia parciálnymi blokmi. Reálne premietanie dôsledkov vstupu do EÚ, do jednotlivých kľúčových okruhov sa však stáva menej zaujímavým predmetom. Buď sa vyberú niektoré okruhy, ako napríklad priame dotácie v rámci agrárnej politiky alebo sa všeobecne hovorí iba o legislatívno-právnom rámci. Čo to však bude znamenať pre oblasť subvenčnej a dotačnej politiky, pre oblasť štátnej pomoci, bankového sektora, štátneho rozpočtu, daňových mechanizmov, regionálnej, ekologickej, sociálnej i kultúrnej politiky, o tom sa však v súčasnosti hovorí podstatne menej.
    Problém je v tom, že na úrovni vládneho manažmentu Slovenskej republiky nebol dostatok vôle k vypracovaniu dlhodobej stratégie, ktorá by predstavovala ťažiskový dokument v orientácii hospodárskej a sociálnej politiky na dlhšie obdobie. Absencia dlhodobej vízie a stratégie ekonomického a sociálneho rozvoja spôsobuje aj nekoncepčnosť a tápanie v dvoch kľúčových oblastiach, ktoré rozhodujú o prosperite krajiny a jej obyvateľov: rozvoj a uplatňovanie ľudských zdrojov (a teda aj konečnej spotreby domácností) a tiež v oblasti investičného rozvoja. Obidve oblasti dôležité pre prosperitu sa na Slovensku v poslednom období devastovali. Vzhľadom na integračné snahy Slovenskej republiky sa verbálne pripomínali, ale v reálnom živote sa pre ich prioritné postavenie urobilo málo. Slabou útechou je, že dlhodobá vízia akútne chýba aj v EÚ.14 Podľa predsedu Európskej komisie Romana Prodiho „roky sme hovorili iba o otázkach moci. Teraz potrebujeme otvorenú diskusiu o podstate našej únie“. R. Prodi poukázal na nedostatok spoločnej európskej vízie a uviedol, že „sme stratili spoločnú niť súhlasu o tom, kam smerujeme“ (v prejave k poslancom Európskeho parlamentu v Štrasburgu 13. 2. 2001).
    Otázkou však je, či si uvedomujme vnútornú spätosť všetkých štruktúrnych reforiem, či si uvedomujeme tú obrovskú vecnú rozdielnosť medzi podmienkami na Slovensku a podmienkami v EÚ (čo sa nevyčerpáva len mechanickým uzavretím jednotlivých prístupových kapitol), či si uvedomujeme, že kľúčovou otázkou EÚ dnes je ako zvýšiť svoju konkurencieschopnosť v dnešnom počte 25 členov či v budúcom počte v rámci globálnej svetovej ekonomiky. Ak v rámci procesu globalizácie sme svedkami výrazného nárastu nadnárodných korporácií, výrazného nárastu úlohy nadnárodných finančných a kapitálových trhov, inštitucionálnych investorov atď., je zrejmé, že už toto vytvára významný tlak na EÚ. Zatiaľ sa však zo strany nových členov vyvíja skôr snaha získať finančné prostriedky ako prispieť k reálnej konkurencieschopnosti EÚ, čo vytvára opätovne významný tlak na rozhodnutia EÚ či už politické alebo vecné.
    V súčasnosti sa ukázala úplná nefunkčnosť čistého liberálneho trhu v mnohých kľúčových oblastiach v činnosti národných štátov, ale aj nadnárodných zoskupení. Napríklad problém biedy, ktorý sa začína objavovať v EÚ, je problémom nielen národných štátov, ale stáva sa aj problémom, ktorý zaťažuje samotnú EÚ. Znamená to teda, že ak chce EÚ obstáť v procese globálnej konkurencie v planetárnom rozmere, potrebuje nielen zvýšiť svoj vlastný vnútorný trh akceptovaním ďalších členských štátov, ale bude musieť prijať aj mechanizmus vnútorného zefektívnenia a prispôsobiť sa novým podmienkam, ktoré pôsobia na globálnej úrovni. Slovom, EÚ bude musieť vybudovať dynamicky sa rozvíjajúci integrovaný celok najvyššej kvalitatívnej úrovne globálnej ekonomiky do roku 2010 (v r. 2003 však EÚ vykazovala len 85 % produktivity práce ekonomiky USA).
    Pri pozitívnych očakávaniach zo vstupu do EÚ nemožno zabúdať na to, že stále väčšia časť nášho obyvateľstva sa prepadá medzi nízko príjmové skupiny. Vzniká nový problém: čo s nadmernou úverovou záťažou obyvateľstva v situácii, keď sa prevažná väčšina reálnych príjmov začína znižovať a súčasne sa začína prehodnocovať solidárny penzijný systém. Na základe schválenej dôchodkovej reformy ide o individualizáciu penzijného systému. To však znamená, že kľúčovou otázkou sa stáva výška príjmov poistencov; ak sú veľké – môžu odkladať viacej, ak sú malé – môžu odkladať menej. Druhý výrazný aspekt predstavuje skutočnosť, že dochádza k stále významnejšiemu príjmovému diferencovaniu obyvateľstva s tým, že väčšia časť strednej triedy prechádza medzi nízko príjmové skupiny a druhá, malá časť strednej triedy sa dostáva medzi vysoko príjmové skupiny. S tým súvisí aj charakteristika tvorby nových pracovných miest. Značná časť vznikajúcich nových pracovných miest je s nižším mzdovým ocenením, ako boli pôvodné pracovné miesta, ktoré zanikli. K tomuto ešte pristupuje fenomén typický pre súčasnosť – tvrdé redukovanie počtu pracovných miest, zavádzanie nových foriem zamestnávania, ktoré v skutočnosti znamenajú zníženie reálnej mzdy a zároveň aj nižšiu ochranu pracovníka a nižšiu pracovnú stabilitu.
    Fenomén potreby diferencovaného prístupu v rámci trhu práce (na jednej strane spružnenia foriem zamestnávania, na druhej strane vytvorenia dostatočného počtu pracovných miest) už nie je spojený len s otázkou pracovných miest, ale aj s otázkou mzdovej úrovne. Ak k tomu pridáme ešte skutočnosť, že pravdepodobne ani dôchodky nebudú dlhodobo udržateľné na dnešnej úrovni, znamená to, že pri zachovaní týchto tendencií v EÚ by prevažná časť domáceho dopytu mala klesať. Navyše úvahy o očakávaniach mzdovej zdržanlivosti naznačujú, že stimulovanie domáceho kúpyschopného dopytu v rámci EÚ sa môže stať jednou z kľúčových podmienok udržania hospodárskeho rastu v rámci EÚ.
    Štáty EÚ si musia vytvoriť vlastnú stratégiu v zmysle celoeurópskej solidarity i v zmysle zachovania dôstojnosti a prosperity svojich občanov bez ohľadu na to, akého sú vyznania, straníckej príslušnosti, farby pleti, akou rečou hovoria. Bez tejto všeľudskej dimenzie nemôže byť EÚ partnerom globalizujúceho sa sveta. V tomto duchu dôstojná účasť Slovenska na vypracovaní demokratického modelu integrovanej Európy je mimoriadne závažná úloha. Od úspechu pri zvládnutí tejto úlohy a od úspešnosti jej premietnutia do života závisí, či integrovaná Európa prestane byť pre Slovensko i celý baltsko-podunajsko-čiernomorsko-adriatický priestor len mýtom a či sa stane jeho realizačným a konštruktívnym programom.15

    Literatúra:

   1 Ivanička, K.: Globalistika, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, Banská Bystrica 2002, s. 61-62.
   2 Ivanička, K.: Medzinárodná scéna a národné vedomie inteligencie Slovenska, Dom Matice slovenskej, Nitra, 29.6.2001.
    Pozri tiež: Slovenské pohľady č 11, 2001.
   3 Grešš, M.: Historický vývoj myšlienok integrácie. In: Európska Únia, Sprint - vydavateľská, filmová a reklamná agentúra, Bratislava 2004.
   4 Lipková, Ľ.: Svetové hospodárstvo, Sprint - vfra, Bratislava 2000, s. 41.
   5 Staněk, P.: Globalizácia – Európska únia a Slovenská republika, Bratislava 2002, s.27-28.
   6 Tokár, L.: Zahranično-politická doktrína Slovenskej republiky, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, Banská Bystrica 2000.
   7 Ivanička, K.: Globalistika, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica 2002, s. 80-81.
   8 Milan Rastislav Štefánik v myšlienkach a obrazoch, Vyd. Elán, Bratislava 1999, s.67.
   9 Krejčí. O.: Geopolitika středoevropského prostoru (horizonty, zahraniční politiky ČR a SR), Praha 2000.
   10 Brzezinski, Zb.: Prednáška v Spoločnosti pre zahraničné styky v Bratislave, hotel Fórum 2001.
   11 Tamtiež.
   12 Ťažký, L.: Balada o vlastnej zrade, Nový deň, 3.10.2002.
   13 Krivochiža, V.: NATO – Rusko – Stredná Európa. Plusy a mínusy bezpečnostnej schémy, Ruský inštitút strategických štúdií, Moskva –Bratislava 2000.
   14 Mináč, V.: Identita Európy, Literárny týždenník, 3.2.1995.
    Jančár, D.: Predaná Európa. Sme v strednej Európe, Magazín Sme, 21.4.2001, s. 2.
    Mihalik, J.: Volanie po vypracovaní vízie a stratégie sociálno-ekonomického rozvoja, NEZES, Siločiary, roč. II, č.-3, marec 2004.
   15 Ivanička, K.: Budúcnosť Európy a Slovensko. In: Globalistika, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, Banská Bystrica 2002, s.88.

   Na úvod...



    Falošné nádeje a zavádzajúce mýty
    Ing. Štefan Murín

    Autor je diplomat a verejný činiteľ, spoluzakladateľ Medzinárodného fóra Vyslanci Slovanstva.


    Prvý májový deň roku 2004 vstúpil do análov ako deň rozšírenia Európskej únie a vzniku nášho členstva v nej. Mnohí ľudia sa zamýšľajú, čo nám prinesie rozšírenie Európskej únie o desať nových členov a naše členstvo v nej. Žiada sa úvodom zdôrazniť, že už prinieslo. Hlavne veľa falošných nádejí, zavádzajúcich mýtov a problémov.
    Jedným z najdôležitejších mýtov je fikcia, že rozšírenie Európskej únie zjednotilo Európu. Opak je pravda. Nielenže ju nezjednotilo, ale sa mu postavilo do cesty ako neprekonateľná prekážka. Okrem toho definitívne pochovalo nádeje a predsavzatia, ktoré vygenerovala Helsinská konferencia o európskej bezpečnosti vypracovaním a slávnostným podpísaním Záverečného aktu všetkými signatármi.
    Základným problémom legitimity integračných procesov pre Európanov od čias, keď sa otázka rozšírenia Európskej únie dostala na program, sú dôsledky postupného riešenia, respektíve nového definovania a uplatňovania zásady pohybu osôb a myšlienok. Kríza celoeurópskej identity bola odštartovaná v Shengene. Tlak na uzavretie hraníc Európskej únie, iniciovaný v Shengene, je v rozpore so základnými princípmi koncepcie búrania železnej opony, medzi ktorými bola tiež sloboda pohybu a kontaktov medzi národmi a kultúrami.
    Už pri podpise Záverečného aktu Helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe boli vyslovené obavy, že požiadavky predstaviteľov Západu na voľný pohyb osôb a myšlienok za podmienok ekonomickej nerovnosti, majú za cieľ otvorenie všetkých krajín najsilnejším vplyvom bez možnosti chrániť vlastnú špecifickosť a ekonomické záujmy slabších. Podľa takto artikulovaných obáv západní účastníci Helsinskej konferencie zneužili princíp voľného pohybu osôb a myšlienok na to, aby zbavili legitimity samotný princíp sociálnej spravodlivosti a zabezpečili dominantné postavenie okľukou cez voľný pohyb tovaru, kapitálu a postupné presadzovanie západnej civilizácie.
    Vývoj po roku 1989 potvrdil oprávnenosť obáv „skeptikov“. Dnes budujeme „Novú Európu“ v sústredených kruhoch okolo štátov – signatárov dohôd zo Shengenu. Nové členské štáty EÚ získali pre svojich občanov právo vstupu do priestoru Shengenu, museli sa však zaviazať, že na vlastnom území postavia novú „železnú oponu“ a vybudujú tábory pre príslušníkov štátov, ktoré sú vytlačené z priestoru Shengenu. Krajiny západnej Európy sa tak elegantne zbavili hanebnej povinnosti vyháňať „nežiaducich“ emigrantov. Riešenie tohto krajne citlivého a náročného problému bolo „elegantne“ delegované novým členom EÚ, ktorí jednoducho nemohli odmietnuť túto požiadavku.
    Tlaky Nemecka a iných krajín priestoru Shengen boli tiež zamerané na to, aby už kandidáti na členstvo v Európskej únii postupne uzavreli svoje východné hranice zavedením vízovej povinnosti. V súčasnosti sa teda dotvára nová „železná opona“, ktorá je flagrantným a vierolomným porušením samotnej podstaty Helsinských dohôd. Iste bude sofistikovanejšia, ako tá stará. Jej hlavným cieľom bude kontrola a regulácia v súlade s potrebami a záujmami Západu. Zabezpečiť drenáž mozgov, nového genetického materiálu z Východu, a nie voľný pohyb ľudí a kultúrnych hodnôt.
    Helsinský Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) a následné dohody mali za cieľ vytvoriť predpoklady pre legitimitu posilnenia svojbytnosti Európy a perestrojku. Preto boli založené na dvoch základných princípoch: na nedotknuteľnosti existujúcich štátov (ich hranice mohli byť menené iba so súhlasom zainteresovaných národov) a na voľnom pohybe ľudí a myšlienok. Tieto dva princípy mali riadiť rozvoj Európy. Mali. Sú mŕtve.
    Príťažlivosť európskej kultúry a civilizácie spočíva v jej univerzálnom charaktere. Obracala sa na ľudí ako takých. Bez ohľadu na jazyk, zovňajšok, svetonázor a vieru. A naopak, veľké hnutia odporu proti kolonializmu a neskôr imperializmu zriedka odmietala európska civilizácia. Dostávalo sa im podpory od európskych spoločenstiev, ktoré si vážili a rozvíjali zásady ľudského pokroku pre všetkých, pokrokové myslenie v oblasti sociálnej rovnosti a solidarity.
    Európa bola od samého začiatku veľkým kotlom, kde sa rodili spoločenské, hospodárske a vedecké revolúcie s celosvetovým dosahom. Práve na tomto základe by sa mal vytvárať projekt európskeho zjednotenia, európskej bezpečnosti a spolupráce. Toto však Európanom nedáva právo prednosti pred inými civilizáciami, ktoré boli tiež veľkým prínosom pre ľudstvo. Ukladá im to, naopak, určité špecifické povinnosti.
    Po veľkých masakroch 20. storočia Európa poznala obdobie mieru a relatívnej prosperity, povestných Tridsať slávnych. Toto obdobie bolo zavŕšené podpísaním historického Záverečného aktu Helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v roku 1975. Dohoda bola historickým míľnikom, archetypálnym projektom nových európskych a svetových vzťahov bez železných opôn a akýchkoľvek vojen.
    Žiaľ, tento historický projekt nepriniesol mier, pokrok a nestal sa základom vzájomne výhodnej spolupráce medzi národmi, štátmi a kontinentmi. Stal sa skôr generátorom nových kríz, úpadku, sociálneho regresu a vojen.
    Rozširovanie NATO a jeho transformácia na celosvetového žandára, je dôkazom, že Západ nielenže nesplnil svoje záväzky, ale na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci prišiel s krajne nebezpečnými a egoistickými zámermi a cieľmi, ktoré si postupne realizuje. Vzniká otázka: „Ako k tomu došlo a aký je podiel Európskej únie na tomto historickom podvode?“ Stotožňovanie rozširovania Európskej únie s procesom európskej integrácie je zavádzajúce a nebezpečné. Okrem toho, že je nepravdivé, je účelové. Pravda je taká, že rozširovanie Európskej únie je realizované, ako vytváranie neprekonateľnej prekážky zjednocovania Európy. Vytvára novú deliacu čiaru medzi Európou Európskej únie a východnou Európou. Nemá teda až taký pozitívny význam, ako sa všeobecne tvrdí.
    Vzniká nový rozpor. Na jednej strane integračný proces sám o sebe je intenzifikovaný rýchlou internacionalizáciou produktívnych síl, celým hospodárskym životom. Žiadna európska krajina sa nemôže tomuto procesu vyhnúť, lebo vzniká stále viac problémov a úloh, s ktorými sú konfrontované všetky krajiny. To sa týka mnohých úloh z  hospodárskej, sociálnej a ekologickej oblasti. Na druhej strane je tu Európska únia a ostatné európske krajiny. Rozdelená Európa. To už dnes vyvoláva veľké problémy. Mnohé z nich obnažili maastrichtské zmluvy.
    Pokiaľ ide o odpoveď na otázku: „Čo prinesie rozšírenie Európskej únie a naše členstvo občanovi?“, môže byť jednoduchá i zložitá. Jednoduchá preto, lebo v procese celej histórie zrodu a existencie Európskej únie nikto a nikde prioritne na záujmy občanov nemyslel. A to, napriek tomu, že všade a pri každej príležitosti, keď sa hovorilo o EÚ, alebo jej predchodcoch, sa tvrdil opak.
    Európska únia od začiatku bola koncipovaná predovšetkým a nadovšetko ako zjednotená Európa monopolov, bánk, veľkého kapitálu. Zmyslom a cieľom Európskej únie je lepšie zhodnotenie kapitálu, zvýšenie ekonomickej konkurencieschopnosti a expanzie na svetových trhoch.
    Uvedenému poslaniu a cieľom zodpovedajú aj jej všetky zbyrokratizované štruktúry. Ich hlavnými črtami sú: centralizácia moci, dirigizmus, zvrchovaná kontrola nad členskými štátmi, nedemokratickosť rozhodovania. Sú vybavené neobmedzenou právomocou delegovania rozhodujúcich právomocí na medzinárodné inštancie, čím sa stávajú nielen neprehľadnými, ale aj nekontrolovateľnými.
    Na druhej strane by bolo zjednodušením tvrdiť, že členstvo v EÚ, okrem starostí a problémov, neprinesie občanom nič dobrého. Každá integrácia je objektívny proces, ktorý vyplýva z evolučných potrieb. Napriek tomu, že je deformovaná podmienkami, za ktorých prebieha, je všeobecne užitočná a nevyhnutná z hľadiska riešenia potrieb ľudskej civilizácie.
    Z hľadiska národov existujú oprávnené výhrady proti konkrétnemu rozširovaniu Európskej únie. Hlavne preto, že tento proces postráda veľmi dôležité a krajne nevyhnutné predpoklady: demokratický a sociálny rozmer.
    Profesorka Heidrun Ambromeit z Technickej univerzity v Darmstadte obžalovala Európsku úniu v októbri 1999 na 3. Demokratickom fóre v Speyere z „obrovského deficitu demokracie“ v jej praxi. Podľa jej vyjadrenia realizácia práva Európskej únie sa uplatňuje v náročnom zákonodarstve len formálne a je rozhodným spôsobom predurčované prácami neformálnych skupín. Po rozlúčení sa Európskej únie s princípom jednomyseľnosti, odpadla tiež aj možnosť legitimovať jej rozhodnutia, prinajmenšom nepriamo, súhlasom všetkých zástupcov v rade ministrov a tým všetkých vlád. Zvýšenie právomoci Európskeho parlamentu nemôže deficit demokracie v EÚ odstrániť. Naopak, centralistické tendencie by boli zvýšením právomoci tohto parlamentu zosilnené.
    Heidrun Ambromeit navrhla namiesto toho pre každú zmenu Zmluvy obligatórne referendum a federálne členské štáty EÚ by mali dostať možnosť regionálneho veta. Okrem toho mala by byť daná možnosť sektorálneho veta, ak o to požiada skupina postihnutých občanov z viacerých štátov a nasledujúce referendum by bolo úspešné. Priama demokracia je výrazom politickej a občianskej slobody.
    Pri ľudovom hlasovaní v nedeľu 4. marca 2001 vyslovila zdrvujúca väčšina švajčiarskych vodičov (76,7 %) svoje „Nie“ k ústavnej iniciatíve „Áno pre Európu“. To znamená „Nie“ k vstupu do Európskej únie.
    Rastúci odpor vo Švajčiarsku proti EÚ súvisí s vývojom Európskej únie k antidemokratickému útvaru, ktorý sa nachádza v rukách Socialistickej internacionály.
    Irituje, že na konferencii na najvyššej úrovni v Nice bolo rozhodnuté o dominácii Francúzska a Nemecka voči všetkým menším členským krajinám. Vzniká strach z možných dôsledkov nadvlády osi Paríž – Berlín.
    Ďalším kameňom úrazu je strach z výstavby zásahového vojska o sile 60 000 profesionálnych vojakov, ktoré môže byť celoročne nasadené v zahraničí v okruhu s rádiusom štyritisíc kilometrov. Tento nástroj, ktorý nebol konštituovaný obyvateľstvom ani jednej európskej krajiny, sa stane aj vojenskou mocou Socialistickej internacionály. Ako oblasť pre jeho nasadenie už bol označený Balkán, Blízky východ a Afrika. Vzniká obava, že by tieto jednotky mohli byť zneužité tiež proti európskym krajinám.
    Zavedenie novej meny – Eura - bolo predčasným rozhodnutím a môže patriť medzi najdôležitejšie nástroje manipulácie prerozdeľovacích procesov medzi ekonomikami členských krajín a ich národmi. Nie je ani vylúčené, že sa môže stať jedným z najdôležitejších nástrojov kontroly hospodárskych a finančných tokov v rukách medzinárodných finančných inštitúcií „dominantných mocenských a hospodárskych síl vo svete“.
    Voľný pohyb kapitálu, služieb a pracovných síl je tiež deformovaný v súlade so záujmami kapitálu a rozhodujúcich členských štátov EÚ. Deformujú ho prechodné opatrenia absolútnej väčšiny členských štátov, obmedzujúce voľný pohyb pracovných síl, ale aj odďaľovanie zjednotenia daňových systémov, noriem pre trh práce, sociálnych štandardov a ďalších opatrení pre obranu občanov.
    Rozširovaním Európskej únie sa vytvára napätie medzi integráciou a regionalizmom. Vyvoláva sa prehnaným účelovým zdôrazňovaním nebezpečenstva, že sa integrácia robí na úkor vyrovnanej regionálnej politiky. Je pozoruhodné, že tie isté sily jedným dychom, možno ešte dôraznejšie, presadzujú až prehnané práva svojich menšín v susedných krajinách na úkor štátotvorných národov.
    Podstata uvedeného problému má svoje historické korene, ale súčasne pramení aj v novej situácii, ktorá sa vytvorila v Európe koncom 20. storočia. Pokiaľ ide o historické korene, máme na mysli hlavne tie, ktoré vznikli z dôsledkov ukončenia prvej a druhej svetovej vojny a mierového usporiadania v Európe.
    Jedným z dôležitých dôsledkov rozšírenia Európskej únie je oslabenie vnútorných hraníc medzi jej členskými štátmi, čo oživuje staré a vytvára nové koncepcie a túžby po naplnení odvekých veľmocenských doktrín a predsavzatí.
    Spolu s Drang nach Osten u niektorých kruhov sa menia na nutkanie aj sny o Veľkom Uhorsku. Umocňuje ich aj zjednodušená predstava o ich naplnení. Ponúka im možnosť vytvárania silných regiónov, ktoré by sa postupne ekonomicky, kultúrne a administratívne menili na životný priestor životaschopného etnika. Významným spojencom týchto „ušľachtilých snáh“ by sa mohla stať aj katastrofálna sociálna situácia, ktorá vzniká v prihraničných regiónoch v dôsledku koncentrácie bohatstva do centier a odstreďovania biedy do inonárodných oblastí.
    Rozširovaniu Európskej únie sa všeobecne pripisuje pozitívny význam aj z hľadiska jeho dopadu na ďalší vývoj vzťahov medzi európskymi štátmi a národmi. Vychádza sa z predpokladu, že bez ohľadu na existujúcu diferenciáciu medzi jej členskými štátmi, rozšírenie ukončí medzi nimi strety, ktoré po stáročia opäť a opäť viedli k vojnám, predovšetkým medzi Nemeckom a Francúzskom, založí užšiu medzinárodnú spoluprácu. Francúzsko pevným pripútaním Nemecka chce zabrániť vzniku nemeckej zvláštnej cesty a predovšetkým nemeckého úsilia o dominantné postavenie v Európe.
    Jednou z falošných ilúzií je nádej, že sa Európska únia postupne stane protiváhou Spojených štátov, čím významne prispeje k nastoleniu rovnováhy vo svete.
    V skutočnosti idea vytvorenia Európskej únie je anglosaská a sleduje celkom opačný cieľ. Zabrániť zjednoteniu Európy, vymaneniu sa z atlantického područia. Jedným z najdôležitejších programových cieľov globalizácie je integrovať západnú a strednú Európu do západnej civilizácie.
    Už program amerického prezidenta W. Wilsona pre Parížsku mierovú konferenciu po prvej svetovej vojne bol zameraný na vytvorenie kvalitatívne nového systému medzinárodných vzťahov. Odlišnosť kozmopolitickej koncepcie svetového systému vyložil vo svojej práci klasik anglosaskej geopolitiky H. Mackinger, ktorá vyšla v čase anglosaského formovania Parížskej konferencie. Mnohí ju aj v súčasnosti považujú za „návod“ na dosiahnutie tej istej konfigurácie Európy, ktorá figuruje na starých anglických strategických mapách. Jej premisou je, že svet sa stal „uzavretým politickým systémom“, keď akákoľvek väčšia reorientácia štátov alebo regiónov má bezprostredný vplyv na celkový svetový systém. Z toho sa derivuje právo na zasahovanie do týchto procesov zvonka.
    Mackinderovú geopolitickú stratégiu možno pokojne pokladať za „návod“ pre britskú politiku na monitorovanie akéhokoľvek úsilia každej kontinentálnej veľmoci a predchádzanie každému pokusu o vytvorenie nejakého projektu, v ktorom by sa nepočítalo s Anglickom a jeho záujmami.
    V roku 1919 Mackinder napísal, že Rusko už začiatkom storočia ustúpilo Nemecku úlohu iniciátora vo východnej Európe, preto Anglicko zameralo svoju stratégiu na vojnu proti Nemecku. Pre „Britániu boli potenciálne nebezpečné dva systémy. Stredná Európa – Nemecko a Eurázia – Rusko.“ Mackinder však zdôrazňoval, že ony nadobúdajú globálnu schopnosť a úlohu len po pripojení východnej Európy k nim, čo z nich robí kontinentálnu konfiguráciu nezraniteľnosti a dáva im charakter stabilného geopolitického systému. „Kto vládne východnej Európe, vládne Heartlandu; vládne Svetovému ostrovu; kto vládne Svetovému ostrovu, vládne svetu“.
    „Malé štáty na dotyku medzi súperiacimi geopolitickými systémami nemôžu byť nezávislé. Sú buď na ruskej obežnej dráhe, alebo inej.“ Akou inou, ak nie nemeckou, môže byť obežná dráha? Iba anglosaskou. To však nie je také jednoduché. Problémom je najmä vzdialenosť východnej Európy a Balkánu od anglosaských krajín. Prechod na anglosaskú orbitu sa môže uskutočniť len cez „prevodný“ mechanizmus. Túto úlohu „prevodného mechanizmu“ plnia bloky, únie, medzinárodné, nadnárodné inštitúty, ktoré v závislosti od okolností, politickej a ideologickej konjunktúry nadobúdajú rôzne formy. Vojensko-politické aliancie, univerzálne organizácie, systémy tzv. kolektívnej bezpečnosti a pod.
    Ak by niekto neželaný, napríklad Rusko, prejavil záujem o členstvo, štruktúra by stratila zmysel – nemohla by slúžiť anglosaským záujmom.
    V 20. storočí sa historicko-kultúrny pojem „Západ“ postupne asociuje viac s liberálnou filozofiou spoločenského pokroku, ako s veľkou európskou kultúrou a jej romano-nemeckým duchom. Prechod od kultúry k zdokonaľovaniu materiálnych podmienok života logicky posúva Ameriku na čelo Západu i vďaka silnému vplyvu reformovaných cirkví. Od samého začiatku sa stáva základom generovania antropocentrizmu. V druhej polovici 20. storočia USA sú už lídrom západného sveta a hybnou silou liberálneho univerzalizmu, ako predobraz „svetovej spoločnosti“, na rozdiel od „spoločenstva“ rozmanitých kultúr. Tento model bol koncepčne hotový už na konci prvej svetovej vojny. Z celého radu príčin nebol verejne prezentovaný svetovému spoločenstvu. Wilsonove projekty už po skončení Prvej svetovej vojny lákali „stratenú“ Európu do pavučiny svetových finančných a nadnárodných štruktúr.
    Za kulisami vojenskej spolupráce počas Druhej svetovej vojny prebieha horúčkovité dotváranie ideologickej doktríny, zameranej na postupnú likvidáciu princípov klasického medzinárodného práva, akými sú suverenita štátov a nezasahovanie do vnútorných záležitostí.
    Paralelne sa rozpracováva politická konštrukcia budúceho sveta, ktorá má zabezpečiť vedúce postavenie anglosaských veľmocí.
    Dvadsiate storočie sa za každú cenu malo stať triumfom Anglosasov, ktorí stále viac stotožňovali svoje záujmy s etickými kánonmi univerza. Pax Americana je presadzovaný ako geopolitická a ideologická výzva celému svetu.
    Stratégia anglosaských mocností a ideologické koncepcie liberálneho globalizmu sa rozvíjali dvoma smermi a evokovali prítomnosť istej špecifickosti správania sa „Oceánu“ voči „Kontinentom“. Pre geopolitickú stratégiu vojnových operácií bola použitá stará známa schéma: vykrvácanie Teutónov a Slovanov. „Východná otázka“ neodišla do minulosti. Naopak, jej alternatívy sa vyvíjali so situáciou na frontoch. Postupne nadobúdali geografické a obsahové kontúry studenej vojny.
    Už na začiatku vojny boli vytýčené isté ideologické a právne parametre pre povojnové usporiadanie sveta, ako aj idea všesvetovej univerzálnej organizácie pre „globálne riadenie budúcnosti“.
    Idea globálneho riadenia sa postupne vyprofilovala do dvoch typov svetových štruktúr. Prvým bola OSN. Druhým Rada Európy. Jej súčasná úloha je dôkazom toho, že práve v nej boli zakódované univerzalistické idey presadzovania „večných“ liberálnych štandardov na celom svete. Rada Európy bola koncipovaná ako výsostne ideologická organizácia, vytvorená za účelom transformácie medzinárodného práva na „svetoobčianske“ právo, respektíve „všesvetové právo“.
    Formovanie novej medzinárodnej konštelácie síl tiež v súčasnosti prebieha v rozporuplnom procese, ktorý ešte nie je ani zďaleka ukončený. Európska únia je jeho nedeliteľnou súčasťou.
    Pozícia SRN vo vzťahu k Veľkej Británii a Francúzsku už pred rokom 1989 enormne vzrastala. Vývoj koncom 20. storočia mal za následok ďalšie relatívne oslabenie francúzskej veľmocenskej pozície získanej s veľkou námahou po roku 1945. Táto skutočnosť vyvolala znepokojenie nielen vo Francúzsku. Ako je známe, v rokoch 1989 – 1991 existovali zo strany Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a čiastočne aj USA vážne výhrady voči nemeckej jednote. Nemecká dvojštátnosť bola považovaná na Západe za užitočnú, ako medza váhy SRN a NDR za spoľahlivú oporu európskej stability a bezpečnosti.
    Zjednoteniu Nemecka nebolo možné zabrániť. NDR stratila svoju vnútornú životaschopnosť a medzinárodnú bezpečnosť, garantovanú Sovietskym zväzom.
    Zjednotené Nemecko sa stalo najsilnejšou hospodárskou mocou a štátom politicky udávajúcim tón nielen v Európskom spoločenstve, ale v celej Európe. Bola to nepopierateľná realita, ktorú sa nedalo zvrátiť nazad. Vznikla logická otázka, ako sa prejaví táto váha Spolkovej republiky Nemecko, ako uplatní túto váhu Nemecko a ako sa s tým vysporiadať.
    Anglický historik Paul Kennedy nevidí jadro nemeckej otázky v otázke jednoty alebo rozštiepenia krajiny a robí záver, že nemecká otázka sa zdala byť „zodpovedaná“ rozdelením Európy po roku 1945, čo sa však ukázalo len dočasným riešením. Po zjednotení Európy sa nemecká otázka „opäť otvorila“, v dôsledku čoho sa „hľadanie nových štruktúr pre európsku bezpečnosť skomplikovalo“.
    Mocensko-politické vákuum, ktoré vzniklo narušením bipolárnej rovnováhy síl, bolo okamžite zaplnené unipolárnou hegemóniou USA na čele západnej aliancie. Vznikla nerovnováha, ktorá vyvoláva strety o nastolenie novej medzinárodnej rovnováhy. Z toho pramení „snaha o hospodárske a politické záujmové a mocenské vyrovnanie“. Tvrdí sa, že pokiaľ budú v Európe existovať štáty, bude existovať tiež vyrovnávanie moci a pokusy túto bilanciu zmeniť. Tieto rivality sa odohrávajú najmä medzi hlavnými aktérmi európskeho integračného procesu. Okrem uplatňovania vojenskej sily v týchto opozičných stretoch, v tomto zápase o vplyv a moc, prvoradý význam nadobúda svetový trh s ekonómiou ako zbraňou.
    Treba mať na pamäti, že sa skončením systémového konfliktu v Európe a anulovaním povojnového usporiadania neskončil ani záujmový konflikt medzi NATO a Ruskom. Napriek tomu, že dôvody, kvôli ktorým bolo v roku 1949 založené NATO, pominuli, NATO nielen trvá ďalej, ale sa aj rozťahuje na Východ, rozširuje operačné pole za svoje pôvodné hranice, mení svoju štruktúru vytváraním jednotiek rýchleho nasadenia na územiach bezpečnostných záujmov hlavných členských krajín NATO, ako aj v záujme ich voľného prístupu k zdrojom surovín a energie.
    Vedúce mocnosti NATO po roku 1990 zabránili, aby sa namiesto NATO vytvoril celoeurópsky kolektívny a predovšetkým politický bezpečnostný systém s rovnakou bezpečnosťou pre všetkých a odbúrala vojenská zložka zabezpečovania mieru. Tým zmarili reálnu príležitosť na vytvorenie celoeurópskej bezpečnostnej štruktúry, ktorá mohla zahrnúť všetky štáty procesu OBSE a ponúknuť všetkým štátom rovnakú bezpečnosť.
    Pre Rusko je porážka Sovietskeho zväzu v studenej vojne, strata sovietskeho veľmocenského postavenia a anulovanie pozícií dosiahnutých víťazstvom nad fašizmom veľkým národným ponížením. Jej trpkosť znásobuje nebezpečenstvo, ktoré predstavuje rozširovanie NATO na východ a prijatie bývalých spojencov ZSSR do NATO a do Európskej únie.
    Západ sa nielenže nevzdáva mocenskej politiky voči Rusku, ale ho všemožne blokuje z európskeho a zjednocovacieho procesu. To doslova volá Rusko, aby si hľadalo svoje adekvátne miesto pod slnkom.
    Podľa Zbigniewa Brzezinského geopolitická dimenzia Európy „sa obmedzuje na štáty Európskej únie, ktoré stoja pod ochranou severoatlantického spojenectva“. Rusko je v súlade s tým z tohto konceptu vylúčené. Podľa Brzezinského predstáv by Rusko muselo svoj vzťah k Európe vyjasniť a vzdať sa úsilia o odvrátenie takto pojatej Európy od USA. Pre budúci „eurázijský bezpečnostný systém je potrebná Európa, ktorá má stabilné kooperatívne vzťahy s Ruskom“ a voči Rusku je vraj potrebné „spoločné úsilie Európanov a Američanov na základe spoločných filozofických hodnôt“.
    Pre takto definovanú jednotnú Európu pod ochranným štítom NATO sú USA jej integrujúcou súčasťou, Rusko naproti tomu iba susedom, ktorý by sa k tomu musel ešte „poeurópštiť“. V neskôr uverejnenej knihe Brzezinski rozvíja ďalej svoje „žlčové sentencie“. Hovorí o Európe ako „prednosti“ a „odrazisku“ USA voči eurázijskej územnej mase, čo „má pre bezpečnosť Ameriky bezprostredný význam“.
    V dôsledku dočasného zažehnania globálnej atómovej konfrontácie, vznikla opäť možnosť vojen. Politické, teritoriálne, etnické a ďalšie konflikty záujmov, aj v Európe!, sú riešené vojnou. Robert L. Hutchings, od roku 1989 do roku 1992 vedúci európskeho oddelenia v Národnej bezpečnostnej rade USA, o tom konštatoval: „Zdalo sa, že koniec studenej vojny znamená súčasne koniec onoho «dlhého mieru», pri ktorom princíp atómového odstrašovania bránil tiež konvenčnej vojne“. V rozpore s tým existuje ako predtým, respektíve znova nebezpečenstvo atómovej vojny.
    Spojené štáty po prevratných európskych zmenách proklamovali, že „nový svetový poriadok“ v prípade potreby bude presadzovaný vojnou. To potvrdzuje aj výskumník mieru Otto Czempiel: „Keď sa nejaký regionálny štát previní proti životným západným záujmom, bude donútený ku korektúre hospodárskou mocou, alebo v prípade nutnosti vojenskou mocou západných štátov, proti ktorej nejestvuje žiaden prostriedok“. Vojna proti Iraku je otrasnou „lekciou“ pre regionálne štáty o hraniciach ich slobody konania a o následkoch jej prekročenia.
    Súčasťou anglosaského ťaženia o domináciu západnej civilizácie nad svetom je aj reforma medzinárodného práva. Útoky sú zamerané najmä proti takým jeho základným princípom, akými sú suverenita štátov a nezasahovanie do ich vnútorných záležitostí. Ich spochybňovanie, oslabovanie a postupná likvidácia ide viacerými smermi a diverzifikovanými prostriedkami. K najdôležitejším patria agresie pod rôznymi zámienkami a členstvo v obdobných medzinárodných štruktúrach, akými sú NATO a Európska únia.
    Transparentným príkladom je agresia proti Juhoslávii, suverénnemu štátu – zakladateľovi OSN a signatárovi Záverečného aktu KBSE. Uskutočnená pod vymyslenou zámienkou zavŕšila celú epochu, na ktorú ľudstvo bude ešte dlho spomínať s veľkou ľútosťou. Ak sú u kohokoľvek pochybnosti o zmenách, ku ktorým došlo na konci dvadsiateho storočia, história potvrdí, že etapa, ktorá sa nimi začala, je novým rozdelením sveta. Realizuje sa synergetickou silou širokého spektra zbraní, zabalenou do pseudohumanistického a univerzalistického klišé. Ich integrálnou súčasťou je aj rozširovanie Európskej únie.
    Predchádzajúci svetový poriadok bol založený na výsledkoch druhej svetovej vojny, potvrdený Záverečným aktom z Helsiniek v roku 1975, na základe ktorého bol skonštruovaný systém celoeurópskej bezpečnosti a spolupráce. Ideologicky bol založený na uznaní mnohotvárnosti sveta a civilizácií so svojimi kritériami dobra a zla. Na tomto pozadí zápasili dve idey, nárokujúce si právo na univerzalizmus. Komunizmus a liberalizmus. Okrem toho im bola priznaná parita. Akási nepísaná rovnováha. Dokonca v čase studenej vojny strany uznávali právo na existenciu iných svetonázorov a existenciu spoločenstiev, ktoré z nich vyrástli. Nepovažovali sa za oprávnených iniciovať a motivovať vojenský, politický, hospodársky a iný tlak na podriadenie sa štandardom a hodnotám iných. Svetový poriadok druhej polovice 20. storočia s jeho ideologickou protikladnosťou a nepretržitým súperením na ničím nelíšil od predchádzajúcich storočí a bol založený na dôslednom rešpektovaní suverenity štátov, ako skutočných subjektov medzinárodného práva. Vojna v Kosove bola prechodom od klasického medzinárodného práva štátov „ku kozmopolitickému právu svetoobčianskej spoločnosti“, založenému na západnej doktríne primátu ľudských práv nad suverenitou štátu.
    Odstupovanie časti nedeliteľných suverénnych práv štátu Európskej únii môže byť tiež začiatkom konca suverenity štátov a ich existencie.
    Suverenita je nedeliteľný komplex zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci štátu na jeho území, vylučujúci akúkoľvek cudziu moc. Suverenita môže byť vždy len úplná a výnimočná. Je neoddeliteľnou vlastnosťou štátu. Iba suverenita robí štát nezávislým subjektom medzinárodných vzťahov a je tým kritériom, ktoré umožňuje odlíšiť štát od iných verejnoprávnych zväzkov, ohraničiť sféru moci každého štátu ako subjektu suverénnej moci v hraniciach svojho územia od sféry moci iných štátov.
    Zdrojom medzinárodnej právnej subjektivity vždy bol samotný pojem štát, a nie ten alebo iný typ štátnosti a spoločenského usporiadania, ktoré boli považované za výlučné prerogatívum vnútorného života národa. Preto právna subjektivita nikdy v histórii nebola prvej alebo druhej triedy, v závislosti od toho, nakoľko za „civilizované“ bolo považované štátoprávne usporiadanie a spoločenské vzťahy v tom alebo inom štáte.
    Ani tie najsilnejšie svetové veľmoci si nikdy nedovolili vyhlasovať etické normy a politické kritériá svojich civilizácií za štandardy, ktorými sa záväzne musia riadiť iné subjekty medzinárodných vzťahov ako podmienku toho, aby sa vo vzťahoch k nim dodržiavali princípy a normy medzinárodného práva.
    Medzinárodné právo, odvodené od rímskeho práva, je založené na filozofickom základe nemožnosti vnucovania vôle a hodnôt.
    Medzinárodné verejné právo so základným princípom nezasahovania a rešpektovania národných záujmov sa tiež koncepčne zakladá na idey absolútnej suverenity štátu – národa. Idea „suverenity ľudu, národa“ sa stala aj v klasickej filozofii liberalizmu jedným zo základných postulátov osvietenstva a západoeurópskej liberálnej demokracie. Tento právny základ sa o 400 rokov po podpísaní vestfálskeho mieru stal aj základom Charty OSN a Záverečného aktu KBSE v Helsinkách.
    Odveká túžba vládnuť svetu sa prebudila z latentného spánku a vydala sa na cestu historických výbojov pod zástavou univerzalistickej idey jedinej uniformistickej občianskej spoločnosti. Rada Európy, ktorá si vzala za emblém veniec z pentagramov, vyložený na strope známeho chrámu v Londýne, vo svojich stanovách a dokumentoch postulovala štandardy všesvetovej občianskej spoločnosti - ani jediný raz nespomína „suverenitu“ a „nezasahovanie“. Ideológovia Rady Európy, ktorí stáli aj pri kolíske Európskej únie, teraz interpretujú aj Všeobecnú deklaráciu ľudských práv OSN ako základný dokument, ktorý zakotvuje právo na humanitárnu intervenciu samozvanej svetovej vlády proti národom, ktoré chcú žiť v súlade so svojím svetonázorom a zákonmi.
    Rada Európy bola od začiatku promótorom vytvorenia Európskej únie a po roku 1990 aj jej rozšírenia o stredoeurópske štáty.
    Národy a občania potrebujú svoju vlastnú strategickú koncepciu Európskej únie, ktorá by bola alternatívou súčasnej neoliberálnej. Mala by mať ambíciu zapojiť všetky európske krajiny do procesu zjednocovania, aby tento proces neviedol k prehlbovaniu a definitívnemu zafixovaniu európskej rozpoltenosti. Buď formou členstva, alebo určitej formy izolácie, ktorá by bola výhodná a prijateľná pre obe strany.
    Ekonomická a politická integrácia by mala byť doplnená sociálnou úniou v záujme národov a občanov, ktorá by bola založená na princípe solidarity.
    Európska únia by mala byť založená na princípoch demokracie s prvkami priamej demokracie, aby sa nevymykala kontrole národov.

   Na úvod...



    Nádeje s príchuťou blenu
    PhDr. Ján Tužinský, PhD.

    Autor je prozaik a esejista, podpredseda Spolku slovenských spisovateľov a predseda Medzinárodného fóra Vyslanci Slovanstva.

    Euronadšenci a euroskeptici majú od počiatku, teda od zrodu verejných prezentácií názorov na EÚ, spoločnú platformu; sú ňou obavy a strach. A tieto obavy i strach sú v oboch prípadoch paradoxne pozitívne. Zaiste, na prvý pohľad vyzerá všetko, čo som práve vyslovil, protirečivo. Lenže v praxi sa už neraz potvrdilo, že čo je bez rozporov, je súčasne aj bez možností... Bez potencie rastu a rozvoja. Nová kvalita sa ani nerodí, ani neukotvuje v živote samozrejme – a už vonkoncom nie jednoznačne. S trochou obraznosti treba pripomenúť, že pre bezpečnú jazdu automobilom sú rovnako dôležité kvalitné brzdy, ako aj primerane výkonný motor. Rovnako vieme, že žeriav treba najskôr primerane zaťažiť, aby mohol dvíhať a premiestňovať primerane ťažké bremená. Pravdaže z nášho pohľadu je a bude dôležitá aj skutočnosť, na úkor koho a na čie plecia sa takáto záťaž v stále ešte neustálenom systéme EÚ kladie. Celkom iste aj to, či ide o bremená primerané a znesiteľné... Práve z nevypočítateľnosti týchto bremien vyviera moja skepsa, moje pochybnosti, ale vari aj istý druh nádejí. Tieto nádeje sú práve vo vedomí pochybností. Lebo aj nádeje aj pochybnosti sú súčasťou ľudského priestoru, hoci zatiaľ sa v rámci EÚ najlepšie darí rozvíjať priestor pre pohyb tovaru a peňazí. Teda tomu, čo sa najviac spája a splieta s víťaznou cestou súčasného kapitalizmu, nech sa už pretvaruje akokoľvek. Určujúci faktor peňazí a tovaru napriek všetkým rafinovaným (a treba povedať, že predovšetkým primitívnym sloganom!) produkuje tento peňažno-tovarový systém trvalú osamelosť človeka. Navyše napriek proklamáciám nie je ani zárukou ľudskej slobody, ani demokracie. Len tak mimochodom demokracia nie je výdobytkom kapitalizmu, ale otrokárskej spoločnosti. Takže tí, čo ustavične tárajú o demokratických princípoch trhovo fungujúcich spoločností, mali by si uvedomiť, koľko trhovo obstojne fungujúcich štátov súčasného sveta produkuje (práve vďaka „fungujúcemu“ trhu!) skryté alebo otvorené despocie, diktatúry... Otrockú prácu detí, prostitúciu ich matiek, ale aj týchto detí, novodobých otrokov, teda ich otcov, ktorí - ak aj majú zamestnanie - ich osemhodinová mzda je len slabučkou náplasťou na chabý rodinný rozpočet, homelessáci váľajúci sa po metropolách najbohatších miest tohto sveta rozhodne nedemonštrujú možnosti slobody rozvinutého kapitalizmu, sú to jeho hnisavé rany na tele ľudstva, sú priamym produktom liberálneho kapitalizmu dvadsiateho prvého storočia po Kristovi, ktorý z otroka veci urobil človeka, a preto sa stal nebezpečným pre otrokársku antiku. Ale otrok sa pretransformoval do súčasného, reklamnými sloganmi vysvieteného liberálneho kapitalizmu, ktorý po páde Železnej opony stratil všetky zábrany! Problém a obavy sú teda aj v tom, že vo svojej podstate nie je ani kapitalizmus reformovateľný. Môže viac alebo menej bezohľadne drancovať zdroje tejto planéty (vrátane znižovania ceny práce v tzv. rozvojových krajinách), môže kamuflovať sociálny zmier, ale nedokáže regulovať sám seba. Zisky, zisky, trhy a trhy, bankové trezory a zlaté prúty: to je nekonečná, nezastaviteľná reťazová reakcia bez konca, ktorou sa sústavne šľahá po chrbtoch stoviek miliónov hladujúcich tohto sveta, ktorému liberálny kapitalizmus v súčasnosti pomáha už dosť neprehľadnými a takmer nekontrolovanými vojenskými konfliktmi. Ako sa títo „mierotvorcovia“ na okupovaných územiach realizujú (vrátane zriaďovania koncentračných táborov!), dá sa vari zrovnávať len s beštiálnymi skúsenosťami nemeckého fašizmu. Je mi ľúto, že toto všetko musím hovoriť v čase, keď sa mnohé štáty EÚ ešte sústavne (a zaiste oprávnene!) zapodievajú zločinmi holokaustu a súčasne asistujú pri podobných beštialitách v Iraku, Afganistane a vlastne kdekoľvek, kde si to dnes Američania zaželajú. Americké špinavosti nezostávajú len americkými špinavosťami, sú to špinavosti všetkých zúčastnených... Priznám sa, že necítim nijakú hrdosť na našich tamojších hrdinov a špinavosť súčasných zženštilých politikov, žiaľ, zostáva už teraz celoplošnou špinavosťou obyvateľstva EÚ. Táto špinavosť nemôže znieť hrdo, nič pozitívne neprinesie – len obludnosť, čo je, pravdaže, vedľajší produkt tejto špinavosti. Alebo niekto naozaj verí tomu, že práve táto špinavosť by mala vzbudzovať nejaké nádeje? A prečo si vôbec niekto myslí, že práve pre EÚ? Myslím, že sme sa zasa ocitli v jednom priestore s ľudskou hlúposťou, šliapeme do toho, čo smrdí... Diabol sa nám rehoce za chrbtom, lebo sme zasa jeho rukojemníci! Ríša diabla - ako kedysi označoval R. Reagan ZSSR - bola tak blízko pod jeho nohami, že sa mohol aj popáliť. Dnes je rozhodne produktom svetového zla. Nespochybniteľne je to najmilitantnejší štát súčasného sveta. Môže sa tváriť ako vývozca demokracie, ale v skutočnosti vyváža vojnu. Je to dnes najviac propagovaný tovar USA, aj keď sa do tohto balíčka vojny snažia pribaliť aspoň do počtu partnerov z EÚ. Práve tento „balíček“ nevzbudzuje vo mne pražiadne nádeje, pochybností však vyše práva! Mier, v ktorom nezostane ani kameň na kameni, ma akosi neláka. Raz sa zaň budú naši potomkovia hanbiť! Aj za nás... Za našu rezistenciu, mlčanie, ktoré si vývozcovia beštialít zinterpretujú ako súhlas. Chabučký odpor Francúzov a Nemcov voči USA pri vojne v Iraku bol nádejne dojímavý, ale napokon predsa len márny a smiešny. Musel dopadnúť, ako dopadol, lebo EÚ v rovine duchovnej nepredstavuje takmer nič, čo by sme mohli nazvať protiváhou, čo by zaťažilo žeriav svetových zdvihov tak, aby mohol naozaj premiestniť bremeno na správne miesto. EÚ nie v súčasnosti nič, čo by sme v rovine politickej a najmä duchovnej naozaj mohli cítiť vážne ako spoločný priestor. Je tu zatiaľ len spoločná, prehnane monštruózna byrokracia! Pažraví a frustrovaní komisári, ktorí neveria ani sebe, už vôbec nie svojim kolegom. Monštrum od prvopočiatku, lebo na oblasť duchovna sa myslí až na poslednom mieste. Opakuje sa model len nedávno rozvrátenej ríše a ak to takto pôjde ďalej, lepšie bolo nezačať! Nie kvôli myšlienke, ktorá je príťažlivá a vážna, ale kvôli tomu, ako sa realizuje: bezducho a bez príťažlivosti! S nepríťažlivo prísnymi normami, takmer bez ohľadu na individualitu, osobitosti, teda takmer bez toho, čo bolo a zatiaľ ešte ako-tak je na Európe príťažlivé. Boh spoločného trhu vyčnieva nad všetkým, pohlcuje všetko a vznáša sa nad vodami, ale nie je to Duch. Je to len bôžik kapitalizmu, jeho najhlúpejší vonkajškový prejav. Niet v ňom ani solidarity, a preto sa v budúcnosti môže ukázať, že ani sociálneho zmieru. Pažravá papuľa bankových trezorov a nadnárodných spoločností koná nateraz bez zábran, staré vykopávky zvyškov európskej šľachty si nielenže sadli na stoličky europarlamentu, ale zreštituovali pozemky a stavby, ktoré by už bez starostlivosti štátov bývalého Ostbloku boli dnes iba ruinami. Prudko sa vraciame späť do dosť temných dejín. A táto prudkosť je viac ako znepokojujúca. Je aj odporná! Je aj odporne spojená často s odpornými skutkami týchto starých zdegenerovaných kostlivcov súčasnej opičej lásky k tým, ktorí (keď to tak chcete, milí teoretici liberálneho kapitalizmu!) boli najväčšou a najprudšou brzdou inštalácie práve kapitalizmu! Nuž len si ich svorne obdivujte! Keby tak mohli, vykrútili by vám krk, rovnako rýchlo ako komunisti, ktorých aspoň úprimne neznášate! Azda aj preto, lebo vzbudzovali váš rešpekt, strach a nevyhnutné ústupky voči tým, na ktorých ste až do vzniku „Ostbloku“ rajtovali. Pritom možno len málokto z obchodných partnerov v rámci EÚ tuší, vie, ako často rokuje, vyjednáva a uzatvára spoločné obchody práve s komunistami. V rámci internacionalizmu, lebo skutočný internacionalizmus je pohyb peňazí. A s nimi tiež väčšinou prebiehajú rokovania z oblasti práva, diplomacie, kultúry, zdravotníctva a vari aj verejného blaha a viery.
    Prečo to hovorím? No, dôvod je prostý. Človek je tvor spoločenský, teda prispôsobivý. Môže sa dokonca prispôsobiť aj životu v Európskej únii. Môže to dokonca aj zvládnuť! Môže zhlúpnuť v záujme prežitia, v rámci mimikry jedným uchom von, druhým dnu, vypočuť si bľabotanie ustavične sa presúvajúcich komisárov, ktorí všade boli a všetko vedia a už neboli len v psom zadku... Ale keby tam boli, aj psom by poradili! Lenže načo to všetko, keď v skutočnosti stále nič také, k čomu by človek ako ľudská bytosť mal priľnúť nejestvuje. Vznikol trh, rozšíril sa pre bohatých trh na chudobnom východe, respektíve sa dal vydrancovať (ešte sa vydrancujú zvyšky!) a budú nám dávať dobrú noc líšky! Duševne sme vo väčšom zadku, ako sme boli. Okrem kadejakých happeningov a skôr z Ameriky ako z Európy dovezených surogátov zábavného umenia je tu pustejšie ako za čias socializmu. Čo nám Európa v tejto oblasti poskytuje, je v porovnaní s najrozličnejšími príkazmi a zákazmi tak žalostne málo, že je to, mierne povedané, hanba... Niekedy som náchylný súhlasiť s istým mojím priateľom, keď hovorí: „Tie komunistické svine nás opustili, aby nás opustili všetci!“
    Problém našej opustenosti samozrejme nemožno pripisovať EÚ, dokonca ani nie jej komisárom, skôr tomu, že naši volení zástupcovia sa na nich pozerali ako na bohov. Plytkosť našej domácej politiky sa spojila s bezduchosťou týchto euroatráp, púšťali tu hrôzu ako strašiaci v poli. A tak mnohí napokon aj uverili, že by sme sa mali báť. Ale v skutočnosti sa mali báť oni. My sme totiž už nemali o čo prísť! Oni naopak potrebovali náš trh. Potrebovali spustošiť za domáceho prispenia naše podniky, mali zdevastovať našu menu, sebavedomie a istú dôstojnosť, odviesť naše mladé dievčence za slúžky, zdravotné sestričky na utieranie zadkov starých existencií – predviesť nám stredoveké turecké pľundrovanie. Pravdaže držali v hrsti peniaze, ktoré, keď sme ich na nejaký projekt dostali, minuli ich tu predovšetkým ich tzv. „experti“. Keďže sa predsa len priestorovo musím obmedzovať, naznačil som iba to, čo ma nielen znepokojuje, ale aj mi je priamo odporné na tej zatiaľ dosť nepríťažlivej stavbe. Určite viac ako polovičku života som prežil pod jedným dirigizmom a hnusí sa mi aj ten, ktorý tu už je, ak nezmení svoju tvár, budem ho rovnako ignorovať ako ten predošlý. Moje vedomie, poznanie, že nič nie je večné, najmä ríše nie, dáva človeku akú-takú nádej na prežitie.
    Môžete si myslieť, že som zabudol na tú krajšiu tvár súčasného liberálneho kapitalizmu, ktorá nám ukazuje slobodu, možnosť byť slobodným. Takmer do skapania. Do sebazničenia. Povedzme aj to, že sa môžem takto prejaviť. Teda to, čo súvisí so slobodou slova v liberálnom kapitalizme a teda aj v EÚ. Nuž toto je vari najboľavejšia stránka buržoáznej tlače. Zámerne používam nepríjemnú, ale presnú terminológiu. Väčšiu neslobodu písaného slova som nezažil počas celej mojej praxe v oblasti literatúry ako práve po tomto víťaznom ťažení primitívnej buržoázie a jej štruktúr v bývalom Ostbloku! Faktická cenzúra, ktorá v tomto priestore existuje, je nielen krutá, ale je priamo vražedná. Viem to už teraz, že bude vražedná priamo pre centrum terajšej EÚ, len je ešte natoľko hlúpo zahľadená do seba, že nič nevidí. Ešte je presvedčená o svojej večnosti, taká je moja ľudská i spisovateľská skúsenosť z bývalého režimu. Nebol schopný uvedomiť si, že zabíjaním kritického myslenia, nezabije jeho nositeľov, iba prehlbuje vlastný hrob. Sebavedomie mozgového centra EÚ je také arogantné, že si iný koniec ani nezaslúži. Ono už teraz ničí vlastnú podstatu. Logika sabazničenia z nedostatočne reflektovanej reality je krutá. Smrteľná. Ironicky poznamenávam, že táto eurohlúposť vo mne vzbudzuje nielen úzkosti, lež aj opodstatnené nádeje. To (čo je moja skúsenosť v tejto oblasti, teda literatúra, tlač a neprintové médiá!) vzbudzuje naozaj nádej! Cenzúra sa dnes uskutočňuje najrafinovanejším spôsobom, ktorý je súčasne najprimitívnejší. Zhruba 90 % (to je len hrubý odhad) médií je natoľko „nepriestrelných“ voči názorom, ktoré vybočujú z tendencie oficiálnej politiky vládnych a prísne proeuropolitických štruktúr, že je naozaj škoda mlčať, keď sa naskytne príležitosť. Tým skôr si potom netreba dávať pred ústa servítku! Nik zo spektra iných názorových skupín si dnes ani nečiarkne v tzv. slobodnej tlači a televíziách tvrdo skomercionalizovaných! Nič také sa za celé obdobie socializmu na Slovensku nemohlo stať. V susedných Čechách už zasa funguje samizdat. Našťastie už ho nik natoľko neskontroluje, aby nemohol byť (aj vďaka internetu!) účinný. Nik nespočíta, akým smerom sa vďaka novej, tvrdej vlne cenzúry bude vyvíjať podhubie s tvrdo opozičnými názormi, ale zato si môžete vy, (to je moje malé varovanie) súdruhovia kapitalisti! Vaša vlastná krutosť, ktorú si tak poctivo kupujete, vás na ceste mliečnou dráhou peňazí zasype ako hlina na hrobe.
    Ponížení a ponižovaní bývajú nielen hrdí, ale keď treba aj krutí! Súčasný kapitalizmus už zabudol na parný stroj, ale nemal by zabúdať na to, že keď sa para z kotla nepúšťa, stroj nielenže nepracuje, ale kotol, teda zdroj možného posunu vpred, roztrhne sa a zničí všetko okolo... A tak je to aj s ventilovaním názorov. Človek sa dlho môže snažiť o prijateľnú ľudskú komunikáciu. Keď sa nedarí, siahne po tom, čo by sme mierne mohli nazvať krutou tvrdosťou. Nová politická trieda, ktorá napríklad vznikla na Slovensku začína nadobúdať dosť nepatričné sebavedomie, podložené plytkosťou a nedostatočným vzdelaním. Stále v predklone začínajú pôsobiť ako tieňové divadlo. Prihovárajú sa nevedno komu, zastupujú skoro nikoho. V parlamente sa pohybujú poslanci nikdy nevolených strán, teda s nijakým mandátom. Číri džentríci, ale to nikto z EÚ nevníma, len nech sa ohýbajú chrbty. Aj z toho je vidieť, ako málo poznajú títo nevolení vyvolení vlastný národ, ako ho podceňujú a akej masakre sa azda vystavujú. Lebo ako básnik hovorí: Raz príde zem / nebíčko vecí sa zrúti! /.
    Aj to sú isté nádeje! Pravdaže, veľmi neoptimistické... Trvať však nevyhnutne na optimistických víziách v súčasnom ekologicky, sociálne a vojensky drancovanom svete, vyznieva aj trpko aj smiešne. Vynucovaného a falošného optimizmu si aspoň moja generácia užila až-až! Ale treba povedať, že veľká časť občanov EÚ, ktorí majú v súčasnosti vďaka „víťaziacemu“ kapitalizmu väčší dôvod na optimizmus, nijako nejasá. Súčasná tvár sveta je práve kvôli ustavičnému a neprimeranému drancovaniu prírodných zdrojov nielen nepríťažlivá, lež priam odporná. EÚ, ktorá sa zatiaľ formuje predovšetkým ako hospodársky (teda aj politicko-hospodársky) subjekt, ako možný ekonomický súper USA, v skutočnosti týmto projektovaním môže prispieť ku kolapsu planéty. Ak sa to niekomu vidí pritiahnuté za vlasy, skúsme si predstaviť, čo by takéto ekonomické „vyrovnanie“ mohlo znamenať. Dnešné USA predstavujú približne 5 % obyvateľstva našej planéty. V súčasnosti práve týchto 5 % spotrebuje ročne 45 – 50 % energetických zdrojov Zeme. Spočítajte si na prstoch jednej ruky, čo by tak asi zostalo zvyšku planéty, keby sa EÚ ako možná hospodárska protiváha priblížila k týmto číslam...
    A žiaľ, zatiaľ najviditeľnejším výstupom EÚ k nedávno pristupujúcim štátom sú často nezmyselné obmedzenia, príkazy a zákazy. Kvótovanie na osemsto spôsobov ako v Kámasútre, ale celkom zbavené radosti z výkonu. Komisné komisariáty s komisnými správami. To práve k nim vyjadrilo obyvateľstvo väčšiny nových členských krajín EÚ svoj „vrúcny“ vzťah nikdy nepamätanou neúčasťou resp. „účasťou“ vo voľbách do europarlamentu. Dôsledky veľkého trhu majú totiž vždy aj svoju odvrátenú stranu. Klasik slovenskej literatúry Gustáv Kazimír-Laskomerský nás upozorňuje cez plynúci čas, že „veľký trh, začína sa žobrotou.“ K tejto primeranej poznámke o skutočnej žobrote, treba dnes vari dodať, že začína sa aj žobrotou ducha, hoci paradoxne práve európske štáty a národy vytvorili v minulosti obdivuhodné kultúrne artefakty, boli hybnou silou kultúrnych zdvihov a dnes akoby sa mali uspokojiť s týmito podstatami, ktoré sotva dokážu uchrániť, takmer sotva rozvíjať, lebo kultúra sa (viac ako kedykoľvek v minulosti – aspoň zhruba to platí pre novo pristupujúce štáty!) dostáva mimo zreteľa vlád, lebo centrála EÚ im predkladá stále nové a nové požiadavky v oblastiach, ktoré tieto vlády sotva dokážu plniť – a to spravidla na úkor už viac ako „podvyživeného“ obyvateľstva. Resentiment k socializmu a ku komunizmu môže a bude takto celkom isto narastať nielen v masách nezamestnaných, ale aj u intelektuálov, ktorí si ani za čias najprudšieho socializmu nikdy nevedeli predstaviť takú drastickú cenzúru v oblasti duchovnej činnosti, ako je to možné v súčasnosti pomocou kapitálu, presnejšie, vulgárneho nepochopenia potrieb umenia a kultúry. Zaháňaním kultúry za hranice ľudských potrieb. Zo sféry potreby do sféry spotreby! Buržuj, rovnako ako boľševik, potrebuje rozhodovať o všetkom. Práve toto „všetko“ ho napokon zničí. Nič však nemôže v konečnom dôsledku zničiť slobodné myslenie, necitlivosť tovarového kapitalizmu, zaiste, stane sa jeho hrobom – to je tiež jedna z veľkých nádejí. Nedajú sa ani pochovať, ani zastrašiť, lebo v konečnom dôsledku, tie nádeje, ktoré sa tu v EÚ mohli rozvinúť, zabíja EÚ svojou ľahostajnosťou a tie, čo vznikli, neobráni ani politická moc, ani tvrdo a ťažko-odenecká policajná moc. Absencia súnáležitosti s EÚ, ktorá je podmienená abstinenčným syndrómom s nedostatku kultúrnej slobody a jej rozvoja, zničí napokon všetko. Lebo nad všetkým prevažujú dnes už lepšie vybavené mafie, drogový kapitál a korupcia – to sú určujúce a dnes zrejme aj tvárnejšie sily ako oficiálni pandrláci v komisariátoch EÚ. Takže, aké nádeje. Naozaj, skôr blen!
    Zatiaľ vojnu vyhrávajú tí, čo ju v skutočnosti prehrali! To je vari najjasnejšia správa do centrály EÚ, ale mala by oživiť aj naše sebavedomie!

   Na úvod...